Juraj Šebesta: My si len myslíme, že svoje deti poznáme

22.12.2011 16:00
Juraj Šebesta
Juraj Šebesta Autor:

Juraj Šebesta, prekladateľ a teatrológ, ktorý už šiesty rok vedie bratislavskú Mestskú knižnicu a organizuje literárne dianie, debutoval ako spisovateľ v roku 2005 zbierkou poviedok pre dospelých Triezvenie. V románovej prvotine Keď sa pes smeje (2008) sa však obrátil na mladších čitateľov. Kniha sa ocitla medzi finalistami prestížnej ceny Anasoft litera a zožala úspech aj v zahraničí. Mládeži sa prihovára aj jeho horúca novinka Venussha (Ťažký týždeň), s podtitulom komiksový román pre tínedžerov a ich poľutovaniahodných rodičov. Hlavnou hrdinkou je trinásťročná Lucia a autor priznáva, že ho inšpirovala vlastná dcéra. A práve vďaka nej v knihe nechýba ani ten najaktuálnejší školský slang.

Napísali ste už druhú knihu o detstve či dospievaní. No na rozdiel od autorov, ktorí čerpajú z nostalgie vlastných spomienok, vy plávate v „divokých vodách“ jazyka a zvykov dnešných detí. Ako sa vám darí neutopiť sa v nich?
Nad vodou ma držia moje deti, podľa nich sa orientujem, aj keď pre nich som už "rakváč“. Dnešné deti sú sebavedomejšie a viac komunikujú, najmä medzi sebou. V škole, po škole, a keď prídu domov pokračujú cez internet. A ich slang sa veľmi rýchlo mení. Dcéra, dnes štrnástka, je od syna mladšia o sedem rokov, ale už používa úplne iné výrazy.

Ako sa s týmto jazykom dokážete stotožniť vy?
Napríklad anglicizmami, ako "kolnúť“ namiesto zavolať, či "polajkovať“, akože sa mi niečo páči, nie som veľmi nadšený. No ako autor ich musím prijať. Dúfam, že tínedžeri zase prijmú moje žarty s jazykom, napríklad anglické „man“ s našim slovenským ä. No verím, že je slang v knihe zrozumiteľný a netreba k nemu výkladový slovník.

Ilustrácie vašej najnovšej knihy sú komiksové aj štýl písania stojí na svižných dialógoch. Zámerne sa vyhýbate "ťažším“ pasážam?
V knihe občas nejaké zamyslenie nechýba, dôležitý je aj opis prostredia, kde rodina žije. Ale písal som zámerne jednoduchšie, aby som oslovil vekovú kategóriu už tak od jedenásť rokov. Už samotný text knihy je svojský, no celkom netradičné je jeho následné prepojenie s obrazom. Tieto zložky sú si rovnocenné, až spolu ponúkajú zavŕšenú knihu. Obrázky navyše nie sú celkom bežný komiks, sú umeleckejšie. Napokon, Katka Slaninková je perfektná kresliarka.

Na akej literatúre ste vyrastali? Iritovali vás ako mladého čitateľa dlhé opisy?
Na verneovkách a mayovkách – na dnešných tínedžerov to už veľmi nezaberá. Asi treba najprv vytvoriť počítačové hry s Winnetouom a Old Shatterhandom, alebo už sú, a ja som zase pozadu. No u Verneho som sa naozaj niekedy strácal v opisoch technických detailov.

Próza Keď sa pes smeje mala hlavného hrdinu dospievajúceho chlapca. Bolo pre vás ťažšie postaviť tentoraz príbeh na zážitkoch dievčaťa tínedžerky? Mali ste nejakú „živú inšpiráciu“?
Je až príliš živá – moja vlastná dcéra. Trochu som si liečil rodičovské komplexy, lebo z pohľadu rodiny som stále niekde „zašitý“. Dcéra mi pomáhala so slangom. V knihe som použil jej skutočné texty a hlášky, čo som si patrične užíval. No v každom prípade, my si len myslíme, že svoje deti poznáme. Lucia robí veci, o ktorých jej rodičia ani netušia. Svoj imidž mení pod vplyvom chlapcov, nie otca, ako si ten namýšľa.

V čom je vaša novinka iná, ako predchádzajúci román?
Lucia je od hlavného hrdinu knihy Keď sa pes smeje o tri roky mladšia, dej sa odohráva počas jediného týždňa a nie počas celého roka. Hrdinka je oproti Tomášovi z prvej knihy, ktorý má napríklad fotografickú pamäť, oveľa roztržitejšia, ale zato s väčšou intuíciou a empatiou. Veľmi sa zhoršila v učení, no má tajnú brigádu a plán, ako rodičom pomôcť. Kniha je aj akýmsi mojím výskumom rozdielov medzi mužmi a ženami.

Ako to dopadlo? Našli ste nejaké?
Okrem zjavných vonkajších rozdielov som sa k nejakým ďalším podstatným nedopátral. Z toho som ostal trochu zmätený (smiech). Ale drobnosti sa nájdu, napríklad, že muži zvyčajne nevedia robiť dve veci naraz. No inak akoby pánbožko len stvoril odlišné telá, aby do seba správne zapadli za účelom reprodukcie. A namiešal chémiu – lásku ako poistku, aby sa to zase všetko skončilo pri reprodukcii. Fakt mätúce…

Vzťah hlavnej hrdinky a jej otca je tiež silným motívom vašej novinky. Otec dočasne prichádza o rolu "živiteľa rodiny“.
Je to tak trochu aj sociálny román, reaguje na súčasnú krízu, čo dokresľujú aj rôzne postavičky bezdomovcov či bláznov, ktorých stále pribúda – napokon, rodina býva pri bratislavskej Novej tržnici. Postavou otca som chcel zámerne obrátiť tradičné roly, ísť proti predsudkom. Je jedno, či je dnes živiteľom rodiny muž alebo žena. Je ním ten, kto má na to lepšie predpoklady a možnosti. V tejto knihe pracuje mama, otec sa stará o domácnosť. Naučil sa variť, robí dcére desiatu, chodí so psom von a tak ďalej. Je predsa celý deň doma.

Máte s takouto situáciou aj vlastné skúsenosti?
V knihe je otec nezamestnaný, ako 45-ročný si hľadá prácu. Ja si pamätám obdobie, keď som ako 32-ročný riešil ten istý problém. Bolo to koncom 90. rokov a s mojou vtedajšou praxou a filozofickou fakultou to bolo naozaj ťažké.

V obidvoch knihách figurujú zvieratá – psy. Čím sú pre vás dôležité?
Svojou úžasnou pozitívnou energiou. Psy rodinu zjednocujú. Sú milé, verné a úprimne sa tešia, keď prídete domov – na rozdiel od detí (smiech). A ako vás vedia spracovať! Takmer vždy dosiahnu svoje. Pes si kedysi dávno vybral človeka za spoločníka, nie naopak. V mojich knihách človek pomôže psovi, pes pomôže človeku. Chcem, aby napriek všetkým problémom a akémusi podtónu zúfalstva nad situáciou u nás, kniha vyznela pozitívne, aby v nej bola nádej.

Váš román Keď sa pes smeje ašpiroval na cenu Anasoft litera. Nedávno vyšiel v Českej republike. Ako sa naň pozeráte dnes, o knihu skúsenejší?
Možno by som ju trochu zoškrtal, to je taká moja mánia. Ale Anasoft bol pre mňa dôkazom, že kniha je aj pre dospelých. Jedným z najpríjemnejších prekvapení môjho života bolo, keď som sa prechádzal na veľtrhu v Bologni a zrazu som natrafil na svoj román v kolekcii kníh vo všetkých možných jazykoch, ktorú, ako som zistil, zostavuje Medzinárodná knižnica pre mládež v Mníchove. A tiež katalóg White Raven, do ktorého každý rok vyberie 250 titulov z celého sveta a takto ich odporúča vydavateľom. Určite sa tak stalo preto, že kniha získala zápis na čestnú listinu IBBY (International Board On Literature for Young People).

Predpokladáte teda, že román zaujme aj našich západných susedov?
Čo sa týka "Psa“ v Českej republike, som realista. Veľmi sa teším, ale bude to ťažké. No už som videl nadšený blog jednej českej tínedžerky, tak to hádam bude dobré znamenie.

Dobrá otázka. Na krste v Prahe čítal profesionálny herec, ale na strednej škole v Luhačoviciach ma decká prinútili čítať po česky. Mohli si vybrať a boli jednoznačne za češtinu, aj s rizikom slovenského prízvuku. Možno práve na tom sa bavili. Ale zistil som, že toto môžem robiť, českí tínedžeri reagovali podobne pozitívne ako slovenskí. České deti však rozumejú slovensky čoraz menej. Ani dospelí, čo vyrastali v spoločnom štáte, už nie sú v takom kontakte so slovenčinou a beletriu v slovenčine nečítajú. V tomto zmysle sme stratili kultúrny priestor. Na druhej strane, aj za čias, keď sa vo federálnej televízii striedala čeština so slovenčinou, ak sa chcel slovenský spisovateľ reálne presadiť v Čechách, musel mať knihu preloženú do češtiny.

Prečo je to tak podľa vás?
Česká kultúra a vlastne celá spoločnosť sa tradične obracia viac na západ, hoci sami Česi priznávajú, že sú to aj ich predsudky. My sme na českú kultúru stále veľmi napojení, je to realita. Od spravodajstva cez české filmy a dabing až po knihy, ktorých je na slovenskom trhu veľa. Ktovie aké je to vlastne percento, ale určite vysoké. Ja proti tomu nič nemám, užívam si to, že rozumiem češtine, podobne ako mnoho Slovákov. Celé roky Česká televízia nahradzovala slovenskú verejnoprávnu. Niektoré súvislosti sú ekonomické, napríklad dabing alebo titulky, ale prečo odmietať kvalitu, keď stačí stlačiť tlačítko na ovládači?

Rozmýšľate aj nad ďalším románom?
Ďalšia kniha bude už iný štýl, očami dospelého a skôr pre staršiu mládež a dospelých. Bude to akési zavŕšenie voľnej Psej trilógie. Vrátim sa do minulosti, možno v kombinácii so súčasnosťou. Napríklad si myslím, že by mladých ľudí mohlo zaujímať, ako to vlastne naozaj bolo "za socíku“. Musím si to však dobre premyslieť, lebo napríklad v Čechách je táto téma spracovaná hojne a aj na Slovensku sa už dá hovoriť o istej retrovlne. Uvidíme.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk