Čomu sa v jazykovednom ústave venujete?
Nastúpila som tam len teraz v septembri. Témou mojej dizertačnej práce bude súčasný jazyk Bratislavy. Bude súčasťou veľkého sociolingvistického výskumu slovenských miest.
Váš otec často používa množstvo nových alebo staronových, už zabudnutých výrazov. Cesta mnohých nových výrazov do spisovnej slovenčiny však trvá veľmi dlho. Vnímate slovenčinu ako jazyk, ktorý je do určitej miery skostnatený alebo obrnený proti prijímaniu nových slov?
Slovenčina určite nie je skostnatená, takí sú možno len niektorí jej používatelia. Slovenčina je pre mňa úžasný živý jazyk, ktorý má obrovský potenciál tvorenia nových slov. Môj otec je toho dôkazom. Je množstvo súčasných jazykovedcov, ktorí sú otvorení a dokonca až s určitou vášňou pozorujú nové slová. To, že slovenčina určite nie je nejaká obrnená, môžeme sledovať aj na internete. Každý deň vznikajú nové slová. To, že sa niektoré z nich jednoducho neuchytia, je prirodzený proces. Sú také, ktoré fungujú len dva týždne, také, ktoré sa uchytia len v nejakej malej komunite, ale aj také, ktoré postupne preniknú do slovnej zásoby väčšiny.
Nevenujete sa len slovenčine, študovali ste aj maďarčinu. Čo vás k nej priviedlo?
Písala som diplomovku o trojjazyčnej Bratislave a venovala som sa aj téme Dunaja v literatúre a potrebovala som čítať literatúru v maďarčine. Tak som sa rozhodla: teraz alebo nikdy, naučím sa po maďarsky! Naozaj sa mi to za rok na štipendiu v Budapešti podarilo a teraz už môžem čítať texty aj v maďarčine. Je v tom samozrejme aj rodinná motivácia. Tatovým materinským jazykom bola maďarčina. S nami sa však už nerozprával po maďarsky, takže som sa ju v detstve nenaučila a bolo mi to ľúto. Jeho mama bola Maďarka, nevedela po slovensky, lenže zomrela, keď mal tato 17 rokov. Neskôr zomrel aj jeho otec, takže sa už nemal veľmi s kým po maďarsky rozprávať. Moja mama vie zase po maďarsky vďaka svojej starej mame. Naši tak maďarčinu využívali, keď chceli niečo pred nami utajiť, napríklad pred Vianocami. Bola to taká ich tajná reč.
Kniha Expedície je výberom z cestovných denníkov vášho otca. Ako ste sa k nim dostali?
Tatova pozostalosť obsahuje množstvo textov, či už rukopisov alebo tlačených. Keď zomrel, tak som sa v tom začala v jeho pracovni prehrabávať a napadlo mi hneď niekoľko projektov na knihy. Prvým boli Listy z onoho sveta, súbor dovtedy knižne nevydaných fejtónov. Potom mi padli do oka tieto expedície, pretože sú takým uceleným útvarom. Sú to príbehy z ciest, ktoré majú nejaký rámec, a navyše ich súčasťou sú napríklad aj kartičky, kde si tato značil, čo si zoberie, alebo mapy s vyznačenými trasami, ktoré sa tiež dostali do knihy.
Expedície pripomínajú vďaka svojmu osobitému dizajnu naozajstný denník s kresbami, zápiskami či fľakmi od kávy.
Chceli sme, aby sa v knihe použilo čo najviac rukopisných materiálov, preto sme oslovili štúdio Pergamen v Trnave, ktoré robí naozaj krásne knihy. Keď videli rukopisy, tak sa nadchli a chceli, aby sa kniha čo najvernejšie podobala denníku.
Hoci ide „iba“ o zápisky z túr, sú napísané veľmi živo. Prekvapilo vás, že aj obyčajné postrehy z túr môžu byť takým pútavým čítaním?
Tato hovorieval, že pozorovanie je čin a kniha Expedície je plná živých a otvorených pozorovaní. Prekvapili ma iné veci. Tato sa vždy správal tak, že pôsobil ako bohém a nepriznával žiadne svoje slabosti. A tu ich priznáva – píše, že ho bolia nohy, že nemali čo jesť, že sa opil tak, že netrafil do izby… Nič sme necenzurovali.
Písal podľa vás otec denníky s tým, že sa dostanú na verejnosť a vyjdú knižne?
Bol typ, ktorý rád zdieľa to, čo napísal. Myslím si, že o všetkom, čo napísal, uvažoval tak, že to raz vyjde. Keby si to editoval sám, možno by to vyšlo v inej podobe, niečo by možno scenzuroval, niečo zase dopísal. Podobne je to aj s jeho ostatnými denníkmi. Volal ich kroniky a to, čo má v nich, často písal do listov svojim známym a kamarátom alebo mojej mame. O svoje zážitky sa potreboval podeliť. Keď už po roku 1989 mohol písať fejtóny, prestal písať denníky aj listy, pretože sa s tým delil akoby so všetkými, čím si naplnil svoju potrebu zdieľať a to mu stačilo.
Vnímali ste otca ako vášnivého turistu alebo bola táto jeho záľuba pre vás novinkou?
Novinkou nebola, ale prekvapilo ma, že tie túry naozaj uskutočnil a že o nich iba nerozprával. Narodila som sa, keď mal 45 rokov, čiže už bol starší. Poznala som ho ako toho fúzatého pána v montérkach, ktorý síce hovoril, ako prešiel celé Slovensko, ale neverila som mu. Až keď som si denníky prečítala, tak som zistila, že hovoril pravdu. S nami totiž chodieval iba do Malých Karpát na krátke výlety.
Ale zato ste vraj chodievali do žuvačkového lesa. Čo je to za les?
Na Záhorí, pri našej chalupe, medzi Veľkými Levármi a Malackami je taký les na rovine. Chodievali sme tam s kýblikmi a zbierali žuvačky. Tato ich tam pričaroval. Boli to naozajstné žuvačky, ktoré „rástli“ medzi kôrami stromov, na kameňoch, v machu…
Čo zaujímavé ste ešte našli v otcovej pozostalosti?
Za najzaujímavejšiu považujem asi tatovu korešpondenciu. V jeho pozostalosti je veľmi veľa listov. Sú to napríklad listy jeho priateľom. Časť z nich je u tých priateľov, takže možno by bolo dobré zozbierať zopár listov od Tomáša Janovica, Milana Lasicu a takýchto ľudí a niečo z toho zostaviť. Potom je tu aj kompletná tatova korešpondencia s jeho prvou ženou Oľgou Lajdovou. Z nej by mohol vzniknúť zaujímavý projekt. Je to často až ľúbostná korešpondencia, čo by bol tiež nový pohľad na Satinského.
Rozmýšľali ste už aj nad vlastnou knižkou?
Zatiaľ uvažujem len nad vedeckými monografiami. Ale uvidíme. Kto by nechcel napísať veľký stredoeurópsky román? Zatiaľ si však nemyslím, že už na to mám.
