Žiaľ, píše sa rok 1939 a nad svetom sa zmráka. Knižnica dlho zostáva azylom sústredenia a múdrosti, no fašizmus postupne prestáva šetriť aj túto rešpektovanú inštitúciu. Darmo sú na policiach najvýznamnejšie diela svetovej literatúry, darmo si čitatelia pokojne študujú, darmo si spriaznené duše tíško šepkajú, hitlerovci začnú vyčíňať aj na akademickej pôde.
Kultivovaní ľudia, ktorých spojila knižnica, síce držia spolu, dlho sa bránia, ale nepriatelia sú silnejší. A nájdu sa aj medzi Francúzmi. Zradcovia kolaborujú, buď z prospechárstva, alebo zo slabosti. Mladá knihovníčka Odile je prekvapená, že aj v jej okolí sa nájdu takí, čo píšu udania. Odile uvažuje, či na človeku vidieť, že je schopný napísať anonymný list. Veď navonok vyzerajú všetci rovnako. Normálne, akoby neboli schopní podlosti.
Ako vyzerá zradca?
Otázky charakteru rozoberá literatúra ustavične, ale v knihe Parížska knižnica je táto tematika mimoriadne pútavo spracovaná. V ľudovom tóne, otvorene, s vôňami a chuťami. Parížska knižnica, hoci sleduje aj veľmi dramatické osudy, sa číta ľahko a s potešením. Vďaka dôverčivej a idealistickej Odile je rozprávanie bezprostredné a optimistické. Dej napreduje akoby zo dňa na deň, tak, ako v obyčajnom živote. Silné obrazy sa rodia zo všednosti.
Foto: Ikar
Postavy autorka nedelí na záporné a kladné. Aj tí, ktorých Odile miluje a uznáva, nekonajú vždy správne. Ona sa netvári heroicky, bojuje zbraňami obyčajného dievčaťa. Dosahuje dobro po domácky. Napríklad aj jej otec, ktorý šéfuje policajtom v jednej parížskej štvrti, sa dostáva na pozície, ktoré dcéru znepokojujú. Na jeho úrad prichádzajú udavačské listy, ktoré Odile desia. Paríž je však v rukách Nemcov a aj francúzski policajti ich musia poslúchať. Sama Odile sa však predsa pokúsi – za otcovým chrbtom – o vzburu. Jej čin je súčasťou pointy románu, ale dejových línii je oveľa viac. Však kniha má vyše 400 strán!
Autorka píše o umení a vzťahoch, sleduje mnohé osudy. Čitateľ sa však dozvie aj zaujímavosti o práci v knižnici, o číselných indexoch, ktoré pomáhajú knihovníkom orientovať sa v množstve titulov. Parížska knižnica je síce román, ale vychádza z faktov. Mnohé postavy sú reálne a v knihe sú aj ich fotografie.
Napríklad riaditeľka knižnice pani Reederová rozpráva Odile, ako sa ona sama dostala kedysi z Ameriky do Francúzska, a to práve do knižnice. Zaľúbila sa vraj do (už zosnulej, ale populárnej) francúzskej spisovateľky Madam de Staël, rebelantky, ktorá sa vysmievala z Napoleona. Ten ju z Paríža vykázal, čím jej nahnal priaznivcov. Však sa ňou neskôr inšpirovala aj spisovateľka George Sandová.
Štafetu preberá Lily
Odile pochádza z malomeštiackej rodiny, rodičov miluje, ale vidí aj ich chyby. V knižnici cíti šťastie, voľnosť, poznáva slobodný svet umenia, ktorý ju oslobodzuje. Prispôsobuje sa síce i naďalej rodine, ale má svoje názory a stavia sa na vlastné nohy. Vo francúzskych rodinách sa aj počas ťažkých časov dodržiavali rituály. Pred nedeľným obedom sa popíjal aperitív – muži vermút, ženy sherry – sedelo sa pri kozube v kreslách v štýle Ľudovíta XV. a debatovalo sa.
Foto: Wikipedia
Konzervatívny papa napríklad vyhlásil, že intelektuálov a všelijakých básnikov by bolo treba poslať do baní a nech si básničky píšu po šichte. Odile by s ním aj polemizovala, ale otec pokračoval, že kolegovia majú plné ruky práce s utečencami pri hraniciach: "Mieri k nám toľko utečencov, že tu bude viac Španielov ako nás Francúzov.“
Darmo mu vysvetľovali, že v Španielsku zúri občianska vojna a treba pomôcť. Otec nechápe a mama sa hnevá, že hovoria o vojne a nevychutnávajú nedeľné jedlo. Tak to býva iste v rodinách aj dnes. Rôzne názory, nespokojné mamy. Život sa veľmi nemení, problémy sa opakujú, ale príbeh každého jednotlivca je iný. Tak aj príbeh Odile, ktorý sa v druhej polovici knihy presunie do Ameriky, je jedinečný. A prekvapujúci.
Prepojí sa s osudom mladej Američanky Lily, ktorá tiež miluje umenie a túži spoznať Paríž. To už je však v roku 1984 v mestečku Froid v Montane. Lily sa stará o chorú mamu a suseda, staršia cudzinka, im navarí výbornú francúzsku pórovú polievku. Rozpráva, že tú polievku mával rád jej syn. Sága pokračuje, osudy Odile sleduje čitateľ optikou mladej Lily a život pokračuje. Všetko zasa vonia jedlami, človečinou a, samozrejme – knihami.
