Kniha týždňa: Literárium Jozefa Bžocha – Kritika ako empatia

07.01.2012 16:00
Jozef Bžoch: Literárium (2006 - 2010)
Jozef Bžoch: Literárium (2006 - 2010) Autor:

Na Slovensku nemáme núdzu o literárnych kritikov, no tí najbrilantnejší z nich boli a sú podľa mňa kritici negativistickí – zaskvejú sa, keď majú niečo strhať. Súvisí to možno s tým, že kritický výkon sa zužuje na vec intelektu, o ktorý je v našej krajinke odjakživa núdza a ktorý sa práve preto preceňuje.

Intuícia, „cit“ vypestovaný čítaním sa neveľmi ráta, láska (k literatúre) a žičlivosť (k autorovi) sa niekedy pokladá za slabosť. Jubilujúci nestor našej literárnej kritiky Jozef Bžoch (25. 11. 1926) sa však lásky ani žičlivosti nebojí, svojej intuícii a citu pre hodnoty dôveruje. Najmä v poslednom dvadsaťročí predstavuje u nás priam raritu – príklad slobodného kritika s kladným vzťahom k svetu, k umeniu a najmä k literatúre, ktorá preňho navzdory komerčným tlakom, masmediálnej konkurencii a novým informačným technológiám reálne existuje a hrá nezastupiteľnú úlohu. Zákonitý paradox u človeka, ktorý bol za takzvanej normalizácie od verejnej literárnej činnosti odstavený a práve drobné novinové recenzie publikované pod pseudonymom mu pomohli vo svojom povolaní-poslaní vytrvať.

Prechádzky po parku literatúry
Bžochovo Literárium (2006 – 2010), ktoré zostavila a redigovala Jana Bžochová-Wild, vyšlo na sklonku roka 2011 vo vydavateľstve Kalligram a nadväzuje na predchádzajúce výbery Zo zápisníka kritika (1990 – 2000) a Literárne štvrtky (2001 – 2005).

Parafrázujúc Bžochove slová na adresu Milana Jurča, predstavuje „prechádzky po parku literatúry a jej žánrov“ v poslednom päťročí, kde kritik vystupuje ako empatický „rozhľadený sprievodca“, ktorý vie „odomykať“ diela iných, čiže vyznačuje sa vzácnou schopnosťou vžiť sa do autorského zámeru. Pozitívna kritickosť nie je službičkovaním autorovi, ale službou čitateľovi, a nie je ani cielenou výrobou superstar v rámci jednej literárnej generácie, skupiny či vydavateľského koryta.

Vždy je za ňou etická záväznosť kritického aktu, profesionálna analýza jedinečného umeleckého textu a dôkladná znalosť literárneho a spoločensko-kultúrneho kontextu, v ktorom sa tento text zrodil a do ktorého občas s oneskorením prichádza. To všetko podávané v Bžochovom prípade pôvabne a ľahko formou minieseje-minireflexie-minirecenzie, vyrastajúcej z tej najlepšej esejistickej tradície – z tradície francúzskej duchaplnosti a štylistickej elegancie, ako aj germánskej dôkladnosti a prieniku do hĺbky.

V knihe rozdelenej do troch častí – non fiction, próza a poézia, a v rámci každej časti do tématických či autorských zoskupení, je sekcia vecnej literatúry či literatúry faktu, ako sa donedávna non fiction nazývala, najrôznorodejšia. Analyzované vzorky z vydaných memoárov, denníkov, cestopisov, autobiografií i biografií, slovníkov i historických a etnografických prác zväčša domáceho pôvodu odkrývajú a dopĺňajú predovšetkým obraz našej dávnej i nedávnej minulosti s dobovými deformáciami, individuálnymi tragédiami aj so zmysluplnými ľudskými aktivitami.

Medzi autormi figurujú historici, a to aj literatúry a umenia, spisovatelia a novinári (znalec židovskej Bratislavy Peter Salner a ďalší kmeňoví autori edície posoniensií vo vydavateľstve PT, Slavo Kalný tentoraz s knihou o českom chirugovi Kochovi, Tina Čorná s rozhovormi recenzovanými pod výstižným názvom Klásť tie správne otázky je umenie a iní), výtvarní umelci (maliar Mednyánszky, čiže Medňanský a jeho intímne denníky, fotograf Kállay, aj kolážista a filmár Marenčin), neznámi svedkovia doby aj známe a populárne osobnosti („humorista aj rybár“ Jozef Kroner, na ktorom si Bžoch cení, že „nechcel… robiť zo seba spisovateľa, ako to dnes už býva zvykom, alebo dokonca pravidlom“, či „majster nonsensu“ Satinský), z ktorých sa občas stane „predmet skúmania“ (Kňažko a Chudík v knihách Ľubice Krénovej).

Aby sa na nič nezabúdalo
Nejeden z Bžochom pripomínaných autorov bol v minulosti odsunutý na okraj (prechodkyňa slovenského feminizmu Hana Gregorová-Tajovská), alebo rovno vyhostený zo slovenského literárneho života a rehabilitovaný až po Nežnej revolúcii (slovenskí i českí spisovatelia v nedobrovoľnej emigrácii ako Blažková, Kohout, Lustig, ale aj kontroverzný Mňačko z Leikertovej knihy, či vnútorní emigranti ako prekladateľka Zora Jesenská z knihy Evy Maliti-Fraňovej, „odporca dvornej historiografie“ Jablonický, „mnohožánrový samizdatový autor“ Kadlečík, novinár Vereš, znalec karikatúry Földvári a iní).

V posudzovaní dejinných hrôz a krívd a zmarených ľudských životov sa prejavuje Bžochov nadhľad umocnený ľudskou zrelosťou: opakovaná výstraha, „aby sa na nič nezabúdalo“, sa spája s triezvosťou v hodnotení (šesťdesiate roky znamenajú „v niečom skok, v niečom vývin a v niečom iba posun“, Nežná revolúcia a vôbec „spoločenský zvrat nemusí hneď znamenať zvrat v literatúre“), apel na zodpovednosť („Hoci úlohou slovníkov nie je hodnotiť, neznamená to vzdávať sa akéhokoľvek stanoviska“) s dôrazom na „hlboký zmysel pre potreby obyčajného človeka, pre mravnosť a slušnosť verejného života“ či na rúfusovské „podstatné veci ľudskej existencie“, k akým patrí „láska k človeku, prírode, zemi, kozmu“.

Krátke recenzie na dlhé rozmýšľanie
Ako český fejtonista Ludvík Vaculík, aj slovenský esejista Jozef Bžoch „rád pracuje so slovom, no nehračkári“ a píše „krátke recenzie na dlhé rozmýšľanie“. Svoje kritické súdy vyslovuje pokojne a bez uštipačnosti, veď kritickým aktom (predpokladám) bol už sám výber titulov zaradených do Literária. To, pravda, neznamená, že s týmto výberom musíme bezvýhradne súhlasiť.

Týka sa to najmä časti venovanej próze, kde prevládajú autori domáci, „klasici“ aj žijúci príslušníci všetkých generácií (od Mila Urbana a Laholu cez Hykischa a Pavla Vilikovského po Kopcsaya a Dobrakovovú), no natrafíme tu aj na zahraničných autorov, preložených do slovenčiny či češtiny, najmä na Rusov (od Čechova po Sorokina) a Francúzov (od Francea po Carr?ra), ale aj na Egypťana Nadžíba Mahfúza, Švéda Stiga Dagermana či na literárny objav, žiaľ, už nežijúcu rumunsko-nemecko-švajčiarsku prozaičku Aglaju Veteranyi. Bžoch sa ako suverénny literárny analytik a syntetik najviac zaskvel v tretej časti v statiach venovaných stáliciam slovenskej poézie (Žáry, Rúfus, Mojík, Haugová, Prokešová a ďalší), ktoré tu susedia so stálicami svetovej poézie Eminescom, Ginsbergom či Jevtušenkom.

Osobitne treba vyzdvihnúť, že v Bžochovom Literáriu nechýbajú ani stručné hodnotenia prekladateľských výkonov, ktoré si na Slovensku takmer nikto nevšíma, ani vecné výhrady editorsko-redaktorského rázu, nanajvýš cenné v časoch, keď sám pojem a povolanie vydavateľský redaktor zaniká. Dnes sú totiž všetci buď veľkí editori a ešte väčší manažéri, ktorí o práci s textom (príprave na vydanie) nič netušia, buď malí „jazykoví úpravcovia“ (kedysi korektori), odsúdení naprávať textové nedôslednosti, kiksy a nezmysly, veď nijaký autor ani počítač nie je dokonalý!

V dnešných časoch, keď sa aj v edičnej oblasti stupňuje tlak konzumu a komercie, Bžochove výberové kritické panorámy slovenskej pôvodnej i prekladovej literatúry udržiavajú a cibria čitateľský vkus systematickým upozorňovaním na autentické literárne hodnoty, za čo patrí ich autorovi obdiv i vďaka. Literárium sa tak javí ako šíre plodonosné územie, nekonečný a mnohotvárny priestor poézie v pôvodnom starogréckom zmysle slova, teda nie veršovania, lež tvorby ako „súčasti a nevyhnutnosti duchovných hodnôt“, bez ktorých by sme boli, ako hovorí Jozef Bžoch, „barbari“.

Jozef Bžoch: Literárium (2006 – 2010), Kalligram

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku