Bergmanovská konštanta
Najprv sa autor prihlásil k veľkým zážitkom z Bergmanových filmov, ktoré súznejú s jemu blízkym existenciálnym pocitom života. Neváhal ich "dofilmovať v sebe” a pritom stále narážal na autobiografické prepojenie diela a jeho tvorcu. Bránil sa a ubránil prijať bezo zvyšku ono prepojenie ako sebaodhaľujúci autobiografický postoj. Kritickým okom dovidel, že Bergman "majstrovsky vie z neho ťažiť, vzápätí ho zatemniť a zakryť”.
Bergmanove filmy Vanovičovi – najmä v 60. rokoch 20. storočia – vyjavovali "priam osudové existenciálne posolstvá”. Rozpoznával v nich kľúč ku "krajným, hraničným existenciálnym situáciám” a zneli mu spolu s odkazom Strindberga, Kafku, André Gida, Sartra i Camusa. A Júliusa Barča-Ivana.
No bolo dôležité, že Vanovič si zároveň uvedomil "fungujovanie” metafory o bergmanovskej konštante, ktorú sýtil rozpor medzi racionálnym a mystickým. Napokon si to more otázok, ktoré v ňom vyvolal "filmový Dostojevskij” zredukoval: "Možno ide o jeho dve osudové témy: o smrť, ktorou bol od detstva uhranutý, a o lásku a harmóniu v ľudských vzťahoch, ktoré hľadal v živote, a ktoré – okrem jeho konca, zdá sa, ani nevlastnil, ani nenachádzal.”
Citoví analfabeti a démonické hrôzy
Štruktúra Vanovičovho rozprávania o Bergmanovi a predovšetkým o jeho filozofickom odkaze sa pridŕža tradičného postupu od včasných po záverečné opusy. Povedzme, že v línii často citovanej monografie Jesse G. Kalina. Pri hodnotení kinematografického diela sa oprel o recepciu českých autorov Stanislavy Přádnej a Milana Klepikova. Napriek tomu je Vanovič (od úvodnej kapitoly Malý subjektívny prológ po záverečnú – Posledné filmy) suverénnym konštruktérom stavby interpretačného domu s ôsmimi komnatami.
Čitateľ sa v nich stretne s originálnym zoskupením filmov, ale aj s netradičným odstupom od filmov hovoriacich o "citových analfabetoch” či o "štyroch hororoch”. Od filmov prebúdzajúcich úzkosť a skazu "démonickej hrôzy” a vlastne všetkých, v ktorých si zahýril patologický "zmätok, existenčné neistoty – a zároveň zmechanizovaný, odľudštený ordnung, prebúdzajúci nie pokoj, ale úzkosť”.
Keď som dočítal Vanovičovho Bergmana, už po ikstý raz som si zo záznamu pozrel hodinový rozhovor s priateľmi – 82-ročným Bergmanom a 77-ročným hercom Erlandom Josephsonom, ktorý v roku 2000 nakrútila švédska televízia. Bergman v ňom mierne korigoval povesť démonického režiséra, hoci priznal všetko, čo už "proti sebe” v pamätiach napísal. Ale si aj posťažoval, že tí, čo o ňom šíria hlúpe legendy, nikdy uňho nepracovali. Pokojne rozprával o svojom zlom svedomí, ktoré bolo súčasťou výchovy na rodnej fare, kde sa jednoducho nepatrilo prejaviť lásku. Nečudo, že napriek tomu, že mal povolanie plné pokušenia, keď svojej profesii začal rozumieť, nikdy sa nezbavil veľkej potreby byť sám.
Práve tam, Za kulisy života, sa vybralo Vanovičovo čítanie Bergmana a so cťou tam pobudlo.
Július Vanovič: Za kulisy života – Existenciály Ingmara Bergmana, F. R. & G. 2011
