Typickým rysom schematických románov ako Drevená dedina Františka Hečka či Družné letá a Radostník Dominika Tatarku boli hrdinovia, ktorí mali jasne určené, agitačné úlohy. Dobrý bol prosto dobrý a vždy robil správne rozhodnutia, bol príkladom idealistického budovateľa, komunistu, zlý bol zlý statkár a kapitalista, nakoniec spravodlivo potrestaný. A tí nerozhodní sa pridali na stranu dobrých hneď po tom, čo im spadli klapky z očí.
Viliam Klimáček by bol možno celkom rád, keby sa jeho meno ocitlo v rovnom šíku s majstrami Hečkom alebo Tatarkom, pravda, nie s ich schematickými propagačnými dielkami z prvej polovice päťdesiatych rokov. Horúce leto 68 je však schematickým socialistickým realizmom, a ak si poviete, že naruby, tak možno ani nie, akurát dobrých komunistov nahradili zlí a zlých farárov či kapitalistov zasa tí dobrí. Horúce leto 68 je pokusom zdokumentovať jednu emigrantskú generáciu, ktorá „vďaka“ sovietskym tankom ušla hľadajúc spásu za hranicami.
Nepochybne je to téma, ktorá má svoje miesto v literatúre, akurát že vidieť tak striktne čierno-bielo je viac na škodu. Isto, ťažko sa píše o období, ktoré je poznačené ideologickou interpretáciou, veľkými emóciami verejného i súkromného charakteru. Lenže trvať na tom, že tí, čo utiekli, sú hrdinovia, tí čo zostali buď nedobrovoľní väzni systému, alebo zbabelci, alebo udavači a prisluhovači? Takémuto čierno-bielemu deleniu sa hovorí schematizmus a stál na ňom principiálny socialistický realizmus.
Román je mozaikovitou freskou, v ktorej sledujeme osudy niekoľkých rodín tesne pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a ich ďalšie osudy za hranicami. Dejiny v románe tak akosi plynú, čitateľovi netreba vysvetľovať podrobnosti, hoci keď sa práve podrobnosti vyskytnú (napríklad ranné rozhlasové vysielanie po vstupe vojsk), tak z nich pátos strieka ako gýčová fontána. Klimáček sa sústreďuje však na súkromné osudy svojich schematických figúrok: Kňaza, ktorý nemôže byť za socializmu kňaz, iba keby udával, židovské dievča z „dobrej“ bratislavskej rodiny, vysokopostaveného odborníka vo fabrike na zdravotnícku techniku, ktorý je pragmatickým (a teda dobrým) komunistom, jeho švagra, ktorý je kurevník a eštebácky donášač, teda je zlým komunistom, teda komunistom z presvedčenia.
Klimáček píše v sekvenciách pripomínajúcich – opäť socialistickorealistické – seriály Jaroslava Dietla zo sedemdesiatych rokov. Správni hrdinovia robia správne rozhodnutia s dramatickými pauzami, nesprávni hrdinovia robia len podrazy. Doba rozprestierajúcej sa normalizácie je temná, emigrácia je nádejná, oslobodzujúca, svetlo na konci tunela v nej je.
Kniha nemá „románový“ dej, je rozprávaním o individuálnych osudoch, aké sa dejú pri stretnutiach po tridsiatich rokoch, keď každý v rámci svojho spomienkového optimizmu radšej zabúda, čo nechce pripomínať, zjednodušuje a pozerá sa na svoju minulosť v čriepkoch. Určite sa osudy utečencov z roku 1968 v mnohom podobajú na príbehy týchto hrdinov, nakoniec, Klimáček sa priznáva, že inšpiráciu čerpal práve od Slovákov, ktorí dnes žijú v Kanade. Na druhej strane, tomuto románu chýba literárny oblúk, osobná dráma sa nepremenila na katarziu. Premárnená príležitosť Pražskej jari 1968 sa premenila na premárnenú príležitosť na dobrý románový príbeh.
Viliam Klimáček: Horúce leto 68, Marenčin PT, 2011
