No výsledky tohto prieskumu sú rovnako ballovsky neradostné. Rodinné zväzky a roly sú poznamenané permanentnými pocitmi viny, zlyhania a nedostatočnosti. Synovia nenávidia otcov, sklamávajú svoje matky, otcovia sú ľahostajní k synom, manželia podvádzajú svoje ženy. Dôvody zakladať si rodinu korenia v ľudskej hlúposti, zvyku či v pokrytectve. Rodina je pasca, realitou je ľahostajnosť a životná prázdnota. Nejestvujú žiadne rodinné putá, len nenávidiaci sa, či v lepšom prípade ľahostajní jedinci donútení žiť vedľa seba.
Základné konštanty Ballovho prozaického sveta pretrvávajú – egoizmus, extrémna osamelosť, cudzota, zhnusenie zo života či ubíjajúca banalita každodennosti poznačená koloritom konkrétneho okresného mesta na juhu Slovenska. Monštruozita, fantastické výjavy a udalosti odporujúce bežnej logike ostávajú tlmené v pozadí, no tvoria pevnú súčasť rozprávania, tak ako zreteľné signály o „nezávažnosti“ rozprávaného a nespoľahlivosti rozprávača.
Vyšší plán predátora
Titul prózy ponúka čítanie v niekoľkých rovinách. Máme pred sebou spomienky hlavnej postavy – ja-rozprávača, otca, manžela – tvorené útržkami minulých udalostí, fantázií, ale aj dávnych snov, ktorých postavenie je v rozprávaní rovnocenné. Ballov protagonista žije v presvedčení o vlastnej nadradenosti a autorite. Je predátor, supersamec, ako jediný zo svojho okolia nie je ochotný predstierať, že mu záleží na niekom inom ako na sebe. Sentimentalitu považuje za slabosť.
Jeho prevaha je založená aj na vedomí, že sa podieľa na vyššom pláne, je súčasťou neznámych síl, ktoré sú zabetónované v základoch jeho rodinného domu. Ten má byť aparátom, ktorý udržuje obyvateľov mesta v apatii a rezignácii. Pod betónom v pivnici rastie svätý strom Germánov yggdrasil, preteká studňa hwegelmir, v stenách domu tečie živý prúd. Ani tu sa dom, tak ako v predchádzajúcich Ballových textoch (napríklad v poviedke Infekcia) nestáva „rodinným hniezdom“, symbolom zdieľanej intimity, ale monštruóznym priestorom životného zmaru, odcudzenia až ohrozenia a deštrukcie.
No čím ďalej, tým viac sa text stáva usvedčovaním, že aj protagonistov život je banalitou, premárneným časom a že sa stane súčasťou veľkého zabudnutia a miznutia, ktoré je neodvratné pre všetkých: „…všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo, vyparilo sa, je fuč“.
Toto poznanie vrcholí v závere prózy, keď hlavný hrdina zisťuje, že pôsobenie jeho domu záhadný staviteľ zamedzil. Rozprávanie otca, demonštrujúce prevahu nad okolím, sa teda postupne rozpadáva. Ostáva pred nami „tuctový človek“, predavač na dôchodku, čo uteká pred svojimi prehrami – nie nepodobne slobodovskému „zabitému človeku“.
Sudca – syn
Vzniká otázka, kto je vlastne pôvodcom tohto rozprávania. Môže ním byť totiž aj mladší syn, ktorý sa venuje písaniu a ktorý, ako názov napovedá, prehovára k čitateľovi „v mene otca“. Otec sa zrkadlí vo svojom otcovi, tak ako sa syn zrkadlí v jeho otcovi: „Neuvedomoval som si, že ma niekto pozoruje. Ale mladší syn pozoroval. Aj preto ma nenávidel. No ja si myslím, že by znenávidel každého, koho by pozoroval dostatočne dlho.“
Otcovo sklamanie zo syna sa tak môže stať aj synovým priznaním zlyhania: „…syn pred otcom zákonite musí cítiť vlastnú nedostatočnosť, problémovosť, musí mať ustavične na pamäti, že čosi nezvláda, lebo sa málo snaží.“
V texte sa zároveň ventiluje i pocit viny mladšieho syna, že nebol pri umierajúcej matke. Práve v scénach matkinho umierania, ktoré sú najpôsobivejšími pasážami knihy, sa zdá, že vykúpenia z marazmu apatie a miznutia sa dostáva na chvíľu matke a staršiemu synovi (alebo mu ho aspoň dopraje sentimentálna čitateľka). Napriek tomu, že sa stali obeťami egoizmu a ľahostajnosti svojich blízkych, dokázali súcitiť.
No ak je syn pôvodcom otcovho portrétu, stáva sa aj jeho sudcom. A tu sa možno odhaľuje ďalšia rovina knihy V mene otca, ktorej názov odkazuje ku kresťanskej modlitbe. Rozprávaním sa nedeštruuje len obraz konkrétneho otca, ale aj otca ako symbolickej postavy, božskej autority. V niektorých momentoch autor prezentuje otca nielen ako nietzscheovského nadčloveka, ale ako Boha: „…Baldur je najkrajší, najčistejší, najmladší germánsky boh. To by ste mohli byť aj vy, nie?“
Ale na konci knihy máme už len unaveného, otupeného a rezignovaného starca, ktorému zo života ostali iba „úlomky, akoby útesy, trčia zo sivého mora zabudnutia“.
Opakovaný princíp krutosti
Balla tak vo svojej ostatnej knihe pokračuje vo vyprázdňovaní zmyslu existencie, ničí všetky kategórie, ktoré riadia ľudský život. Nevdojak opakuje vypäté modernistické gesto, prítomné aj v slovenskej literatúre medzivojnového obdobia: „Svet je kruté miesto. Kým budú ľudia rozdelení na dve pohlavia, bude zúriť boj, selekcia. A po boji a selekcii zakaždým nastane páranie, rozmnožovanie sa víťazov, čiže budúcich porazených. Taký bol zámer inak nie zámerne konajúcej prírody. Príroda je bezcitný automat. O cite tu vlastne nemá zmysel hovoriť.“ V týchto slovách zachytíme ozvenu „princípu krutosti“, o ktorom vo svojich prózach písal Gejza Vámoš.
Vo svete podľa Ballu neexistuje nič, čo prekračuje bezprostrednú skúsenosť („človek je poskladaný z prežitého“). Jedinou istotu tak ostáva miznutie a pominuteľnosť. Život sa podľa tohto nazerania nedá prežiť inak ako groteska, keď všetky dôverne známe veci nášho sveta ostanú naraz bez zmyslu a takto vyprázdnené pôsobia cudzo, nevysvetliteľne a bizarne.
Balla: V mene otca, Koloman Kertész Bagala a literarnyklub s. r. o., Bratislava, 2011
