Zoom z vtáčej perspektívy
Štyristostranový bachant približuje ruskú poézie spôsobom, ktorý sa rozhodne nedá prehliadnuť. No napriek tomu, že predstavuje plejádu autorov 19. až 21. storočia, nemá ambíciu ukázať jej 200-ročný vývin komplexne a proporčne. Naopak, ponúka obraz, ktorý popiera bežné normy perspektívy. Tak trochu sa totiž podobá na záber objektívom známym ako rybie oko – niektorí autori dosahujú v antológii až surrealisticky nafúknuté rozmery a ušlo sa im toľko strán, že by z toho mohla byť samostatná knižka, iní sa sploštili na okraji snímky a s pár veršami si ich ledva všimnete.
Klasika (najmä Puškin, Lermontov, Ťutčev a Fet) dostala asi 100 strán, na modernu vyšlo 200 a na poéziu od čias „poststrieborných“ až po časy postsovietske opäť okolo stovky. Pri moderne je silný zoom vyvážený záberom z vtáčej perspektívy – takmer polovicu rozsahu tu síce zaberajú básne Achmatovovej a Cvetajevovej, no druhá polovica predstavuje aj celý rad ďalších kľúčových mien. V prípade nasledujúceho obdobia však už zostavovateľ dáva čitateľovi namiesto mikroskopu do rúk teleidoskop, v ktorom celistvosť obrazu nahrádza ilúzia bizarného zmnoženia niektorých jeho prvkov. Poéziu 30. a 40. rokov tu zastupujú hrozienka z veršov Achmatovovej, Cvetajevovej, Tarkovského a Pasternaka, krivky horizontu 50. rokov určujú iba profily Pasternaka a Zabolockého a za novšie básnické generácie dostali príležitosť prehovoriť len Voznesenskij, Ajgi, Okudžava, Vysockij, Ždanov a Švarcová.
Retrospektívny pohľad do laboratória
Takéto sférické skreslenie má jednoduché vysvetlenie: v prvom rade nejde o nejakú učebnicovú prezentáciu ruskej poézie, ale o výber zo Zamborovej prekladovej tvorby uplynulých troch desaťročí, teda o akúsi osobnú prekladovú antológiu. Čosi ako retrospektívny pohľad do prekladateľského laboratória. Obraz tak má svoju logiku: je tu to, čo Zambor z ruskej poézie smel, chcel a vedel prijať. Vidieť veľa práce pri preklade, vďaka ktorej má čitateľ príležitosť vnímať – aj napriek istej subjektívnosti obrazu – obrovskú rozmanitosť vnútorných svetov i formálnych preferencií, zakódovanú v dejinách ruskej poézie, a teda má možnosť zbadať aj auru celku.
Zambor ponúka hodnotné texty, v ktorých poznať talent i trpezlivosť, zvedavosť i skúsenosť, smelosť i pokoru pred originálom. Tí zvedavejší asi budú mimovoľne skúmať, nakoľko poctivo Zamborove riadky tlmočia staré a nové spôsoby básnenia a či postihujú aj geniálnu jednoduchosť klasického verša Puškinovho, aj voľný verš Ajgiho, aj polymetrické veršové inovácie Švarcovej. Tí ešte zvedavejší sa môžu pozrieť, čo na svojich už prv publikovaných prekladoch s odstupom času považoval za dobré zlepšiť. Naozaj zaujímavý materiál k otázke, či sa poézia dá prekladať.
Ján Zambor: Kniha ruskej poézie, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2012
