Táto izba sa nedá zjesť

Foto: KK Bagala, 2021

kniha Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť

Knižný debut Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť je priamy, otvorený a vo svojej úprimnosti sa prihovára vybrúseným (ale aj riadne nabrúseným) jazykom. Jeho odvaha však nie je ani tak v štýle ani v deji, hoci oboje je jedinečné, ale skôr v otvorenosti, s akou autorka odkrýva intímnu tému zneužívania.

Drsným okolnostiam nechýba poetika, aj na škaredé vie hľadieť peknými očami a pachuť sveta prekryť vôňou mladosti, ktorá jej sála zo všetkých pórov. Keď však duša narazí o stenu, rozbije sa na drobné surreálne úlomky, a tie režú. Režú aj surreálne obrazy v tomto príbehu.

Tak ako sa mnohé deti potajomky kŕmia omietkou a dospelí vravia, že im chýba vápnik, chýba im aj niečo celkom iné. Učia sa ukrývať detskú úprimnosť za spoločensky prijateľné slová a správanie, a rozvíjajúcej sa duši to dá riadne zabrať. Tereza, hlavná hrdinka, by najradšej zjedla nielen omietku, ale celú svoju detskú izbu, z ktorej už vyrastá, a predsa v nej stále nachádza útočisko. Lenže tak, ako sa veci vyvinú, je to pre mnohých ťažko stráviteľná podoba dospievania. No najviac pre samotnú autorku.

Čítajte aj Anasoft litera: Najlepšie knihy napísali štyri ženy a jeden muž

Ivan je starší a skúsený muž, Tereza je dieťa, veď má iba dvanásť. Ich vzťah je, zdá sa, vzájomný, a tak o nejakom násilnom zneužívaní malých dievčatiek nemôže byť ani reči. Na prvý pohľad. No niekto v ňom má vždy navrch. Terezka len vykukla zo svojej detskej izby, akoby neverila, že na princezné niekde vonku číha drak. V jeho náručí, z ktorého občas uniká, dozrieva v mladú ženu.

„Niekto Ivanovi vytrháva vlasy, niekto neviditeľný. Ivan ich po jednom zbiera, ťažko sa mu hľadajú, biele vlasy na bielej plachte, po jednom ich hádže do koša k zhnitému ovociu,“ predstavuje svojho milého hneď v úvode knihy. Nie je ženatý a aj tento moment len potvrdzuje skutočnosť príbehu – nič v ňom nie je klišé. Ivan ako muž v strednom veku má však svoje záväzky. Tereziným jediným záväzkom je on.

„Moja izba sa nedá zjesť. Ani moje nechty sa nedajú zjesť, iba obhrýzť, prídem do školy, obhrýzam si ich a plačem, lebo na mňa kričali "škaredá lesba“, aj keď nemali prečo, veď všetky dievčatá sa učia bozkávať s inými dievčatami, ale horšie je byť škaredá, lebo ostatné dievčatá nie sú," predstaví Tereza – rozprávačka, seba samu. Starý otec hovorí, že na dievča má priveľa mozgových buniek, nosí všetky šaty čierne, nohavice si zdobí reťazou a len kvôli Ivanovi si ju odopne.

Tereza nemôže ísť Ivanovi ani kúpiť do obchodu pivo, bojí sa, že by jej ho nepredali, veď nemá na to vek. Musia sa spolu skrývať, klame rodičom, vie to len priateľka Silvia. Zato v posteli si nikto občiansky nepýta. „Vyplazím ti jazyk do rozkroku, aby ti nebolo smutno. Aby si mi hladil vlasy, spľasnú a prilepia sa mi o hlavu…Čakám, kým sa ma dotkneš, čakám a čakať budem…“ A predsa Tereza odíde študovať do iného mesta, hľadá tam kúsky Ivana v iných chlapcoch, no nevie si ho nijako poskladať. „Počuj, nechceš moje zvyšné panenstvo? Ale fajn, nič nové…Do takých chlapcov sa nedá nabrať polievka, nedá sa do nich oprieť lakťami, lebo takí chlapci by sa zlomili, pukli ako zdochnutý ríbezľový krík.“

Čítajte aj Emil Zátopek: Príbeh vytrvalého človeka

Tereze sa mení život, s Ivanom a bez neho, je s ním spútaná reťazou zo svojich nohavíc. „Chcela by som muža, ktorého môžem bozkávať od hlavy až po päty. Zjesť z lásky. Nech mi sám naskáče do úst a zvnútra ma vylíže dočista.“ Tichého a s okuliarmi, aj takého, čo stále niečo melie, že ho ani hudba nezastaví, speváka hardrockovej kapely aj speváka progrockovej kapely, aj džezového speváka, aj majiteľa čajovne s hustými vlasmi aj učiteľa s hlavou holou ako koleno. Všetkých odrazu a jedného jediného, miláčik. Jeho vlas jej uviazol v krku a možno ten, ktorý raz nájde na vankúši, už nebude sivý.