Sú navzájom poprepájané sieťou vzťahov a podobností a minulosť sa prelína s prítomnosťou. Chvíľu sme vo vojnovom pásme na hraniciach medzi Tanzániou a Keňou, chvíľu v dedinke pri Moskve, v obývačke disidenta, pravoslávneho teológa a spisovateľa Alexandra Meňa. Fičíme džípom so značkou Tanzánie pomedzi stáda slonov a antilop, ochutnávame zanzibarskú gandžu a smejeme sa spolu s rozprávačovou priateľkou Evou. Alebo kráčame bolívijskou nocou k Indiánom na plávajúcich ostrovoch len s naším pútnikom a jeho samotou.
Pochybnosti, čo poháňajú vpred
Všetci ľudia sú v ňom a on je vo všetkých. Je to putovanie za Jedným. Toto Jedno stále láka nášho Dharmového tuláka, úplne rovnako, ako kedysi lákalo Kerouaca. Rozprávač rozpráva neuveriteľné príbehy.
Nezáleží na tom, či sú tieto príbehy vymyslené, alebo sa stali presne tak, ako ich dokumentaristicky opísal a akoby mimochodom komentoval s odvolaním sa na mystikov, náboženských mysliteľov alebo filozofov Západu a Východu. Zaoberá sa zmyslom času, smrti a nesmrteľnosti, ale aj svojich pochybností, ktoré ho poháňajú vpred. V postmodernej sieti duchovného románu sa príbehy striedajú s víziami.
Je veľké umenie narábať so slovami tak, aby ústili do ticha. V prípade tejto knihy – do budhistickej prázdnoty. Časťami deja sa mihajú spomienky na pobyt v tibetských a vietnamských budhistických kláštoroch, v ktorých autor meditoval a podrobne o nich písal v knihách Gompa – kláštorný denník (Petrus 2001) a Sansilia (Petrus 2006).
Zanzibar (Petrus 2011) je tretí diel tohto zvláštneho duchovného cestopisu. Zatiaľ tretí a dúfajme, že pribudnú aj ďalšie. Autor rozvíja vlastný literárny žáner, ktorý v slovenskej literatúre nemá obdobu – kvalitatívne ani obsahovo. Duchovné spojenie s americkými „hľadačmi pravdy“ z radov bítnikov tu asi nebude náhodné. Gompa, Sansilia aj Zanzibar sa dajú čítať samostatne, napriek tomu tvoria vyvážený celok s jednou ústrednou témou, ktorou je hľadanie Jedného. Toto Jedno je aj jednotným celkom rozprávačovej pamäti, preto niektoré príbehy prechádzajú z knihy do knihy. Podstata príbehu je rovnaká, len je skúmaná inou optikou.
Keď duša hľadá duše
V knihe Zanzibar je zaujímavý psychologický rozbor jednej pamätnej indickej príhody spred desiatich rokov (opísal ju už v Gompe), keď spolu s Evou a tisícmi Indov pri splne mesiaca obchádzali svätú horu, a o udalostiach, ktoré tomu predchádzali. V Zanzibare duša hľadá duše. Preto nás neprekvapí, že v pätnásťročnom islamskom chlapcovi je duša starého muža, s ktorým náš pútnik diskutuje o Platónovi. O otrokárstve, zvrátenom zneužívaní moci a o glorifikovaní Nietzscheho polemizuje s čiernym Zarathustrom, domorodým nosičom batožiny. Ten mu neskôr robí sprievodcu desivým podzemným labyrintom pod Kamenným mestom, kde počas temných storočí Zanzibaru „skladovali“ otrokov.
Labyrint charakterizuje celé toto rozprávanie, labyrint sveta, duše a ducha. Labyrintom je aj zanzibarské Kamenné mesto. V ňom sa autor zamýšľa spolu s domorodou obyvateľkou penziónu nad zotročujúcim pôsobením reklamy pri manipulovaní s miliardami ľudí, aby sa nakoniec obaja zhodli na tom, že slová sú tu márne a najlepšie je mlčať. Napriek exotickému a dramatickému deju je toto mlčanie na pozadí celej knihy.
Zanzibar je zvláštna suma psychológie, filozofie a teológie, prešpikovaná dobrodružnými cestovateľskými zážitkami. A pretože v tejto knihe prevláda islamský prvok, bude reč o sunitoch, šiitoch, aj o tancujúcich dervišoch. Nie je veľký rozdiel medzi súfizmom, zenom a jogou, sú to len alternatívy, ako preniknúť k Jednému. Ďalšou alternatívou je kresťanská stredoveká mystika, ktorú má tak rád. Robo Bielik sa pri svojom dlhoročnom putovaní a tiež popri písaní poézie, prózy, fotografovaní a maľovaní zoznámil s množstvom ľudí, príbehov a osudov a môže porovnávať, tak poďme s ním. Na cestu.
Robert Bielik: Zanzibar, Petrus, 2011
