Boris Filan: Život mi je najsympatickejší, keď je trošku v rozpakoch

Boris Filan vydal nový cestopis Ako išlo oko na vandrovku. Je to rozmarná kniha, v ktorej šaman Filan baví publikum príbehmi, obrázkami, postrehmi o svete aj o sebe. Literárne žonglovanie mu umožňuje aj nová technika - knižka je určená pre tablety, s textom sa dá hrať. Zároveň spisovateľ načal aj novú fázu svojho života, bezstarostnejšiu a hravejšiu.

07.05.2012 14:00
Boris Filan Foto:
debata

Vaša nová kniha pôsobí veselo, ba až družne. Čím to je?
Autorsky som sa rozrástol. Syn Marek mi napríklad dodáva hlášky. Pri pohľade na fotografiu kučeravého gréckeho bojovníka poznamenal: "To sú tie vlasy, čo sa dobre tešú, ale zle češú.” Názvy mi zasa dodáva syn Oliver. Nahlas som uvažoval, či knižku pomenujem Tulákovo oko, a on: "Tak nech sa to už volá Ako išlo oko na vandrovku!” Čiže autorom názvu je môj mladší syn a spoluautorom textov k fotografiám starší syn. Nie sme radi, keď nás niekto predbieha, ale ak sú to naše vlastné deti, je to príjemné.

Aj v texte ste dali rodine viac priestoru. Pekné pasáže má manželka…
To je ten návrat strateného syna. Raz sa ma pýtali, či by som sa chcel pozrieť do vesmíru. Povedal som, že nie, lebo ma varuje príklad zo sci-fi literatúry – istý muž sa do vesmíru dostal a potom plakal za rodinou. Ja som radšej v rodine a plačem za vesmírom.

Rodina vás aj naviedla, aby ste opustili známy názov vašich cestopisov Tam tam?
S nápadom na zmenu prišla vydavateľka Gabika Belopotocká, ktorá vzdychla: "Urobme už niečo iné ako tie Tam tamy!” A mne sa myšlienka zapáčila. Vymyslel som názov série Svet gombička a ten mi určil ďalšie: Budú to knihy, čo sa už viac podobajú na časopis, bude v nich veľa obrázkov a budú vhodné pre tablety. Tí, čo si knižku kúpia na tablete, sa potešia, že to už nie sú len samé písmenká. Bude sa na čo pozerať, čo zväčšovať, s čím sa hrať…

Knižku s vami robili filmoví animátori Dávid a Ivan Popovičovci, ktorí obrázkami – je ich tam vraj až šesťdesiat percent – vyrozprávali niektoré príhody. Je to teda knihofilm?
Skôr cirkus. Chcel som, aby knižka pripomínala vystúpenia Bolka Polívku, aby to bolo niečo ako multimediálna manéž s divadelnými kvalitami. Raz som spresňoval žáner mojej knihy v Čechách. "Co to je, pane Filane?” pýtali sa ma. "Napíšte, že to sú filanovky.“ Čiže niečo na hranici fejtónu a cestopisu. Ale nie je to môj vynález, takto sa už vyjadrovali Jan Werich a Miroslav Horníček. Vždy som túžil podobne rozprávať o svete a teraz mám možnosť.

Možnosti priniesla moderná technika, alebo sa niečo zmenilo vo vás?
Po štyridsiatke som zistil, že všetky problémy, s ktorými sa stretávam, vznikajú z mojich chýb, a nie z cudzích. Pri šesťdesiatke som zistil, že už mám splnené všetky predsavzatia, ktoré som si ako sedemnásťročný spísal. Týkali sa kníh, detí, cestovania. Všetko sa uskutočnilo, a tak už nič nemusím. Nemusím nikomu nič dokazovať. Ani sám sebe. Videl som nedávno predstavenie Milana Lasicu a Bolka Polívku. Ocenil som práve to: Už nikomu nič nedokazujú, už sa iba tešia. A v tom je možno ukrytá istá ľahkosť.

A čo vaše okolie? Zmenil sa svet, odkedy ste začali po ňom cestovať?
Svet sa až tak veľmi nezmenil, zmenili sa len médiá. Dozvedáme sa z nich iba to, čo niekoho bolí, alebo čo je nezvyčajné. My sa o Kube dozvieme len to, že Fidel Castro je chorý, o Venezuele, že Hugo Chávez má rakovinu, o Moskve, že tam zhorel nejaký mrakodrap, ale ja do tých krajín chodím a vidím, že to je inak. Aj tam sa odohráva úžasný, krásny život. Pripravujem napríklad knihu Vodka, duša, kaviár, ktorá je o mojej nádhernej plavbe po Volge, o putovaní po Rusku.

Chcete povedať, že nevnímame život v plnej kráse?
Vnímame inak ako predtým. Veci sa otočili zo zvislej polohy do vodorovnej. Kedysi všetko, čo vzniklo, malo svoje korene, kmeň, korunu, ovocie. Taký bol román, filozofia, politika, vedecký vynález. Všetko malo postupnosť. S príchodom internetu prišiel multitasking – veci sa už dejú naraz, nie postupne. Môj syn napríklad súčasne obeduje, hrá sa na počítači, počúva muziku a píše si na telefóne. Všetko sa stalo možným, ľahko prístupným a – povrchným. Ak kedysi vývoj vyjadrovala metafora stromu, dnes by som použil výraz morský planktón. Nič nemá korene, nič nemá minulosť, všetko je prepojené iba so sebou samým.

Kam to hmýrenie speje?
Zatiaľ skôr stojí na mieste – nevznikajú nové filozofie, nové pesničky ani nová móda. Sú iba citácie starých filozofií, napríklad momentálne veľmi populárny slovinský filozof Slavoj Žižek postavil svoju filozofiu na tom, že otočil staré filozofie. Sú samé remaky, všetky filmy sa pretáčajú, alebo sa nakrúcajú pokračovania starých príbehov. Kvalitu nám má vynahradiť kvantita – existuje nekonečne veľa možností. Ja by som napríklad chcel urobiť takú knižku, ktorá by vznikla formou priameho dialógu – aby mi ľudia mohli skákať do reči.

Čo si od toho sľubujete?
Na námestí Djama el Fna v Marrákeši si večer ľudia vezmú rozprávača na plecia a držia ho tam tak dlho, kým ich zabáva. Keď ich začne nudiť, pustia ho, spadne a dobre sa poudiera. Niečo také.

Tí poslucháči sú dosť brutálni…
My si všetci myslíme, že ľudia odjakživa uznávali ušľachtilé veci, že sa im páčilo vysoké umenie, že sa zabávali jemne a decentne. K tomu sa chceme vrátiť, ale – zábava bola väčšinou brutálna. Grécko aj Rím pestovali krutú ľudovú zábavu. Krv, zvieratá, pot, sila… To, čo u nás asi ešte len bude. A svet bol taký zglobalizovaný, že od Trenčína po Maroko vyzeral rovnako. Stavali sa samé rímske ulice, kúpele, amfiteátre, všetky výrobky boli rovnaké. Obdobie romantizmu, ktorý mal korene v Nemecku a vynašiel dušu, trvalo možno dvesto rokov a už sa vyčerpalo.

Vy ste romantik?
Áno, ale cynický.

Cítite sa teda dobre v tejto dobe?
Túto tému často rozoberáme s mojou mamou, ktorá sa pýta, či tu prebieha občianska vojna. Prečo sú tu vraj ľudia, ktorí veľkú časť obyvateľstva terorizujú. Vysvetľujem jej, že to je iba taká odroda ľudí, ktorí niekedy v roku 1450 preplávali do Ameriky, uplatnili tam svoju brutálnu kultúru a teraz sa vrátili a robia to Európanom. S tým sa nedá pohnúť. Ja mám problém: som rozkročený medzi tým starým (lebo som sentimentálny) a tým novým (lebo to obdivujem). Mám napríklad inteligentný telefón, čo je splnenie môjho detského sna. Zázračná škatuľka, ktorá vie všetko. Som takto napojený na internet a internetové prehliadače, akýsi ústredný mozog ľudstva, aký vymyslel Jules Verne. Dalo by sa to ozaj nazvať novou dobou, ale – aj ten geniálny ústredný mozog zeme je troška nasprostastý a klame. Mýli sa. A to je senzačné. Dokazuje to, že aj ten geniálny mozog je tiež len človek.

Pri všetkých technických novinkách sa niektoré veci nedajú zjednodušiť. Nemáte napríklad v cudzine strach fotiť niektoré situácie?
Mám. Bez strachu sa pohybuje iba blázon. Ako povedal vynikajúci srbský spisovateľ Milorad Pavič: "Človek spozná pravú cestu od nepravej tým, že sa po nej k nemu blíži strach.“ Viem, že keď mám strach, je to ozajstnejšie. Aj teraz som sa v Egypte bál, keď na nábreží kočiši bili iných kočišov a okolo bolo napätie. Fotil som tak, ako ma to naučil Tibor Huszár – najprv fotím a potom si pýtam povolenie.

Dostávate sa aj do konfliktov? Ako si získavate ľudí?
Vážim si ich a oni to vycítia. Nesprávam sa k nim ako tá piešťanská babka k môjmu černošskému kamarátovi, holandskému profesorovi. Ona mu hneď tykala a ťahala ho za kučeravé vlasy. Ja nikoho nesúdim na základe oblečenia či náboženstva. Sú to mne rovnocenní chlapí – on je šaman, ja som šaman. Ale stalo sa, že sme boli s manželkou na Srí Lanke u jedného z najstarších národov na svete Veda a keďže som náčelníka poučil, ako sa dá škrabkať jeho žezlom po chrbte a odháňať muchy, tak ma poslal za svojou mamičkou, ktorá sa práve kúpala, a ona ma uriekla. Dostal som "z očú”, chytil ma taký ľadvinový záchvat, že som skoro zomrel. Už ma raz uriekli aj v Etiópii, ale tam ma potulní mnísi odkliali.

Nezdá sa, že by ste sa urieknutia báli…
V našej rodine bolo bežné. U nás mali ľudia buď čemer, alebo "z očú“. Jediné, čoho sa bojím, je spolucestujúci, ktorý chrápe. V našej rodine sme veľkí chrápači. Môj starý otec bol majster Slovenska v chrápaní, otec majster Bratislavy. Hovorili mi, že aj ja som dobrý, no ja sa málokedy počujem chrápať, lebo spím. Ale keď niekto pri mne chrápe, tak z toho mám strach. Neznášam chrápanie a bzučanie komára.

Ako to riešite – komára zabijete a chrápača?
Nie, chrápajúceho zabijem a komára vyženiem. Moja mama vie fantasticky pískať a cmukať. Už v detstve ma naučila cmukať na chrápajúcich. Ja cmukám medzinárodnú ligu. Mal som aj takých spolunocľažníkov, že už ma chytil kŕč do pery, a oni neprestali. Ráno sa chlap zobudil a povedal: "Boris, neveril som, že so mnou vydržíš spať. Ale to asi preto, že dnes v noci som nechrápal.”

Dosť často píšete o konkrétnych ľuďoch – v tejto knihe napríklad o Petrovi Novotnom, ako vás nečakal na letisku… Nehnevajú sa na vás?
Ja som mu už v knižke odpustil. On je totiž "srdcař”. Meškal kvôli zranenej dievčine, ktorá spadla na mopede a strhlo jej z nohy mäso. Mám ju v knižke na fotke, takže to každý pochopí. Ale niekedy sa ľudia urazia. Napríklad po Klimtovom bozku sa moja mama pol roka so mnou nerozprávala.

A bývalá láska, o ktorej tam píšete, sa neozvala?
Ja sa k bývalým láskam nevraciam – nechcem porovnávať môj obraz so skutočnosťou. Ale – na začiatku knihy je aj tak napísané, že to je vymyslené. Mrzí ma, ak som niekomu nevedomky ublížil.

Obmedzila vás obava z ublíženia niekedy pri písaní?
Mám hotový román, ktorý sa volá ŠNR, tak sme si kedysi začiatkom januára hovorili na chodbách pracovísk a znamenalo to šťastný nový rok. Keď som román dopísal, uvedomil som si, že by som ním pár ľuďom ublížil. Asi ho nevydám, hoci som ho už avizoval a uverejnil som ukážku. Vnuk jedného z ľudí, o ktorých tam píšem, sa mi ozval a plakal. To ma mrzí. Istého režiséra som sa textom dotkol. Písal som síce pravdu, ale to neznamená, že som ju mal zverejniť. To, že je niečo pravda, ešte neoprávňuje autora, aby to napísal. Má mať nejaké zábrany. Dnes radi šokujeme nejakým životom, aj svojím, ale pre mňa je už dôležitejšie neublížiť než šokovať.

Prečítali ste si o sebe niečo, čo sa vás dotklo?
Ja nič o sebe nečítam. Neviem teda o ničom. Nečítam o sebe ani chvály, takže nemusím čítať ani jedovaté sliny. Raz sa so mnou stretla jedna veľmi sympatická režisérka a spisovateľka a povedala, že len bola zvedavá, aký som. Ja som sa potešil: "Povedzte mi, keď to zistíte, veď to ani ja sám neviem.”

Ale vy asi viete, aký ste – ako by ste sa charakterizovali?
Z toho, čo práve žijeme, som spokojný, ale trocha zneistený. Uvažoval som, že si nechám vypísať na hrob nápis: "Preboha, prosím vás, čo to malo všetko znamenať?” V osemnástich som si myslel, že niektoré tajomstvá odkryjem, že na niektoré otázky získam odpovede, že niečo pochopím, ale už som po šesťdesiatke a nič. Stále si kladiem rovnaké otázky. A to hovorím aj synom – nemyslite si, že som nejaký múdrejší a skúsenejší ako vy. Ja som len o tridsať kíl starší…

Čo je na živote pre vás pekné?
Rád pristihujem život tam, kde je pokrčený, natrhnutý, prasknutý, keď sa potkne, skríži, alebo zamotá. Páčia sa mi nechcené omyly prerieknutia, odbočenia, život mi je najsympatickejší, keď je trošku v rozpakoch. O tom je aj moja nová knižka.

Máte stále dosť nápadov. Čo je vašou studnicou?
Mne, napriek tomu, že som nepociťoval nejakú veľkú diskrimináciu v socializme, nikdy nič nikto nevydal. V Slovenskom spisovateli ani inde, odvšadiaľ mi všetky rukopisy vrátili. Takže do štyridsiatich dvoch rokov mi vyšla len jedna knižka, Túlavý psík. Potom mi Dano Hevier vydal zbierku poviedok Pater noster. Ja som sa teda nevypísal. Keď človek začne uverejňovať ako 22-ročný, tak v štyridsiatke zistí, že najlepšie je ísť sa niekde porozprávať s kamarátmi a niečo sa dozvedieť. Ja som mal pyramídy zošitov s poznámkami, množstvo fotografií. Čiže je celkom dobre, keď človeku nedovolia vydávať – mnoho vecí som si s oveľa väčšou chuťou, a možno aj technicky lepšie, napísal ako päťdesiatročný než v mladosti.

Aký máte denný režim?
Vstanem o siedmej, pocvičím si, vypijem dobrý čaj a do takej desiatej píšem. Potom chvíľu telefonujem s najlepšími kamarátmi o včerajších futbaloch, idem na trh, kúpim si domáce vajíčka, zeleninku, chodím do klubu, kde je bazén a telocvičňa. Potom už len čítam a opravujem, čo som napísal. Podvečer sa motám po meste a stretávam kamarátov. Opýtali sa raz Efraima Kischona: A čo budúcnosť? Ďakujem, to už mám našťastie za sebou. Tak aj ja. Prestal som piť, fajčiť, neflámujem, takže – mám aj dosť času.

Je to lepší život než s neresťami?
Nie, nie… Všetky by som znova zopakoval. Samozrejme. Nemám už ale tú potrebu ísť do krčmy a byť bujarý. Druhá vec je, že som prestal chodiť do krčmy aj preto, lebo som čoraz častejšie musel sedieť s ľuďmi, s ktorými som sedieť nechcel. A to je utrpenie. Mnoho mojich kamarátov sa stiahlo a namiesto nich tam už boli iní. Takže najčastejšie som v posledných rokoch len sedel na terase s kamarátom Jožom Rážom, pili sme whisky a fajčili cigary. Minule prišiel ku mne a dali sme si po studenej minerálke. Jožo fajčil, ja už ani to nie, ale bohvieakí šťastní sme neboli. Ja som totiž rád žil sebazničujúco, lebo mi to dávalo pocit prevahy nad meštiakmi. Páčilo sa mi veľa jesť, veľa piť, zanedbávať a porušovať pravidlá. Potom možno písať autentickejšie veci než tí druhí.

Vy ste v podstate básnik…
Áno, ale nepíšem básne. To je môj najväčší prínos do slovenskej poézie. Napísal som pár pokusov, "i shledal jsem je nedostatečnými…” Ale veľmi poctivo poéziu citujem. Mám knižnicu plnú poézie a dodnes poéziu kupujem. Poézia však stratila vstupenku do tejto doby. Už len prešľapuje pred dverami.

Je asi v niečom inom než vo veršoch…
Dnes sa mladí dozvedajú to, čo my sme sa dozvedali z poézie, cez počítačové hry. Tí ľudia, ako moji rodičia, ktorí sa dozvedali o svete z poézie, sú dnes vytesnení na okraj spoločnosti. Stratili kľúče od tejto doby. Mladí sa dnes pri počítačoch dozvedajú o tom, že existuje láska, ale zároveň aj to, že sa zabíja…

Získavate si ešte nových kamarátov?
Mal som šťastie, že mi život doprial dobrých kamarátov. Staré kamarátstva trvajú, pretože veľa odpúšťam a dvakrát toľko odpúšťajú oni mne. Prišiel som na to, že v kamarátstve nie je dôležité, či sa hovorí pravda, alebo lož. To je dôležité len medzi nepriateľmi. Kamarát, keď potrebuje, môže aj zaklamať, môže aj zlyhať, pretože on je už v samom jadre môjho života. O pár priateľstiev som prišiel, pretože ja odpúšťam naozaj veľa vecí, iba tie nie, ktoré v tom našom malom svete kamarátov považujeme za dôležité. Keď sa toto poruší, neviem sa vrátiť. Nových kamarátov som nezískal, lebo v našom veku, keď už mnohí pomreli, si niektorí aj kradnú starých kamarátov. Voľní zostávajú iba mladí – Paľo Malovič, Vlado Zachar, Juraj Šteno… To je zaujímavé, ako to hovorím, uvedomujem si, že sú to samí lekári.

Je Slovensko zaujímavé pre cestovateľov?
Je. Pred Vianocami mi vyjde knižka Zabíjačka a iné rozkoše a to je presne cestopis po Slovensku. Ja Slovensko milujem, to je môj dvor, prešiel som ho s basketbalom, s televíziou, s bigbítom. Mám fantastických kamarátov, celý východ, to je vlastne moja armáda. Slovensko je veľmi zaujímavá krajina. Zahraničný expert, Kieran Williams, supervízor nad krajinami visegrádskej štvorky, mi raz povedal: „Čo vy plačete, že nemáte veľkých ochrancov? Buďte radi, že nemáte veľkých nepriateľov. Vy ste jedna z najšťastnejších krajín v Európe!“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba