Jemný, priam surrealistický až snový text s množstvom odvolávok, slovných hračiek, Brautiganova bezhraničná, bláznivá spisovateľská hravosť a radosť s písania a čosi temné, strašné a strašidelné za tým všetkým, nie tmárstvo, možno vizionárstvo, možno len strach zo samoty, lebo aj o tej knižka je. Plná krásnych obrazov a vôní, pstruhov a melónového cukru, okná v Jazmare sú z melónového cukru, aj dych po ňom vonia, obývačka je pri rieke plnej pstruhov a po dne rieky plávajú sklené rakvy jej obyvateľov.
Knižka je o láske. Je nežná. O zrade. Bolí. O zabudnutých veciach. Treba ich hľadať. O vôňach. Vonia. O samote. Všetci sme sami. Je plná kvetov. Bol to beatnik… Trochu je nezrozumiteľná. Brautigan taký je. Je v nej krása aj zlo. Taký je život. Je ako poézia. Brautigan bol básnik. Písal básne aj haiku a jeho básne spisovateľ – dnes na tomto mieste vystupujúci v úlohe prekladateľa – Daniel Hevier nazval „brautigany“.
V roku 1989 aj vďaka nemu vyšli vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vo vynikajúcom preklade Jána Vilikovského Brautiganove knižky Pstruholov v Amerike (1967), najznámejšia a možno aj najlepšia z jeho kníh, Howklineovská príšera, najvtipnejšia a najabsurdnejšia paródia na western, a Aby to vietor všetko neodvial.
Knižka V melónovom cukre je dodnes kultovou knihou všetkých beatnikov na svete. Vyšla v 60. rokoch a dodnes žije svoj knižný život, nezapadala prachom, naopak, je moderná, postmoderná, komplikovaná, viacvrstevná, nejednoznačná, krásna, nezrozumiteľná a čítava zároveň. Odohráva sa v Jazmare a v Zabudnutých dielach, uprostred potôčikov a pod stromami, pri rieke, za svetla lámp s jemným melónovým sladkým svetlom. Všetko tam robia z melónového cukru. Zavše ho miešajú s pstružím olejom.
Doslova a do písmena
Poďme ku knihe samotnej. Daniel Hevier je všestranný umelec, v prvom rade však básnik a spisovateľ, čitateľ a obdivovateľ dobrých kníh. Mohla by som vymenovať aj niektoré z jeho novinárskych článkov, vždy si vedel dobre vybrať knižku, o ktorej napíše, a napísať o nej, až vás pichlo pri srdci. Odkedy ho poznám, je milovníkom Brautigana. Nečudo. Spisovateľov, ktorých radi čítame, dostaneme chuť preložiť.
No Hevierov preklad je trochu školácky, miestami sa oň čitateľ potkýna, aj taký, čo vie iba trochu po anglicky, myslím seba, celkom jasne počuje kostrbatý slovosled anglickej vety. Knižka je zle zredigovaná, možno preto, lebo iného redaktora ako prekladateľa Heviera nemala, plná štylistických chýb, čechizmov, najmä je však zle preložená, až ma prekvapilo, že aj skúsenému spisovateľovi ako je Daniel Hevier niečo také ako jej štylistická nevyrovnanosť a zlý preklad celých pasáží ušlo, že si to nik vo vydavateľstve nevšimol.
Hevier je fajnšmeker, nepochybujem o jeho skúsenostiach s čítaním v angličtine. My všetci, spisovatelia aj prekladatelia potrebujeme ešte jedno „nezávislé“ redaktorské oko a to v prípade Bratiganovej knižky chýbalo. Redaktorom si bol prekladateľ sám. Škoda. Napriek tomu cítiť, že ide o parádnu prózu, ale taká by si zaslúžila lepší preklad alebo trochu redakčnej pozornosti. Keď knižku dočítate, potešíte sa, že sa dozviete niečo nové o jej autorovi, keďže za svojho života poskytol iba jedno jediné interview a žil dosť v ústraní, možno aj preto, lebo bol psychicky chorý.
Chyba lávky, aj tu sa pošmyknete, narazíte iba na informácie, ktoré poskytuje slovenská verzia Wikipédie, a to doslova a do písmena odpísané. Odrazu vám je trápne a odnechce sa vám písať o knižke, ktorá si pre svoju výpravu a námahu, akú si s ňou dali vydavatelia aj prekladateľ, pozornosť zaslúži.
Ako pútnik dobré topánky
Knižka sa hrdí netradičným spracovaním. Je plná ilustrácií akoby napísaná rukou, čo síce na prvý pohľad zaujme a chytí za srdce, ale po čase pri čítaní pôsobí rušivo. Ilustrácie sú plné nápadov, podobne ako dej, aj ony majú množstvo významov a je len na ich „čitateľovi“, ako si ich vyloží. Naopak, písmo sa na rôznofarebnom papieri stráca, miestami je až nečitateľné. Knižka síce pripomína kaligrafický ilustrovaný text, sama vám v kníhkupectve skočí do ruky, ale aj tu platí staré známe, že menej je niekedy viac.
Nevdojak som si spomenula na Saroyanovu knihu Tracyho tiger z toho istého vydavateľstva. Tam ilustrácia, ktorej bolo požehnane, nerušila, naopak, privádzala čitateľa do údivu, ako sa jej darilo sprevádzať a dopĺňať text.
Akademický maliar Ľudovít Hološka, ktorý má s ilustráciou nemalé skúsenosti, hovorieva, že ilustráciu si má čitateľ uvedomovať asi ako pútnik dobré topánky. Možno si ju uvedomovať nemusí, môže si ju pochvaľovať, ale v každom prípade by nemala rušiť.
Danka Olejníková je nadaná mladá výtvarníčka, ktorá na seba upozornila už ilustráciou knihy Mira Čárskeho O basetovi, ktorý neznášal mľaskanie a ktorá získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. A knihu V melónovom cukre 3. mája ocenili tento rok rovnako. Je výpravná, parádna, takéto knižky sa na Slovensku nevydávajú, je iná. Čitateľ však musí na jej čítanie vďaka tejto netradičnej úprave vynaložiť isté úsilie, v prípade krátkozrakosti, nezabudnúť na okuliare, lebo aj bystrozraký má miestami problémy s čítaním a sústredením sa na text.
Knižka Richarda Brautigana V melónovom cukre je to najzaujímavejšie, čo sa mi v poslednom čase dostalo do rúk. Napriek prekladu, rušivej ilustrácii je to čitateľská lahôdka, ktorú zlupnete raz-dva. Dobrému textu sa uškodiť zjavne nedá. Pochvalu si zaslúži najmä vydavateľstvo, ktoré láka čitateľov nielen na nevšedné čitateľské „túlačky“, ale snaží sa vydávať knižky, na aké sme doteraz neboli na Slovensku zvyknutí. Vždy, keď avizuje novinku, poskočí mi srdce od radosti aj zvedavosti. V prípade Richarda Brautigana som zostala mierne zaskočená a rozčarovaná.
Richard Brautigan: V melónovom cukre, Artforum 2011
