(Venujem sestričke Peggy)
Ježiš sa s tým nevedel zmieriť, ale prestával veriť. Jeho viera bola otrasená ako viera každého iného smrteľníka. Tej noci sa ho v Getsemanskej záhrade zmocnilo zúfalstvo. Bál sa natoľko, že od strachu potil krv. Vedel, čo ho čaká, a prosil Otca, aby z neho sňal ten ťažký údel. Napokon však on, syn Otca, toho, ktorého úpenlivo prosil, zmalomyseľnel. S hrôzou si uvedomil, že malomyseľnosť nie je cudzia ani Božiemu Synovi. Vzdal sa ako každý syn, ktorý zistil, že otec ho v najhoršom opustil. Zrady otcov synovia neodpúšťajú. Okrem tohto. „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“
Tie isté slová vyriekla takmer nahlas Tamara, keď pri pohľade na Palčeka strácala vieru. Toho septembra krátko po začatí školského roku mala zlú predtuchu. Desaťročný Palček bol v posledných dňoch bledší než zvyčajne, videla na ňom, že nie je v poriadku, ale nedával nič najavo, veľmi, veľmi chcel nastúpiť v zápase proti Slávii. Akože by to bolo, keby najlepší strelec družstva Slovan v zápase o postup do žiackej ligy nehral. Slovanisti vyhrali jedna nula a postúpili. Víťazný gól vsietil Palček, ako Paľka nazvali spoluhráči po maličkom chlapčekovi z rozprávky, ktorý bojovnosťou dokázal zvíťaziť nad svojou malosťou. Chlapca vyhlásili za najlepšieho hráča zápasu.
„Maminka, ja som vedel, že ho dám. Aj sa mi o tom snívalo,“ boli jeho posledné slová predtým, ako skolaboval. Otec ho rovno zo šatne, tak ako bol, v prepotenom drese s číslom desať odviezol k známemu doktorovi Gavlasovi, ktorý mu nasadil antibiotiká a dal urobiť analýzu krvi. Palčeka si nechali v nemocnici aj s futbalovou loptou, ktorou strelil víťazný gól. O tri dni, keď ho prišli navštíviť, pozval doktor Gavlas rodičov do svojej ordinácie. „Má dosť rozhádzaný krvný obraz. Ešte musíme urobiť dajaké dodatočné testy.“ Po tých testoch im to oznámil. Keby pri Tamare nebol manžel, asi by bola stratila vedomie. „Váš synček má leukémiu.“ Sny mávala málokedy, ale teraz si vrúcne želala, aby zaspala, a po zobudení by sa ukázalo, že lekárova správa bol len zlý sen. Nesnívalo sa jej. Nevedela, ako má desaťročnému chlapcovi povedať, že má leukémiu. Čo to vôbec je? Lekár jej to vysvetľoval, ale nebola schopná počúvať ho.
Leukémia je rakovinové ochorenie bielych krviniek (leukocytov). Rizikovými faktormi pre vznik leukémie sú ionizujúce žiarenie, určité chemikálie a vírusy ako i genetická dispozícia. Všeobecne platí, že dochádza k nadmernému rozmnoženiu podskupiny leukocytov, čiže bielych krviniek, v kostnej dreni. Tie sú však nezrelé a neschopné funkcie. Súčasne je potlačená krvotvorba a dochádza k nedostatku zdravých krviniek. Následkom je únava, bledosť a búšenie srdca spôsobené anémiou (málokrvnosťou) ako i zvýšený sklon k infekciám a krvácaniu nedostatkom zrelých bielych krviniek a krvných doštičiek.
Ako má toto vysvetliť milovanému synčekovi? A prečo práve ona? A prečo má tú strašnú chorobu práve jej Palček? Pane Bože, prečo si to dopustil? Ak som sa niekedy previnila, mal si potrestať mňa, ale nie nevinné desaťročné dieťa.
„Neboj, maminka, spolu to zvládneme. Vyliečim sa. Verím tomu!“ povedal odrazu chlapec, čítajúc doposiaľ neznámy výraz v matkinej uplakanej tvári. „Budeme bojovať a Ježiško nám pomôže. Dedko na Vianoce povedal, že Ježiško dobrým ľuďom pomáha a ja som predsa dobrý človek. Či nie?“
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyjde 5. júna 2012 v Ikare
