Pozorovala spiaceho chlapca. V posledných dňoch spával o čosi pokojnejšie, no teraz sa mu tvár v spánku mračila. Ruku mal položenú na knihe o Messim, už sa stala jeho neodlučiteľným spoločníkom. Opatrne ju vzala, aby ho nezobudila. Zrak jej padol na riadky, podčiarknuté modrou ceruzkou.
Hovoria, že som dokázal zázrak. Možno to je zázrak pre tých, ktorí neverili, ale ja som absolútne veril, že raz oplatím rodičom ich veľkú lásku, ktorou ma obdarovali. Minuli všetky peniaze na moje liečenie a ja som nikdy ani sekundu nepochyboval, že im ich vrátim. Zarobím ich futbalom. Viera sa stala pre mňa všetkým. Veril som natoľko, že keď som šiel na ryby, bral som s udicou tú najväčšiu sieť, keď sme hrávali guľôčky, zo všetkých detí som mával najväčšie vrecko, keď som sa začal liečiť, kúpili mi dres s číslom desať, ako mal Pelé, ale o päť čísiel väčší, lebo som vedel, že jedného dňa doň dorastiem.
Začítala sa a ani si nevšimla, kedy sa Paľko prebudil. Vycítila jeho nepokoj. „Snívalo sa ti niečo?“
„Maminka, stalo sa niečo dedkovi?“
„Prečo?“
„Povedz, čo sa mu stalo?“ naliehal.
„Čo by sa mu malo stať?“
„Snívalo sa mi s ním. Bol veľmi smutný. Aj Malinka a Eliška boli smutné. Mali také smutné oči. Všetci. Mami, sme najlepší kamaráti a kamaráti si vždy hovoria pravdu.“
Nadýchla sa. „Dedko je v nemocnici. Má problémy so srdiečkom. Ale nič vážne. To vieš, takéto horúčavy starí ľudia ťažšie znášajú.“
„Mami, chcel by som deda vidieť,“ posadil sa na posteli.
Hľadela na zúboženého syna v modro-bordovom drese. Boli spolu na izolačke už tretí mesiac. Každá sekunda strávená medzi štyrmi stenami bola pre nich dňom, no ich odchod domov sa blížil. „Vieš, že to nie je zlý nápad?“ Usmiala sa. „Spýtame sa lekárky, ale myslím, že si na tom tak dobre, že by sme mohli za dedkom pokojne zájsť.“
Očká sa mu rozžiarili. „Joj, maminka, to by bolo super!“ Od radosti pobúchal pästičkami po posteli.
Na druhý deň ich pustili domov. Bez výsledkov testov kostnej drene, bez toho, aby vedeli, či posledná chemoterapia zabrala. Lekárka im cestu za dedkom neodporučila. „Počkáme na výsledky a potom uvidíme.“
„Kedy budú výsledky?“
„O týždeň.“
Mučivý čas čakania sa nekonečne vliekol. Napokon Paľka po týždni zavolali na odber kostnej drene. Sedeli na oddelení a čakali na informáciu, či bude môcť absolvovať druhú transplantáciu. Keď prišla doktorka, bolo rodičom i Paľkovi všetko jasné. Jej tvár im výsledok povedala vopred. Sedel medzi matkou a otcom a odkiaľsi z veľkej diaľky počúval slová, ktoré sa mu zarývali do uší, srdca, mozgu. „Chlapec má v kostnej dreni veľa balastu, teda rakovinových buniek… Mhm… transplantáciu nemôžeme urobiť… Peggy, prosím vás, vezmite Paľka na chvíľu za kamarátmi na oddelenie.“
Sestrička chytila chlapca jemne za ruku a mlčky odišli.
„Musím vám povedať, že… že… prepáčte, hovorí sa mi to veľmi ťažko…“
„Len povedzte,“ takmer vykríkol do krajnosti znepokojený otec.
„… z medicínskeho hľadiska sa už vyskúšalo všetko, všetko, čo bolo v silách lekárov a… a zostáva už len…“
„Čo len, pani doktorka?“ zdrapila Tamara lekárkinu ruku v zlej predtuche.
„… dožiť…“
Tamara sa neovládla. Vborila si hlavu do dlaní a rozplakala sa. Manžel si ju k sebe pevne privinul.
„Takže niet nádeje?“
Lekárka mlčala. „Zázraky sa dejú… ale asi nie v tejto nemocnici…“
„Koľko mu dávate života?“ položil Peter najstrašnejšiu otázku, akú môže otec položiť.
„Dva mesiace, ale skôr… jeden…Veľmi mi je to ľúto, ospravedlňujem sa, aj za lekárov, že sme mu nevedeli pomôcť… že nám tak veril a my sme ho sklamali…“ Nedokončila, rozplakala sa. Po chvíli sa však spamätala. „Prepáčte, prepáčte… aj lekári sú len ľudia…“
Ani si nevšimli, kedy sa Paľko s Peggy vrátili. „Pani doktorka, chcem vám za všetko čo ste pre mňa spravili poďakovať. Dokedy budem žiť, vám to nezabudnem. Aj vám, teta Peggy.“
Peggy zdvihla chlapca s holou hlávkou, ľahučkého ako pierko na ruky a tuho si ho privinula.
„Palček,“ oslovila ho lekárka nezvyčajne nežne. „Chceš ostať u nás, alebo pôjdeš domov? Nemusíš odpovedať hneď.“
„Je mi tu s vami dobre, ale radšej pôjdem domov.“
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyjde 5. júna 2012 v Ikare
