„Prosím vás, mohli by ste mi to vytriasť na záchode?“ podala mi pani v stredných rokoch bavlnenú plienku.
„Ste tu jediný otecko a ja sa ta nedostanem.“ Janko mal hnačku.
Mária (Ria som jej hovoril, len keď ma nehnevala) sa zasmiala do rukáva. Mechanicky som vzal plienku a chcel ísť.
„Dajte to sem, Petrík,“ zaťala sa babka. Vytrhla mi plienku z ruky a pohnojila štreku kdesi pri Ilave. Podal som ju panej späť. Bodaj vás!
Jediný otec! A kde sú tí vaši otcovia, manželia, druhovia a či čo?
Potom mi ich prišlo akosi ľúto. Najmä jej. Zamyslene hľadela na Riočku. Malá papkala a monotónny kašeľ koľajníc ju spoľahlivo uspal.
Neviem čo, ale čosi som zacítil. Ja – Paľo Polák, prezývaný Kájo, pretože pre kočku, ktorú som si vyhliadol, nebolo úniku. To o mne tvrdili závistliví kamaráti. (Pred vami však priznávam, že dobrú polovicu milostných príbehov som si vymyslel. Napokon, ako väčšina donchuanov.)
Je to smola byť zopár hodín poriadnym manželom medzi ženami, ktoré ich nemajú.
Pani v stredných rokoch lakonicky vyhlásila: „Najlepšie je byť slobodnou matkou.“ Povedala to tak, že som si spomenul na svojho majora.
Ria kamsi pozerala, keď si neodbytná babka neodpustila: „Isto ste rada, že ho máte.“
Prikývla!
Minuli sme Varín. Teda ty takto? A čo ja, na to nepomyslíš?! Ako chceš!
Naklonil som sa ponad spiacu Riočku a pred užasnutou babkou som jej vtisol dlhý bozk. Vôbec sa nebránila. Druhá na nás zagánila. V očiach som jej čítal: „Nehrajte nám tu divadlo.“ A mala pravdu. Vžíval som sa do svojej úlohy. Keď manžel, tak manžel. A vzorný!
„Mladý pán… Petrík, nože, nože,“ pokarhala ma babka, keď zbadala, že Márii sa po mojej akcii (všetko, čo konám vedome, tak nazývam) zaleskli oči.
Ostal som ticho a možno nechtiac sa moja ruka dotkla jej.
Viem presne, že toto akcia nebola.
„Život pre osamelého človeka je ako hľadieť cez oblok na bál,“ povedala znezrady Vavrišovanka. Pani v stredných rokoch mala zatvorené oči.
„Povieš si, ech, čo tam po zábave. Márnosti! A tak veľmi by si chcela byť márnivá.“ Hľadeli sme na ňu. Potrebovala sa s niekým podeliť. A keď sa delí, treba prijať i podať ďalej. A nerušiť.
„Chceš to, čo nemáš,“ položila uhlinenú ruku vnukovi na hlávku. „Si sám, chceš niekoho, niekoho máš – chceš mať pokoj. To nie je dobre. Kým ťa pustia do postele, vyspi sa na zemi,“ hladkala ho. Celý čas hľadela do obloka, za ktorým bežali stromy, domy, lúky, polia, Strečniansky hrad, Kraľovany, Ružomberok, a ja som pomaly začal premýšľať nad tým, ako vykľučkujem. Hľadím na ňu a myslím na Janu. (Nevie sa správať, je príliš uvravená, má široké boky, krátke nohy, hlasno sa smeje.) Pozriem von – zasa až toľko nerozpráva, boky má akurát i nohy a milo sa smeje. Nuž…
„Tak veľa vody,“ s úsmevom nám spolu s nevestou podávajú ruky. To už je Mikuláš, cez okno im vystrkujem veci, ktoré sa nedali vyvliecť preplnenou chodbou.
„A držte sa,“ zakývala nám babka, pretože i my sme jej kývali. My. Potom sme vytiahli oblok. Až keď som v kupé uvidel samé tváre (bez detí), uvedomil som si, že i pani v stredných rokoch už vystúpila. Celý čas som premýšľal o Jane, ale i o Márii, či Rii? Tuším viac o nej.
Dočerta! Prečo jej tú ruku nepustím? Prečo! Zabudol som totiž povedať, že malá na ktorejsi výhybke za Ľubochňou skoro spadla, a tak sa nám v ochrannom pohybe stretli ruky pod kabátikom, ktorým bola prikrytá. Akosi sa im už nechcelo späť. Až po Mikuláši, no keď sme zatvorili oblok a sadli si, stretli sa znovu.
Prestal som sa tváriť a nechal som sa opantať (asi) myšlienkami, ktoré prichádzali cez spojené dlane.
Janu som zbadal, keď vlak frčal ešte pomerne rýchlo. Okná boli zväčša pootvárané, lebo veľkonoční lyžiari si pripravovali výhodné pozície na vykladanie svojho náradia.
Stála tam s celou partiou – Heňa, Oľga, Kaja, Zora, Dedo, Lei, Bobuľa a ostatní. Bol som rád, že ich vidím, že som doma. Kopce som nevidel, bola noc, lenže kopce sa dajú aj cítiť. Naši sú u sestry na Morave (mám ísť za nimi), ale i tak som sa tešil. Možno ani nepôjdem, zostanem s partiou. Na september mi ostal len jeden dekanský, tak čo?
Zbadali ma a spustili nadšený jasot. Poznáte tie zvítania, keď príde posledný a ste komplet. Jana, tá milá, zlatá Jana (predsa len sa strašne rehoce) sa na mňa vrhla a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vyslobodil a (takmer som na ňu zabudol) pomohol som Márii. Vystúpila posledná. Vlak odišiel. Nastúpilo len zopár ľudí, veď kto by odchádzal z Tatier na Veľkú noc?
Po celý čas, kým som jej pomáhal, nepovedala nič. Celkom nič. Až keď som jej poslednýkrát podal ruku (ona mi svoju podala neohrabane, lebo jej padal z pleca vak a na rukách mala spiacu Riočku), zachvel sa jej hlas:
„Peter.“
„Som Paľo,“ zachvel sa i mne. Dočerta!
„Príjemné sviatky.“
Držal som jej dlaň a pocítil čosi, čo človek občas pocíti, keď chce stisnúť, a nedá sa. Nejde to. Zdalo sa mi, že to zabolí… nič. Prečo aj? Usmiala sa.
Perón bol už prázdny a bolo mi trápne stáť tam tak pred partiou. A pred Janou. Odbehol som s tým, že už sa viac na ňu neobzriem. Nesmiem! „Ahoj.“ Neobzri sa! Vydýchol som si. Prišli sme za roh staničnej budovy. Bože. Môj vak. Ostal na peróne. Rozbehol som sa. Bol tam. Sám. Všetci už odišli. I ony.
Nie! Nie! Nie! Musia tu niekde byť. Asi šli do čakárne.
Vletel som do dverí… Čakali. Povedala, že na prípoj do Slavkova… ja, že som si zabudol vak. Také krásne hlúposti!
Čakáreň bola prázdna, len v rohu, v prítmí, sedela Cigánka. V Poprade je dosť Cigánov, takže… ale táto? Jemne sa na mňa… usmiala?
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyjde 5. júna 2012 v Ikare
