Eva pobozkala manžela na líce, no ten si to takmer nevšimol. Na jej zvyčajné večerné plávania si za tie roky, čo ho investorská skupina urobila šéfom aquaparku, už zvykol. Zriedkakedy sa pridal aj on. Nedostatok času bolo to, čo gniavilo ich manželstvo. Možno beriem svoju prácu príliš zodpovedne, ale keď ma vyhodia aj stadeto, som hotový. A na krku dve školopovinné deti, príťažlivá manželka. „Budeme musieť zainvestovať do výmeny elektriky. V zadnom trakte – keď sa večer všetko rozsvieti – to vedenie neuťahá a v tých častiach ide len núdzové osvetlenie. Mali by sme zadné bazény odstaviť, ale prišli by sme o peniaze. Údržbár sa sťažuje, že takmer každý deň vyloví z filtra prezervatívy. Hja, keby mali páni majitelia na pieskové filtre, voda by bola číra. Ach, bol mi čert dlžen tento aquapark. Keby nie toho manka, mohol som pokojne šéfovať penziónu vo Fatre ďalej a bol by svätý pokoj.“
„Za to manko si nemohol. Netráp sa pre to. A tu zarábaš omnoho viac,“ namietla Eva, pobehujúc po kuchyni nahá.
„Aspoň zatiahni záclony,“ pozrel s úľubou na jej postavu. „Poviem ti, na päťatridsiatničku s dvoma deťmi máš naozaj perfektnú postavu.“
Ohradila sa. „Mám len tridsaťštyri.“ Spokojne sa usmiala. „Neodložil si mi niekam bikini? Dala som ich sušiť na radiátor.“
„Ach áno, prepáč, odvzdušňoval som. Dal som ich do kúpeľne na skrinku. Vždy si chodila plávať v tých tyrkysových celých plavkách, odrazu chodíš v bikinách,“ poznamenal a ďalej vypĺňal akýsi formulár.
„Lacko, tie tyrkysové plavky mám odvtedy, ako sme sa sem presťahovali, a už sú také rozťahané, že zo mňa padajú,“ namietla prekvapená, že manžel si všíma aj takéto veci.
„Alebo je to tým, že si zoštíhlela,“ podišiel k nej a zozadu ju pevne chytil za prsia. „Máš fakt skvelú postavu.“ Odrazu ju nečakaným pohybom obrátil k sebe tak prudko, že jej nádherné pevné prsia zaplnili kuchynské ovzdušie voňajúce kvasinkovým pivom.
„Neblázni,“ zašepkala nepresvedčivo, čo ho ešte väčšmi vydráždilo. Občas si predstavovala takúto nečakanú rýchlovku, ale Laco mal vždy čosi dôležitejšie ako ju. Cítil jej vztýčené bradavky a ona jeho stoporený tryskáč (ako ho pyšne nazýval). Bol to priliehavý názov, Laco býval, na škodu veci, oveľa rýchlejší ako ona. Odvčera, keď sa pri posúvaní na nerezovej sedacej lavici v bazéne nechtiac dotkla Markovho tryskáča, bola nezvyčajne vzrušená. Markov (pri treťom stretnutí si potykali) zastretý pohľad jej neschádzal z mysle. Nebol žiadny krásavec, skôr naopak, ale prejavoval túžbu. Túžba bolo to, čo jej u Laca chýbalo. Lenže kedy sa mal, chudák, medzi papierovaním a zháňaním opravárov roztúžiť?
Teraz s ňou nemal žiadnu prácu. Za celé ich manželstvo to bolo prvýkrát, čo sa milovali na kuchynskej linke. Takúto vášeň prejavil naposledy v prvých rokoch ich vzťahu, potom sa túžba premenila na stabilné, spoľahlivé odkvapkávanie stalaktitových kvapiek, ktoré tisíce, milióny rokov kvapkajú stále rovnako. Teraz však nekvapkali, ale liali sa. Poháre a taniere, ktoré sa sušili na linke, sa mierne chveli a dva krištáľové poháriky od včerajšieho vína pravidelne cinkali. „Si fantastický… áno…“ Eva vydávala zvuky, ktoré u nej dovtedy nepočul. To ho ešte viac rozpaľovalo a k cinkaniu krištáľových pohárikov sa už pridali aj kávové šálky. Rozpálili ho natoľko, že Lacovi sa v jednej chvíli zdalo, že cinkajú aj poháre z umelej hmoty. Ktosi mu ich poradil, vraj sa v nich lepšie uchovávajú vitamíny. „Á-á-ááá…“ zaúpela a prudko sebou trhla. Som úžasný. Eva vyskočila a ujúkala od bolesti.
„Ukáž,“ pozrel jej na členok, ktorý vo chvíli, keď boli v najlepšom, priložila k hrncu v ktorom sa na malom plameni varila fazuľa na zajtrajšiu polievku. „Nie je to nič hrozné,“ skonštatoval a priložil jej na červený fľak ľad z chladničky. „Lepšie?“ Prikývla. Zrak jej padol na hodiny. Bolo takmer osem. Laco jej starostlivo prikladal ľad, kocka sa roztápala a pomaly kvapkala na dlažbu. Eva sedela nahá na stoličke. Pokľakol, priložil si členok k ústam a jemne jej ho začal bozkávať, potom sa perami pomaly vybral na púť nahor. Usmiala sa.
Markove kĺby si po hodine vysedávania v bazéne s teplou železitou vodou pôžitkársky voľkali. Premýšľal, čo sa asi mohlo stať. Hádam sa manželovi nepriznala. Žeby ju zmlátil? Bohvie, možno dostali návštevu. V jednej chvíli sa dokonca rozhodol, že zájde na okraj areálu k bytovke, v ktorej bývali, ale vzápätí tú pochabú myšlienku zavrhol. Bolo by to podozrivé a okrem toho začalo nečakane snežiť. V teplom bazéne bolo príjemne. Ideálne počasie na meditáciu. Pokúsil sa uvoľniť. Sklamanie z toho, že Eva neprišla, sa vytrácalo.
Hoci sa už zmieril s tým, že zo sexu s ňou nič nebude, bol vzrušený. Bude to asi tou liečivou vodou. Zišlo mu však na um, že tá voda pôsobí len na kĺby. Pomaly pôjde. Na chvíľku ešte zatvoril oči. Jana. Janka. Jej odhalený zadoček mu vyčaril úsmev na tvári. Dočerta, prečo my chlapi túžime po cudzích ženách, keď máme doma oveľa krajšie a príťažlivejšie. Vyšiel z bazéna v prekvapujúco dobrej nálade. Bolo deväť, francúzska reštaurácia je otvorená do polnoci. V šatni sa obliekol a zašiel rezervovať stôl pre dvoch. Potešil sa, že sľub, ktorý dal manželke, dodrží. Urobia si krásny večer.
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyjde 5. júna 2012 v Ikare
