Kniha týždňa: V stoickom ustupovaní od života

31.05.2012 14:00
Lajos Grendel: Život dlhý takmer štyri týždne
Lajos Grendel: Život dlhý takmer štyri týždne Autor:

Lajos Grendel v románe dezilúzií Život dlhý takmer štyri týždne necháva svojho protagonistu, učiteľa na penzii Šaňa Vargu, bilancovať vlastný život a zároveň pomaly od neho ustupovať. Autor svojho hrdinu zachytáva v akomsi zvláštnom medzistave: "Ten stav, keď už máš život za sebou, ale ešte si pred smrťou." V rovnakom vyviazaní zo životných väzieb sa nachádza i jeho partner v spovedi, bezdomovec Hugo, zotrvávajúci v "absolútnej slobode" či, ak chceme, "v ničote".

Nepatetické zúčtovanie
Rozprávanie sa v tomto románe riadi neviazanou prácou pamäti vynášajúcej „na povrch čriepky života, ktorý nemal ani oblúk, ani vývinovú krivku a prihodil sa bez toho, že by sa mu niekedy vôbec usiloval vytýčiť smer.“

„Zúčtovanie“ či „rozlúčka so životom“, prítomné v knihe, je nepatetické, a to napriek tomu, že významnú úlohu tu zohrávajú aj Dejiny, ale v banalizovanej, miestami grotesknej podobe. Veď ako inak môže história prehrmieť malým mestečkom na juhu Slovenska, a vôbec, v tomto geopolitickom priestore, ako sledom tragikomických rodinných historiek? Hrdina tohto románu si totiž až príliš dobre uvedomuje, že „dejiny nie sú niečo neviditeľné, abstraktné, ale prostredníctvom ľudí z mäsa a krvi vždy doliehajú, vstupujú do nášho života, ničia alebo vyzdvihujú na piedestál“.

Grendelov protagonista, napriek ich zovšednenej podobe, traumu z dejín bolestivo pociťuje. Celý svoj život prežíva vo fatálnom roztrieštení medzi dvoma svetmi – „v zdvojení času“. Je očarený pokojným, dávno strateným meštiackym svetom svojich rodičov, ktorý má jednoznačne definované hodnoty, svojich svätcov, osoby tešiace sa všeobecnej úcte a rovnako nutne potrebuje i svojich melodramatických zloduchov: „Akoby za ich života hodiny tikali pomalšie, dni boli dlhšie, večermi hviezdy žiarili jasnejšie, zármutok bol tupší a prehľadnejší a smrť nebola taká hrozivo čierna ako v prítomnosti, lebo ony mali čas pripraviť sa na jej príchod.“

Je to svet, ktorý zachytil tiež len úchytkom, v jeho pomalom doznievaní. Pretrvávajúci nostalgický pohľad späť nie je len zdrojom melancholického naladenia celej knihy, ale tiež jemnej autorskej irónie. Šaňova starosvetská túžba po jasnej prehľadnosti vecí, pretrvávajúce presvedčenie o pevne vymedzených hraniciach spôsobuje aj jeho obmedzenosť a míňanie sa s deťmi a manželkou.
Hranice sveta, v ktorom Šaňo ako dobrovoľný väzeň zotrváva, však v priebehu 20. storočia, storočia Dejín, erodovali a nivelizovali sa. Zostal len „šlendriánsky svet“, „falzifikát“, kde sa nedá žiť naozaj, iba ak s pretrvávajúcou pachuťou pokrytectva. A potom je tu Šaňova prítomnosť, ktorá je voči tomu všetkému ľahostajná, tak ako je Šaňo ľahostajný voči nej. Stáva sa tak „skutočným bezdomovcom“, prežívajúci s vedomím, že všetko, čo za to stálo, je dávno-dávno preč.

Bez veľkých drám a snov
Grendelovo rozprávanie sa dôsledne vyhýba sentimentu či excesom a dramatickým zvratom a na katastrofy v protagonistovom živote, aj tie domnelé, je čitateľ priebežne pripravovaný. Umiernenosť, ktorá sa však zároveň prelína s istým odstupom od okolia a blízkych, je vôbec hlavnou charakteristikou života Šaňa Vargu: „Chcel prejsť životom bez veľkých drám, veľkých zrážok, veľkých neúspechov a bolestivých prehier, a načo zapierať, aj sa mu to podarilo. Ale dnes by sa tým už nehrdil.“

Práve tento pocit, že prežil „striedmy život bez snov“, že po celý čas v „oplotení od života iných“ poznamenáva protagonistovu rezignovanú rekapituláciu prenikajúcim pocitom porazenectva a prázdnoty, ktorá sa stáva kľúčovým slovom tohto rozprávania. Akákoľvek práca pamäti, náhodne sa vynárajúce spomienky, pohľady späť končia v trpkom pocite cudzoty a priepastnej prázdnoty a vtedy ostáva len jediné riešenie – „nepokračovať v príbehu“.

K ojedinelým zábleskom, ktoré postavy tohto rozprávania vymaňujú z ich „zašmodrchaných“ životov, je nádej, že niekde tam, „na konci cesty“, „v skutočnosti záporných čísel“, po finálnom odrátaní života, je „život neporovnateľne vyššieho rádu, ktorého odleskom, predsieňou, chabou, torzovitou a krehkou kópiou je tunajší život“.

Sugestívne a presne
Škoda, že slovenskému čitateľovi je tento autor sprostredkovávaný prekladom, ktorý má tendenciu nahrádzať civilnejší originál zmesou neadekvátnych a archaických výrazov a slangu zo 60. rokov, ktorý sa dnes míňa účinkom. Napríklad namiesto v origináli neutrálnejšieho spojenia „vyhnal chlapíka“ je tu použité krkolomné „vypšikal lagana“. Ľudia si tu nevypijú ale „otrtúlia sa“, nežmýka sa tu ale „cúdi“. Manželka muža nevodí za nos, ale „lakuje“ ho a protagonista chodí úšustom.

Rozpačito pôsobí aj práca s vulgarizmami, v maďarskom znení románu účelová a prirodzená. Napríklad jadrný výraz, ktorý použil prekladateľ – „začal som byť najebaný“ – by nemal odkazovať len k skutočnosti, že postava to prehnala s alkoholom, ale že začala byť nahnevaná. Rovnako si rodina (teda aspoň jej príslušne disponovaná časť) v mori miesto pôvodných zadkov už v slovenskom preklade namáča „cvajgule“.

Pokračovať v týchto výhradách nateraz nemá zmysel, pretože román Život dlhý takmer štyri týždne ostáva i tak jednou z najsugestív­nejších a najpresnejších próz našej literatúry za posledné obdobie.

Grendelova próza stoicky a presne rozpráva o pominuteľnosti ľudského života a o zlyhaniach, ktoré na človeka striehnu, pričom nemusia mať práve vypätú podobu. Sú však o to bolestivejšie. Čítať tento román politicky, t. j. ako ďalší príspevok do diskurzu o dejinách či k tematizovaniu skúsenosti príslušnosti menšinového etnika, je ochudobňujúce – tieto témy vytvárajú síce podstatný, no aj tak len kolorit. Grendel opätovne tematizuje pretrvávajúce a stále znepokojujúce otázky existencie moderného človeka, možností jeho slobody a života „naozaj“.

Lajos Grendel: Život dlhý takmer štyri týždne. Preklad Karol Wlachovský. Marenčin PT, Bratislava, 2011

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku