Foto: TASR/AP, Grada, 2021
Počujú srdcom
Iba v Mexiku, pod juhoamerickým slnkom sa môže stať, že jedného dňa stará žena, ktorá už nevychádza z domu a takmer splynula so svojím hojdacím kreslom, počuje svojím srdcom volanie bezbranného bábätka, ktoré ktosi odložil pod most a nechal svojmu osudu. Bez váhania sa sama vyberie do kopcov niekoľko kilometrov, aby našla a zachránila zvláštneho chlapca, ktorého celého ako deka obalili včely. Simonopio sa stane súčasťou rodiny plantážnikov, a hoci jeho ústa sú zdeformované a jeho reči nikto nerozumie, najbližší mu venujú všetku lásku a pozornosť, akej sa dieťaťu môže dostať. Poznáte však poverčivých ľudí, ktorí vo všetkom nezvyčajnom vidia zlo – v ich očiach bábätko „pobozkal diabol“, preto je v tvári znetvorené.
Čítajte aj Anasoft litera: Najlepšie knihy napísali štyri ženy a jeden muž
Simonopio naozaj nie je obyčajné dieťa, ale celkom inak. Má dar vidieť veci, ktoré sa ešte len stanú, a vie vycítiť všetky ľudské trápenia aj radosti tak, ako rozumie prírode a zvieratám, kríkom aj vetru. A hoci je človekom, akoby zároveň patril aj do včelieho spoločenstva, so včelami je zrastený pevným putom ako so svojou rodinou. Ale ako to už chodí, aj tá najláskavejšia rodina má svoje trápenia a do života Moralesovcov zasiahne občianska vojna, pozemková reforma aj ničivá choroba. Ale predovšetkým zlo vyvierajúce z hĺbky ľudskej povahy. A tak rovnako ako v detskom príbehu, ktorý Simonopiovi rozpráva jeho náhradný, krstný otec, musí odvážny lev čeliť zbabelému kojotovi, dopadne to často nečakane.
Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Čo je na východ od západu?
Ako dnes
Román Bzukot včiel je príbehom o láske medzi manželmi, o láske v rodine aj o všeľudskej láske a zodpovednosti, ale rovnako je to aj príbeh o ľudskom zlyhaní a tragédii na pozadí občianskej vojny, spoločenských zmien a zákernej pandémie. Je až neuveriteľné, že sa odohráva v Mexiku pred sto rokmi a autorka Sofía Segovia ho napísala v roku 2019, vtedajšie udalosti vo vzdialenej krajine v mnohom pripomínajú dnešný svet a jeho súčasnú tragédi. Keď do mestečka z hodiny na hodinu vtrhne ničivá choroba, ľudia zomierajú v takých počtoch, že ich telá len vykladajú pred domy zabalené v rubáši, často si ich smrť nájde v jedinej krátkej chvíli, ako staré dámy pri partii kanasty – zomreli ešte s kartami v rukách.
Zázrakom by bolo, keby títo arogantní blázni, ktorí mali v rukách osud celej krajiny, včas načúvali expertom. Na to už bolo neskoro.
Epidémia španielskej chrípky, ktorá si pred storočím vyžiadala milióny ľudských životov, pripomína skúšku, akej nás vystavila súčasná pandémia, so všetkými emóciami, stratami aj zlyhaniami. Bzukot včiel nás varuje pred sebou samými. Nenávisť vie byť vražedná, a keď si ju nevšímame, naberá na sile. A „včelí chlapec“ nemôže zachrániť všetkých.
Čítajte aj Štyri knižné novinky
„Doktor sa snažil obyvateľom mesta vysvetliť, aké dôležité je zostať v karanténe, nevychádzať z domu, ak je niekto chorý, a – samozrejme – zostať doma, ak má človek to šťastie, že v rodine nemá nikoho nakazeného. Následne po inštrukciách doktora Lorenza Sepúlvedu z nemocnice a guvernéra Zambrana žiadal, aby okrem uzavretia všetkých verejných priestorov nemohli byť v pohybe ani ľudia, ani tovar. Poštová služba bola teraz celkom odstavená, pretože jej zamestnanci zahynuli ako prví… Sepúlveda poslal federálnej vláde naliehavú žiadosť o odstavenie vlakov, aby sa nákaza uzavrela v severných okresoch a neprenášala sa ďalej. Jeho žiadosť však nikto nebral na vedomie a nákaza sa rozšírila po celej krajine. Zázrakom by bolo, keby títo arogantní blázni, ktorí mali v rukách osud celej krajiny, včas načúvali expertom. Na to už bolo neskoro,“ píše Sofía Segovia v príbehu, ktorý sa odohráva pred celým storočím. Jeho posolstvo je jasné: načúvajme svetu, aby sme sa nestratili.
