Recenzia: 12 tancujúcich princezien a nočné mory

Klasické rozprávky prerozprávané novým spôsobom, takzvané retellingy, sú momentálne veľmi populárne. Možno aj práve preto má táto kniha taký úspech v zahraničí.

11.11.2021 12:10
Panstvo soli a smutku, kniha, recenzia, Ikar,... Foto:
Knihu vydalo vydavateľstvo Ikar v roku 2021.
debata

Príbeh knihy Panstvo soli a smútku vychádza z rozprávky 12 tancujúcich princezien, ale je oveľa temnejší a strašidelnejší. Najmä, ak ho porovnáme s animovanou rozprávkou „Barbie a dvanásť tancujúcich princezien“ z roku 2006. Záujemcov treba upozorniť, že hoci je táto kniha zaradená do kategórie pre deti a mládež, vhodná je skôr pre vek 15+.

V pôvodnej rozprávke 12 princezien spáva v jednej miestnosti. Otec každú noc zamkne dvere na ich izbe, no napriek tomu majú každé ráno črievičky zošúchané tak, akoby pretancovali celú noc. Nikto si túto záhadu nevie vysvetliť. Tak kráľ vyhlási, že kto ju vyrieši, môže si zobrať za manželku ktorúkoľvek z jeho dcér. Tým sa však hlavná podobnosť s knihou končí.

Knižný príbeh je písaný z pohľadu Annaleigh, siedmej najstaršej dcéry z rodiny Thaumasovcov, a začína sa na pohrebe. Už toto by mal byť prvý jasný signál, že nejde o detskú rozprávku. Pochováva sa totiž jej sestra Eulália, ktorá mala spadnúť z útesu. Pred ňou však zomreli za rôznych okolností ešte tri ďalšie sestry, takže z pôvodných dvanástich zostalo len osem. Ostrovania sa rodine vyhýbajú, napriek tomu, že je vplyvná a bohatá. „Thaumasovskú dvanástku“, ako sestry označujú, vraj postihla kliatba a postupne všetky zomrú. Annaleigh má však pochybnosti, že sestrina smrť bola nehoda a je rozhodnutá to dokázať.

Kniha sa číta veľmi rýchlo a ľahko napriek temnému, miestami strašidelnému deju.

Spočiatku robí čitateľovi problém zorientovať sa v sestrách, je ich veľa a na prvý pohľad sa výrazne neodlišujú. S plynutím deja sa jasnejšie rysujú ich odlišnosti i charakteristiky a do popredia sa dostáva autorkina schopnosť vykresliť postavy s rôznymi charakterovými vlastnosťami a názormi. Čo upúta pozornosť hneď v úvode, je práve atmosféra príbehu. Autorka pútavo opísala vznešený a luxusný život na ponurých ostrovoch uprostred mora. Ostrovania mali svoje náboženstvo, vieru v boha mora Pontusa, ku ktorému sa viazali rôzne tradície. Ja osobne vo fantasy literatúre obľubujem takéto originálne prvky.

Keď sa dej dostal k prípravám na plesy, bála som sa, či sa nezačnem nudiť. Opisy pekných šiat a topánok nie sú práve dôvodom, prečo som po tejto knihe siahla. Všetko však malo svoj účel. Od polovice knihy sa dej mení viac-menej na paranormálnu detektívku s niekoľkými scénami, ktoré čitateľovi spôsobia zimomriavky. Niekoľkokrát som sa pokúsila odhadnúť rozuzlenie zápletky. Ani raz sa mi to nepodarilo.

Poslednú tretinu knihy som zhltla, ani neviem ako. Odrazu bola jedna hodina v noci. Presne toto od knihy očakávam! O to viac som bola prekvapená, keď som sa dozvedela, že ide vlastne o autorkin debut.

Panstvo soli a smútku je príbeh o tajomnom ostrovnom kráľovstve, rodinnej kliatbe, krásnych snoch a hrozivých nočných morách so zápletkou, ktorá čitateľovi poriadne popletie hlavu. Je to originálne napísaná a veľmi dobre preložená temná fantasy, ktorá osloví veľa mladých čitateľov, ak hľadajú niečo nové a trochu iné.

Temnota sa predsa teraz nosí!

(Autorka recenzie je študentka strednej školy.)

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #Ikar #recenzia #fantasy #čítanie #Panstvo soli a smútku