Foto: Absynt, 2021
Novinár sa však musí presvedčiť na mieste, hovorí s ľuďmi, ktorí pri nešťastí prišli o svojich blízkych, zisťuje, ako sa v Bangladéši vyrábajú tričká a džínsy a ako sa žije ľuďom, ktorí v textilkách pracujú. To, čo zistil, je viac než hrozné.
Za lacnú európsku módu platia ľudia v ázijských textilkách veľmi draho: nadčasy, detská práca, dlhé zmeny, továrne v rozpadávajúcich sa barakoch. O ich pracovné podmienky sa nikto nezaujíma
Za lacnú európsku módu platia ľudia v ázijských textilkách veľmi draho: nadčasy, detská práca, dlhé zmeny, továrne v rozpadávajúcich sa barakoch. O ich pracovné podmienky sa nikto nezaujíma a európskym obchodníkom ide len o to, aby vyjednali hoci o dva centy nižšiu cenu za jedno tričko. „Zúčastnil som sa desiatok obchodných rokovaní. Pri žiadnom, doslova pri žiadnom, sa nikto nikdy nezmienil o pracovných podmienkach v továrňach,“ hovorí miestny sprostredkovateľ.
Čítajte aj Kniha týždňa: Tak to vidí Orwell
V textilke má každý pracovník, od pomocníka po vedúceho výrobnej linky, určenú dennú normu. Napríklad Džemima všíva rukávy do tričiek. Každú hodinu musí zošiť 120 kusov, dva kusy za minútu, 960 za deň. Začiatočníci nemajú šancu. „Na konci mesiaca dievčatá pri práci každú chvíľu omdlievajú. Vlastne niet dňa, keď by sa niekto necítil aspoň slabo. Samozrejme, od hladu,“ prezradila reportérovi a pritom si chystala so sebou do továrne zvyšky včerajšej večere: šošovicu a ryžu, spravidla tej najhoršej kvality.
Džemima býva v slume nazývanom Ostrov, ktorý reportér opisuje ako veľký páchnuci vred medzi dvoma bohatými štvrťami Dháky. Ale aj za pár štvorcových metrov z vlnitého plechu postavených na bambusových koloch nad páchnucim jazerom plným odpadkov pýta majiteľ nájom. Keď zmizne nádej, neostáva iné, len uchýliť sa k irónii. Preto sa v slumoch často objavuje niečo, čo by tu podľa zdravého rozumu byť nemalo: smiech. Ostrov sa smeje od rána do večera. Zvonivo a navzdory všetkému sa plechové domčeky natriasajú od smiechu, píše Marek Rabij. Dháka potrebuje stále nové a nové ruky na prácu, stroje hučia od rána do večera, ba aj v noci v takmer tritisíc textilkách. Každé ráno nastane cestou do práce v uliciach tlačenica, dvadsaťročnej Rahine dav zlomil nohu. Detská práca? Jej kamarátky boli v továrni už pred svojimi dvanástimi narodeninami. Nič však nie je jednoznačné, pre mnoho rodín je to jediný spôsob, ako získať peniaze na jedlo a prežiť.
Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Čo je na východ od západu?
V krajine žijú tisíce ľudí, ktorí si každé ráno zbalia celý svoj majetok do deky a idú zháňať obživu. Kto má šťastie, má prácu a môže stráviť pri stroji v textilke 12 hodín denne s minimálnym oddychom a pritom znášať šikanovanie vedúcich. Nadčasy? Tie sa platia, až keď ste si splnili dennú normu, takže mnohé šičky musia zostať v továrni namiesto do piatej do ôsmej aj do desiatej večer, bez platených nadčasov.
Naháňanie do práce nahráva nehodám. Lenže keď sa pri práci poraníš alebo ochorieš, máš veľký problém. Liečiš sa sám, prípadne sa ti na lekára zozbierajú susedia. V práci by tak dva-tri dni počkali s hľadaním náhrady. Ale ak chýbaš týždeň, môžeš sa vrátiť iba s nádejou, že medzitým ochorel niekto iný a tebe dajú jeho miesto, vysvetľuje Khádžídža. Sama si pri práci poškodila ukazováčik, stratila v ňom cit a jej miesto okamžite obsadila iná šička. Kádžídžu by v jej veku už nenechali ani zametať haly.
Čítajte aj Knižný tip Pravdy: Naničhodnica
Nešťastie v Rana Plaza v Bangladéši svet sledoval v priamom prenose. „Západným spotrebiteľom, ktorí dosiaľ hľadeli skôr na značky ako na visačky, začalo dochádzať, že tie krvavé obrázky z internetu a z televízie pochádzajú z rovnakého sveta ako ich farebné oblečenie. I ja som s údivom zistil, že zhruba tri štvrtiny obsahu mojej skrine pochádzajú z Bangladéša,“ priznáva reportér. Ako uvádza, obchody po celom svete predajú každý deň okolo 5,5 milióna tričiek. Ročne zhruba dve miliardy kusov. Zbožňujú ich Indiáni v Amazónii i veľkomestskí hipsteri, chudobní aj miliardári, vojaci aj pacifisti, veriaci aj ateisti. Bangladéš má zhruba 20-percentný podiel na svetovom trhu s oblečením, približne 400 miliónov tričiek musí pochádzať z Dháky a jej okolia. V Bangladéši má bieda 40 miliónov tvárí.
