Foto: Artforum
Švajčiarsky nedeľník NZZ am Sonntag píše o tom, ako sa autorke podarilo vytvoriť „veľmi poetický román, ktorý je zároveň diagnózou doby“, berlínsky Tagesspiegel o jej knihe hovorí ako o „ďalšom blahodarnom príspevku k otázke, kde a čo je domov“, iní ju chvália za „tichú a zároveň múdru knihu“. Padajú slová o majstrovskom diele, jednej z najintímnejších kníh, kde je autorka síce lakonická, no pritom maľuje slovami. A nechýba ani konštatovanie, že už teraz možno hovoriť o nemeckom románe roka.
Foto: MICHAEL WITTE
Kúzelník hľadá asistentku
Všetky spomínané charakteristiky sú pravdivé. Vďaka vydavateľstvu Artforum, ktoré knižku promptne vydalo vo výbornom preklade Michala Hvoreckého, si môže čitateľ na knihu vytvoriť názor sám. Tituly vychádzajúce v prekladovej edícii -klad nebývajú hrubé, no tentoraz ide o naozaj útle dielo. Posledná veta sa končí na strane 117. No hoci je autorkina reč skutočne lakonická, kniha je plná podnetných myšlienok. Sama autorka mi v rozhovore pre Pravda magazín povedala, že veľa necháva nedopovedaného, kladie množstvo otázok, no nedáva odpovede. Tie necháva na čitateľa, od ktorého vyžaduje aktívny prístup. Možno sa aj čitateľ bude veľa pýtať, no podľa Judith Hermann nie je žiadna otázka nesprávna.
Koho teda naláka drobná zelená knižka, ktorej obálku zdobí ilustrácia Ľubomíra Kellenbergera, dostane sa do príbehu bezmennej rozprávačky. Tá na začiatku popíše priam magickú príhodu s tajomným kúzelníkom hľadajúcim asistentku, čo sa dá rozpíliť v debne. Kto by taký šialený návrh akceptoval? Určite nie dievča pracujúce v tabakovej továrni, žijúce osamelo, ktorému sa protivilo želať kolegyniam v jedálni dobrú chuť. Najviac si užívalo pohľad na benzínku zo svojho balkóna. Keď sa zdá, že je už-už ruka v rukáve a dievča sa s kúzelníkom vyberie na plavbu do Singapuru, spraví spisovateľka ostrý strih a dej pokračuje po 30 rokoch na celkom inom mieste.
Čítajte aj Kniha týždňa: Tak to vidí Orwell
Trikrát debna
Netušíme, kde presne, ani mesto, odkiaľ sa úsečná rozprávačka presťahovala na vidiek, nie je pomenované. Teraz žije kdesi na pobreží, sama v starom dome, kde ju straší akési zviera, zrejme kuna, a píše manželovi Otisovi. Aj ten je čudák, ktorý hromadil v byte najrôznejšie haraburdy, no rozprávačke to vlastne veľmi neprekáža, keďže od začiatku žila s ich dcérou v inom byte. S Otisom si boli zároveň blízki i vzdialení, takže teraz mu píše útržkovité listy o svojom živote na pobreží Severného mora. Život tu plynie pomaly, no rozprávačke vôbec nie je otupno – postupne sa spriatelí so svojráznou sochárkou Mimi i jej starými osemdesiatročnými rodičmi a zaľúbi sa dokonca do jej brata Arilda, ktorý na farme chová 1 500 prasiat! Práve ten jej pomáhal nastražiť pascu na kunu, čo jej šramotí pod strechou.
Čítajte aj Recenzia na posledný román Milana Kunderu Nevedomosť
V knihe sa viackrát vyskytuje motív debny – najskôr si do nej má ľahnúť rozprávačka, keď ju testuje kúzelník, či by sa hodila na asistentku, podobu debny má aj pasca na kunu a do debny zatvárali v detstve aj mladú čašníčku, do ktorej sa pre zmenu zaľúbi 60-ročný brat rozprávačky. Nikto netuší, či dievčinu v detstve týrali, alebo si to len vymýšľa, v knihe sú sem-tam až krimi motívy, no prevláda poetický tón. Čitateľ preto rád pristúpi na autorkinu hru s domýšľaním chýbajúcich miest v texte, z ktorého plynie akési útešné zistenie, že aj osamote môže byť človek šťastný.
Nuž a prečo je dôležitou postavou v románe chovateľ prasiat? Pretože autorka sa takto chcela dotknúť aj aktuálnych otázok súvisiacich s klímou a masovým chovom zvierat. A tiež sa pýta, prečo by sa žena nemohla zaľúbiť do chovateľa prasiat. Trocha provokácie intelektuálom rozhodne nezaškodí.
