Foto: Mayor
Napriek veku je v Nele stále niečo dievčenské, ani vlasy nemá šedivé. Farbí si ich načierno, nechce sa vzdať svojho tradičného vzhľadu, stále je vitálna a aktívna. Dnes sú nezlomné dámy v rokoch podobne ako storoční starčekovia obľúbenými námetmi knižných i filmových príbehov.
Niet s kým telefonovať
Aj Šimulčíkovej Kornélia je netuctová, aj ona si s ôsmimi krížikmi na chrbte kladie otázku – čo s načatým životom? Nielenže sa dokáže o seba postarať, ale ani sa nedesí svojho veku – však niektorí majú už aj deväťdesiat!
Býva sama v byte s peknou vyhliadkou, z balkóna sa kochá obzorom. Býva v peknej štvrti, čo naznačuje, že to je úspešná žena. Bola redaktorkou, ešte stále prekladá, má svoje názory aj peniaze. Cíti sa plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, hoci je stará. Nečaká súcit, vyžaduje rešpekt. Nemá jej ho však veľmi kto prejavovať, keďže je predsa len väčšinou doma sama.
Jej svet odchádza. Niektoré priateľky zomreli, iným sa už nechce kontaktovať. Má však aj takú, je to vedkyňa, filozofka, ktorá ešte aj cestuje na konferenciu do zahraničia. No smrť nespí. Ani akademická pôda nie je bezpečný azyl a telefonické rozhovory s kamarátkou o umení a ideách sú ohrozené. Ako sa dá optimisticky žiť, keď už zvoní umieračik a ešte ste vo švungu? Autorka o tom píše s humorom, iróniou a, samozrejme, aj s istou clivotou.
Pyšná na správnu gramatiku
Sympatické je, že Nela nežije iba zo spomienok. Stále má nové zážitky, sleduje dianie a komentuje ho. Našťastie nemusí riešiť existenčné otázky, však ešte prekladá a má radosť z práce. Rozhoduje si o sebe, nepotrebuje sa opierať o rodinu.
Foto: CB-Sken
Nie je sentimentálna ani v spomienkach na svoje manželstvo (muž zomrel už dávno), na detstvo, na rodičov, na študentské časy, na lásky a podobne. Nela je veľmi ženská, ale je to človek, ktorý sa nedá. Ani veku, ani úradom, ani univerzálnym názorom. A perfektne ovláda gramatiku, čo je dnes vzácnosť a vedomostný prepych.
Ale priznáva aj prehry. Dala sa napríklad nachytať podvodníkmi, ktorí sa zameriavajú na starých ľudí. Sama sa čuduje, ako to? Vysokoškoláčka – a naletí! No stalo sa. Je dôverčivá, má obe ruky ľavé, v niektorých situáciách predsa bezradná. Nevie si ani otvoriť ľadový čaj. Inak však do dnešného života stále zapadá a jej postava reflektuje dobu. Škoda, že miestami sa autorka veľmi ponáhľa a jej názory z textu vytŕčajú ako holé. V každom prípade sú však zaujímavé a text ako celok taktiež.
Jana Šimlučíková je čitateľom Pravdy známa aj ako redaktorka Nedeľnej Pravdy, v ktorej redigovala pôvodné slovenské poviedky (v redakcii bola od roku 1978 do roku 1990) a sama o tom hovorí: „Dvanásť rokov som v Nedeľnej Pravde každý týždeň zostavovala a redigovala literárnu dvojstranu s poviedkou a so stĺpcom básní. Pri vtedajšom náklade Pravdy to považujem za takú službu našej literatúre, že popri tom bledne všetko, čo som kedy napísala. Potešilo by ma však, keby sa ešte niekedy moje meno v Pravde objavilo aj v súvislosti s mojou tvorbou.“ Tak – ten čas prišiel. A zásluhy to naozaj sú – veď v Pravde za tie roky publikovali skoro všetci významní autori, a tak v pamäti našich novín je aj kus slovenskej literárnej histórie.
