Kšiňan svoj text rozdelil na štyri základné časti, pričom opúšťa pomerne tradičný spôsob písania životopisov „od kolísky do hrobu“. V publikácii delí Štefánikovu činnosť do samostatných tematických celkov. Tento spôsob predstavuje pre čitateľa veľkú výhodu, pretože si môže vybrať, či chce informácie o Štefánikovi získať naraz, alebo si ich „dávkovať“ podľa jednotlivých tém.
Prvá časť opisuje Štefánikovu cestu zo slovenských kopaníc až do samého centra francúzskej vyššej spoločnosti – je teda venovaná rozsiahlym Štefánikovým kontaktom, ktoré si budoval už od mladého veku a zúročil ich v prospech československej rezistencie počas prvej svetovej vojny. Štefánikovo budovanie tzv. sociálneho kapitálu a jeho schopnosť pretaviť tieto spoločenské kontakty do reálnych výsledkov predstavujú zaujímavú sondu do reálií vyššej spoločnosti v prvých dvoch decéniách 20. storočia. Kontakty a s nimi spojené odporúčania zásadne ovplyvnili Štefánikovu vedeckú a neskoršiu odbojovú činnosť.
Foto: Slovart, Historický ústav
V našej spoločnosti primárne rezonujú jeho cesty na Tahiti, ktoré poznáme vďaka zachovaným fotografiám, ale Štefánik pri ceste za poznaním precestoval značnú časť sveta. V druhej časti knihy sa preto autor venuje práve jeho vedeckým aktivitám, ako aj menej známej, ale o to zaujímavejšej činnosti v Ekvádore. Práve tu získaval skúsenosti aj z diplomacie, pričom nie vždy bol vo svojich aktivitách úspešný.
Štefánik si počas svojej predvojnovej činnosti získal svojimi aktivitami veľký počet spojencov, ale aj protivníkov, ktorí nesúhlasili s jeho aktivitami. Tieto konexie využil počas prvej svetovej vojny, pričom jeho diplomatické aktivity sa nesústredili len na Francúzsko, ale aj na ďalších spojencov československého odboja, spomeňme napríklad Taliansko.
Štefánik bol tým, ktorý svojím zápalom často dokázal presvedčiť o nutnosti podpory československej rezistencie aj politikov, ktorí s touto myšlienkou a priori nesúhlasili. O tom, akým spôsobom sa mu to darilo, resp. aké výzvy musel Štefánik v rokoch 1914–1918 prekonávať, píše Michal Kšiňan v tretej kapitole.
Posledná časť publikácie je venovaná téme, ktorá fascinuje mnohých, a to bez ohľadu na to, či majú znalosti z dejín, alebo nie. Tou je, samozrejme, Štefánikova tragická smrť. Autor opisuje nielen Štefánikov skon a nasledujúce vyšetrovanie, ale aj to, akým spôsobom si Štefánikove postoje po jeho smrti upravovali jednotlivé režimy, ktoré boli v našom regióne pri moci v 20. storočí.
V priebehu tohto jedného storočia bol Štefánik čechoslovakistom, zástancom slovenskej autonómie a následne samostatnej štátnosti, nenávideným, ako aj velebeným kozmopolitom. Týmto posmrtným metamorfózam, ako aj dohadom o Štefánikovej príslušnosti k slobodomurárskemu hnutiu je venovaná posledná časť publikácie. Kšiňan všetky svoje tvrdenia dokladá odkazmi, nielen na odbornú literatúru, ale aj na primárne pramene, s ktorými sa zoznámil počas svojich pobytov v zahraničných archívoch.
O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi bolo napísaných už veľa textov, pričom mnohí z autorov a autoriek sa nedokázali vyhnúť emočnému prepojeniu medzi nimi a Štefánikovým životným príbehom. Tejto nástrahe sa Kšiňanovi podarilo vyhnúť a jeho publikácia predstavuje vítaný prínos nielen pre slovenského čitateľa, ktorý sa zaujíma o moderné slovenské, resp. československé dejiny, ale aj pre slovenskú historiografiu zaoberajúcu sa modernými dejinami.
