Názov publikácie z vydavateľstva Monokel je zároveň aj názvom predstavenia Milana Lasicu a Júliusa Satinského Radostná správa, ktoré bolo druhou a zároveň poslednou hrou, čo stihli uviesť v slávnom Divadle na korze. Mohlo by sa zdať, že o tvorbe a živote týchto dvoch umelcov už všetko vieme, ale v kreslenej podobe je to zasa niečo iné.
V príbehu účinkuje tiež Kornel Földvári, ktorý bol riaditeľom Divadla na korze, a udalosti zasvätene komentuje. Pre čitateľa je zaujímavé spoznávať cez komiks predstavu mladých tvorcov o časoch, ktoré nezažili a čerpali zo svedectiev pamätníkov. Ktoré fakty ich zaujali, ako ich interpretujú, čo im je blízke?
Nie každý už dnes vie, čo vlastne bolo Divadlo na korze, aká v ňom bola atmosféra a aký malo zmysel. Z knihy sa čitatelia nielen dozvedia mnohé skutočnosti, ale zasiahnu ich aj emócie, ktoré vtedy hýbali dianím a v komikse sú prítomné. Veď práve city vytvárajú legendy.
V Divadle na korze boli diváci natlačení jeden vedľa druhého a aj javisko bolo blízko. Všetci si rozumeli, stačil náznak, slovko. Každý vtip bol pochopený a odmenený smiechom a potleskom. „Taký potlesk som nezažila ani v Národnom divadle,“ odznie v komikse, a bolo to naozaj tak. Dá sa povedať, že išlo o generačné divadlo, panoval tam pocit súdržnosti, porozumenia.
V bublinách komiksu autori citujú Lasicu a Satinského, ktorí sa vysmievajú z pohonu na svetový imperializmus, čo bola súčasť vtedajšej propagandy, ale Lasica a Satinský boli vynikajúci práve tým, že kriticky reagovali na to, čo sa dialo okolo nás. Žarty na úkor boja proti imperializmu im nestačili, oni mierili do domácich pomerov a pranierovali to, v čom sme žili. Ich hlášky boli nasmerované na papalášov, našich aj ruských, ale aj na slabosti tzv. obyčajných ľudí, ktoré v konečnom dôsledku umožňujú aj veľké dejinné zlyhania. Myslím, že práve v tomto boli nenahraditeľní a podmaniví. Dávali národu veľkú lekciu ozdravujúcej sebareflexie.
Stretli sa v pinkáči
Po vstupnej kapitole Radostnej správy, ktorá predstavuje Divadlo na korze, nasledujú spomienky na prvé stretnutia Lasicu a Satinského. Kapitolu opäť uvádza pôvabná kresba, tentoraz Grasalkovičovho paláca, ktorý vtedy patril deťom. V priestoroch budovy aj záhrady pôsobili rôzne krúžky. Cez tzv. Pioniersky palác vtedy prešli skoro všetky bratislavské deti. Spoznávali sa tam, rozvíjali svoj talent, nachádzali si kamarátov, športovali. V dramatickom krúžku boli mnohí neskôr úspešní divadelní umelci.
Milan Lasica hovorí v komikse, že on do „pinkáča“ veľmi nechodil, ale na Vianoce ho obsadili do scénky O dvanástich mesiačikoch. Julo bol vraj už vtedy suverénom tohto divadelného krúžku, a tak sa s ním po prvý raz stretol na javisku Pionierskeho paláca v rozprávke O dvanástich mesiačikoch. „Ja som hral Jún a Julo Marec,“ spomína Lasica.
Určujúcim sa im ale stalo až stretnutie na Hviezdoslavovom Kubíne, kde sa spoznali aj s Petrom Mikulíkom. Ten bol skôr vážny, kým Lasica so Satinským už vtedy zabávali ľudí naokolo. Spontánne sa jeden druhým inšpirovali a vymýšľali na pochode. „Julovo fanfarónstvo ma nesmierne priťahovalo,“ hovorí Lasica v komikse. Peter Mikulík však tiež ovplyvnil ich vývoj. On už študoval réžiu na VŠMU a navrhol im, aby ako dvojica hrali klaunov.
V takej polohe ich odvtedy verejnosť začala vídať na javisku. Príležitosť bola napríklad v kabarete Tatra revue, kde bývali aj úspešné nedeľné mládežnícke dopoludnia. V Tatra revue bol dramaturgom Ján Ladislav Kalina a ten urobil z kabaretu liaheň talentov a tribúnu kvalitného humoru. Sedelo sa pri stolíkoch, hrala skvelá hudba, spievali vynikajúci speváci, chodili tam mladí intelektuáli, čítali sa ich texty.
Čítajte aj Komiksový román Štefánik ukazuje neviditeľné. Legenda v celkom inom svetleV knihe je zmienka, že tieto programy mali zabrániť, aby mládež nechodila v nedeľu doobeda do kostola, ale radšej do Tatra revue. No, niekedy také absurdné dôvody umožnia, aby vytryskol silný tvorivý prúd. Ktorí chceli chodiť do kostola, chodili aj tak, ale Bratislava mala miesto na intelektuálny humor. Hoci v kabarete.
Na pôde družby
Ďalšie nečakané miesto, kde dvojica Lasica a Satinský pôsobila, bol Dom československo-sovietskeho priateľstva. Každá doba má svoje paradoxy. Kto bude čítať komiks Radostná správa, asi sa začuduje, že práve tam. Ako to, že sa spájali s takou organizáciou a ako to, že ona ich prijala? Zdá sa to absurdné, ale celá doba bola absurdná.
Uvoľnenie sa spájalo s ostražitosťou, veľa vecí sa udialo v rámci tichých dohôd a rôznych taktických krokov. Možno si funkcionári mysleli, že tam budú komici aspoň pod kontrolou, možno mali v Dome družby fanúšikov. A tak viaceré nesmrteľné dialógy Lasicu a Satinského odzneli práve tam. V komikse je jedno väčšie okienko venované známym telefonátom, ktoré Lasica a Satinský viedli na javisku. „Čo robíš? – Zaváram.“ "Tak ako? – Stále rovnako…“ Bol to veľký úspech, ale vždy sa nájde niekto, kto veci kazí. „Keď nám zakázali Večer pre dvoch, mal som chuť všetko zabaliť,“ priznáva v komikse Milan Lasica.
Prišla však nádej na vlastné javisko. Zaujímavé je, že skoro všetky priestory, ktoré s činnosťou Lasicu a Satinského súviseli, sa nachádzali na korze, alebo v jeho blízkosti. Bolo tam aj vydavateľstvo Tatran, kde im vyšla v roku 1968 prvá kniha (Ne)čakanie na Godota.
Pomohol im s ňou vtedy literát Gabriel Rapoš, ktorý v komikse tiež účinkuje. Na korze bol aj spomínaný Dom československo – sovietskeho priateľstva a aj samotné divadlo. Blízko sídlila tiež kaviareň Perugia, kam Lasica so Satinským často chodievali a dokonca sa dostali aj do komisie, ktorá mala posudzovať adeptky na striptíz. Bol to tiež prejav uvoľnenia a okolo tohto projektu sa v Perugii sústredili mnohí bratislavskí intelektuáli. Aj záznam o tomto medzníku je v knihe Radostná správa.
Divadlo v pivnici
Pristavme sa však pri samotnom Divadle na korze, ktoré tvorí podstatu komiksu. Správu o jeho prísľube oznámil v divadelnom klube Petrovi Mikulíkovi divadelník Anton Kret. Stalo sa to na pánskom WC, ako prezrádzajú kresby.
V priestoroch budúceho Divadla na korze býval kedysi sklad prvomájových rekvizít a ešte predtým, počas vojny, tam bol Bristol bar. V novom divadle mala okrem dvojice Lasica a Satinský účinkovať pantomíma Milana Sládka a členovia Poetického súboru, ktorý v priestoroch účinkoval dovtedy. Komiks je zaujímavý práve tým, že v ňom vystupujú rôzne konkrétne postavy, ktoré s dvojicou spolupracovali, hrali, pomáhali jej, alebo jej hádzali polená pod nohy.
Komiks ale zaznamenáva aj zložitosti toho obdobia a ide do podrobností. Dosť priestoru venuje napríklad situácii v Kultúrnom živote, keď sa redakcia názorovo trieštila. Účinkuje tam napríklad Miroslav Válek, Vojtech Mihálik, Gustáv Husák a podobne. Je zážitok vidieť tieto udalosti v komiksovej podobe, ale asi by si zaslúžili spresnenie v doslove.
V jednom okienku sa napríklad hovorí, že Gustáv Husák založil Nové slovo v roku 1968 ako svoju hlásnu trúbu. Nové slovo však vzniklo v roku 1944 ako protifašistický časopis a v roku 1968 bolo obnovené. Ale v komikse asi netreba hľadať historickú akurátnosť, on má podporiť legendu. Aj to sa zíde.
Pocty sa dostalo aj Alexandrovi Dubčekovi, ktorý je v komikse nakreslený, ako skáče hlavičku do bazéna. Obrázok komentuje Satinský slovami, že nikto nebol populárnejší ako Dubček, každý veril, že jeho socializmus s ľudskou tvárou sa stane skutočnosťou. No namiesto toho prišla bratská pomoc, čo je aj názov ďalšej kapitoly. „Báli sme sa vojny, sen o vlastnom divadle sa rozplynul,“ hovorí Lasica. V políčkach komiksu sa potom objavuje černota. Po nočnej Bratislave idú Tomáš Janovic a Kornel Földvári, v oknách horia sviečky smútku a vzdoru. A janovicovský komentár k tomu: "Treba veľa tmy, aby ľudom začalo svitať.“
Je tam aj Labuda a Dančiak
Komiks je poriadne zaľudnený. Labuda, Dančiak, Zita Furková, Martin Huba, Peter Maco Debnár, Zora Kolínska, Pavol Mikulík… A dokonca som tam možno aj ja. V jednom komiksovom okienku je totiž nakreslené, ako robili Lasica a Satinský rozhovor pre Nové slovo. Bolo to v období, keď im zasa hrozilo, že nebudú môcť hrať.
Písala som v tom čase pre Nové slovo a myslím, že len ja som mohla s nimi robiť ten rozhovor. Divadlu sa síce venovala kritička Katarína Hrabovská, ale ja som k nim generačne patrila, poznala som ich a uznávala som ich. Však to sú tie časy, keď som Satinského na pôde redakcie aj strihala, o čom som sa už zmieňovala, ale stále žasnem nad paradoxmi tej doby.
Neviem teda, či sa komiks naozaj zmieňuje o mojom rozhovore s dvojicou, ale robila som s nimi v tom čase podobný rozhovor. Vznikal s veľkou vervou, chceli sme ním presvedčiť neznámeho protivníka (bolo nejasné, kto to vlastne je) o tom, akí sú obaja šikovní, dôležití pre našu kultúru, pre náš zdravý rozum. Vtedy sa nepodarilo zvrátiť dejinné udalosti, nastali peripetie, ale rozhovor iste mal svoj zmysel. Však tu máme komiks o úspechoch dvojice, v ktorom je aj táto epizóda.