Andrea Coddington: Dalma Špitzerová bola diva až do konca

Keď sme sa s Andreou Coddington bavili pred rokom o jej desiatej knihe Prečo ja? (o žene nešťastnej v manželstve, ktorá skončí na onkológii), už pracovala na ďalšom románe. Stretávala sa s hrdinkou knihy, ktorej meno ešte tajila. Prezradila len, že jej životný príbeh ju fascinoval. V týchto dňoch sa kniha dostala do kníhkupectiev a z tajomnej hrdinky sa vykľula Dalma Špitzerová. Pozoruhodná herečka židovského pôvodu sa už vydania románu Moje javisko Svet nedožila - zomrela 21. januára tohto roku ako 95-ročná.

05.12.2021 08:00
Moje javisko Svet, Andrea Coddington Foto:
Andrea Coddington napísala novú knihu Moje javisko Svet.
debata (1)

V našom rozhovore pred rokom ste spomínali, ako sa tešíte, že zasa budete chodiť do divadla. Stihli ste to, kým sa divadlá opäť zatvorili?

Z divadiel som veľa nestihla. Buď sa nedalo, alebo, keď sa dalo, radšej som išla do kina. Asi som si myslela, že na divadlo budem mať čas v zime… no a vidíte, už zase nemôžeme. Užila som si dva muzikály v Londýne. Tanečné predstavenie na Stingovu hudbu – Message in a Bottle a druhý bol Juliette. Trochu „sprznený“ Shakespeare – asi by sa obracal v hrobe. Ľudia to predstavenie buď milujú, alebo ho neznášajú, lebo ide o paródiu či pokračovanie Shakespearovho diela. Ešte som videla muzikál Jozef a jeho zázračný farebný plášť v DAB v Nitre, v réžii talentovaného Petra Oravca.

Pýtam sa, pretože vaša tohtoročná knižná novinka Moje javisko Svet je príbeh herečky Dalmy Špitzerovej. Zomrela tento rok v januári v 95 rokoch. Užívala by si tie divadelné predstavenia s vami?

Neviem, bola do poslednej chvíle veľmi životaschopná, ale i kritická k dnešnému umeniu. Nikdy som u nej nerozpoznala, či žartuje, ironizuje, alebo hovorí vážne, mala nesmierne trefné poznámky. Nebrala sa vôbec vážne, neznášala komplimenty alebo sa tak tvárila. Keď som jej poďakovala, čudovala sa, za čo jej stále ďakujem a prečo. Bola to žena „in medias res“, urobila na mňa silný dojem.

Andrea Coddington - Moje javisko Svet. Foto: IKAR
Moje javisko svet, Andrea Coddington Andrea Coddington - Moje javisko Svet.

Prečo ste si ju vybrali ako hrdinku knihy?

Väčšinou príbehy prichádzajú za mnou, za Dalmou som intuitívne išla ja. Aj v knihe ju citujem, keď hovorí, že naša história sa prekrúca, zabúda sa na ňu, pritom ona prežila rôzne režimy, je svedkom doby. Ako Židovka bola odsúdená na smrť, neskôr bola žena disidenta, takže ani v komunizme nemala ľahký život. Ako herečka mala mnohokrát zákaz hrať, za svojich 95 rokov prežila všeličo, ale nikdy nestratila chuť do života. Chcela som trochu prispieť k tomu, aby sme na toto nezabudli – my ani generácie po nás.

Pri písaní knihy ste sa stretli prvýkrát alebo ste sa už poznali?

Predtým sme sa nepoznali, Dalma sa aj spočiatku zdráhala. Kým povedala áno, myslím, že si ma preklepla. Keď som prišla, bola na mňa dokonale pripravená. Bola šarmantná, elegantná, krásna, hlava jej fantasticky fungovala. Čo nevedela, si možno vymyslela, no je to Dalmina výpoveď – nie že by zabúdala, bola to skôr jedinečná črta jej osobnosti.

Mali ste aj obavy, ako sa bude robiť kniha s vyše deväťdesiatročným človekom? Či vôbec na to bude mať energiu?

Vôbec. Úprimne som sa na ňu tešila a pri vstupe do jej kráľovstva som sa vďaka jej rozprávaniu, artefaktom, veľkej osobnosti v útlom tele prenášala do čias minulých, ktoré som sama nezažila. Naše energie sa na seba napojili…

Veľa ste sa stretávali?

Stretnutí nebolo veľa, ale v Dalminom prípade nejde o kvantitu. Pre ňu už čas nehral rolu. Povedala, že čosi bolo nedávno – a myslela trebárs pred nežnou revolúciou. Pri stretnutiach sme sa snažili prejsť čo najviac, pretože každý raz sa rozlúčila slovami: „Veď už nevieme, či sa nabudúce stretneme, a radšej ti to poviem všetko.“

Dalma Špitzerová so svojou fotografiou. Foto: Post Bellum
dalma spitzerova post bellum Dalma Špitzerová so svojou fotografiou.

Cítila sa zle alebo bola chorá?

Myslím, že nebola chorá, trochu sa posťažovala, že ju už všetko bolí, ale v 95 rokoch človek nikdy nevie. Naše stretnutia väčšinou trvali do dvoch hodín. Bola na seba prísna, mala svoj režim. Každý deň po tom, čo vstala, cvičila. Hovorila: „Musím sa natiahnuť, aj keď ma to bolí.“ A spoločensky žila. Povedala: „Prepáč, bude ma čakať taxík, lebo idem na oslavu, takže mám čas len do jednej.“ Vedela okolo seba spraviť „šmé“.

V prológu vašej knihy na ňu spomína vnuk Michal. Vraj nosila načúvacie zariadenie, ktoré vlastne nepotrebovala. Mohla sa však vyhovoriť, že nepočuje niečo, čo počúvať nechcela alebo ju nudilo…

Mala som zo začiatku nutkanie hovoriť na ňu hlasnejšie, a ona mi vždy povedala: „Veď nekrič, len hovor pomalšie.“ Normálne mi povedala: „Čo tu hulákaš?“ Naozaj stále žartovala, bola briskná, vtipná, múdra, mala životnú iskru. Veľmi vážila slová, napriek tomu, že ich hovorila s totálnou ľahkosťou.

Niekde o Dalme hovoríte, že si zrežírovala život. Ako?

Keď si napríklad niečo nepamätala, tak si príbeh dotvorila. Mala historky, na ktorých bazírovala – napríklad ako sa hrala na chlapca v zemľanke s Rusmi. Opakovala ju často, zľahčovala ju…

Aká to bola príhoda?

Počas Slovenského národného povstania sa skrývala v horách v zemľanke s Rusmi, kde sa hrala na chlapca. Vždy bola štíhla, za vojny, samozrejme, vychudnutá, takže si ju ľahko pomýlili s chlapcom, až raz ju nedopatrením videli pri prezliekaní a povedali: smotri, eto devuška. Dalma nezabudla dodať, že ju nechali na pokoji, lebo už boli kamaráti.

Znie to trochu neuveriteľne.

Mnohé jej historky boli neuveriteľné. Môžem citovať slová jej dcéry, pani Zuzany Szatmáry: „Dalma uverila, že ju zachránila jej krása.“ Skutočne si myslela, že všetci jej kurizovali a všetkým sa páčila. Údajne gardistom i fašistom, čo je ťažko uveriteľné. Tí sa na židovské dievčatá ani nepozerali ako na ľudí. Ale ona bola presvedčená, že sa páčila všetkým.

Zdala sa vám krásna, keď ste sa stretávali?

Áno.

V čom spočívalo jej čaro?

Bola diva, veľmi šarmantná a inteligentná. Nikdy sa nesťažovala. Každý máme nejaký osud a ona prekonala množstvo ťažkostí, no nehrala sa na hrdinku, ktorá bojovala vo vojne. Povedala: „Vieš, bola som mladá. A pochop, ja som to nebrala vážne.“ Rôzne zľahčovala. Ale dve slová ju vystihujú: diva a dáma, krásna a inšpirujúca.

V čom inšpirovala vás? Že si z ničoho nerobila ťažkú hlavu a vždy si vedela poradiť?

Zaujímavá bola vo všetkom. Som vďačná, že som sa s ňou stretla, a môj dojem nie je podstatný. Chcela by som Dalme nechať to, čo je jej.

Z vašej knihy sa človek veľa dozvie aj o mnohých jej príbuzných, podrobne vykresľujete dobu a pozadie. Bol to zrejme váš cieľ…

Rada to tak robím, nepíšem len o jednom človeku, Dalmin príbeh sa vďaka jej rodine, vedľajším postavám a, samozrejme, reáliám rozkošatil ako obrovský strom.

Už ste napísali úspešnú knihu Židovka, prekvapilo vás niečo v Dalminom príbehu?

Bolo skvelé o nej písať, tešilo ma tvoriť tú knihu.

Moje javisko svet, Andrea Coddington Čítajte viac Moje javisko Svet. Andrea Coddington napísala nový životopisný príbeh

Prezradíte, čo chystáte ďalej? Už na niečom pracujete?

Aj teraz príbehy prichádzajú za mnou. Zaujímavé je, že majú jednu paralelu, a to divoké mafiánske obdobie na Slovensku, ktoré sa rozpína až za naše hranice a, samozrejme, do súčasnosti. Fascinujúce príhody v spleti okolností, politiky, intríg, peňazí a čiernoty.

Je korona inšpirujúce obdobie alebo vás už rozčuľuje? Ovplyvňuje váš život ako spisovateľky?

Inšpirujúce? V žiadnom prípade. Zvláštna doba, ktorá odhalila a odhaľuje, že sme ako spoločenstvo ľudí na tom, nuž, nie veľmi dobre. Žijeme v civilizovanom svete, máme sa slušne, napriek tomu sme zahalení do hlúpostí, populizmu, násilia. To všetko sa odohráva na pozadí veľkej bolesti každého, komu vírus niekoho vzal. Štátu vládne politický zlepenec, ktorý sa nevie dohodnúť ani na tom, či deň má 24 hodín. Denne prehrávajú, posilňujú tých, nad ktorými v ostatných voľbách zvíťazili, a priam cielene dávajú zadosť tvrdeniam, že sedia na stoličkách, na ktoré kapacitne nemajú.

Nemecká autorka Judith Hermann mi nedávno povedala, že pandémia zmenila jej mentálne nastavenie. Aj u vás? Ako? Alebo viete pandémiu ignorovať?

Neviem ju ignorovať, ani nechcem. Snažím sa kultivovať najmä seba, priestor v ktorom sa fyzicky aj virtuálne pohybujem. Ešte viac sa usilujem o poctivosť – v robote, ktorú robím, vo vzťahoch, ktoré mám. Navrstvila som si filtre tolerantnosti, ale aj jasnejšieho smerovania môjho bytia.

Hermann Judith Čítajte aj Nemecká spisovateľka Judith Hermann: Samota nie je nešťastie, ale luxusný dar

Zakomponovali ste pandémiu už do predošlej knihy, objaví sa vám ešte niekde?

Hlavne chcem veriť, že sa nestane našou permanentnou súčasťou. I keď vstávanie z toho, kam nás dostáva, určite nebude ľahké.

Obdarujete na Vianoce blízkych knihami? Aké okrem tých vašich by ste čitateľom odporučili? Čo sa vám páčilo alebo na aké sa chystáte?

V knihách je nespočetné množstvo príbehov, pre každého niečo. Chcela by som si pamätať všetky tie osudy, myšlienky krásne poukladané do slov. Neviem si vybrať jeden žáner, ktorý mám rada, ale mám to tak, že po dobrej knihe chcem o tomto svete vedieť vždy viac. Stále si podčiarkujem, dokonca aj z filmov a zo seriálov si zapisujem poznámky.

Andrea Coddington

Narodila sa 20. júla 1975, pochádza z Radošiny. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako novinárka pracovala v STV a v rádiu Koliba, v januári 2002 odišla do USA ako zahraničnopolitická spravodajkyňa. Bola šéfredaktorkou slovenského denníka vychádzajúceho v Amerike. V New Yorku sa zamilovala, vydala a nakoniec aj ovdovela. V roku 2009 vydala svoju prvú knihu s autobiografickými prvkami Mal to byť pekný život. Nasledovali ďalšie knihy: Židovka, Cudzia Krv, Predohra, Milovanie, Jozef Bednárik, Divoké kone, Dedičný hriech, Tenis je môj život, Prečo ja? a práve jej vyšla novinka o Dalme Špitzerovej Moje javisko Svet. Andrea Coddington má dcéru Sáru a syna Maxa, momentálne žije v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 1 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #kniha #Andrea Coddington