Foto: Slovart
Vznikla knižka Hop alebo trop, lebo ste boli zvedavá na rodinné tajomstvá?
Nápad bol jeho – bola to otcova odpoveď na výzvu, že má už konečne spísať poriadne pamäti. Aj keď v mnohých knihách má autobiografické prvky, poriadne pamäti dosiaľ nenapísal. Básnické pamäti sú síce v knihe Životopis vo veršoch (Ikar, 2016), ale život je divadlo, a tak otec vymyslel spôsob rozprávania pamätí, ktoré budú hlavne o divadle.
Strávili ste spolu veľa času pri rozhovore na tému Hop alebo trop?
Do tvorby knihy zasiahla pandémia, a keďže žijem v Prahe, bola spolupráca hlavne dištančná. Stráviť spolu zase nejaký čas sa nám podarilo hlavne vo finále.
Ste fotografka, zohralo to pri rozhovore úlohu? Pomohlo vám to k nejakým nečakaným otázkam a pohľadom na otcov život?
Môj vzťah k otcovmu životopisu s fotografiou samozrejme súvisí, ale trochu ináč. Keď som sa narodila, mal otec presne štyridsať. Takže dobrú polovicu jeho života poznám len z rozprávania a z fotografií. Príbehy a fotografie patria k sebe. Navzájom si pomáhajú, aby nezanikli.
Foto: archív rodiny
A keď vy otca fotíte? Je fotogenický, daria sa fotky?
Otca fotím rada, ale, bohužiaľ, mám na to málo príležitostí. Tie však vždy využívam. Keď bol roku 1996 v Prahe Allen Ginsberg, boli sme sa naňho s otcom a s Borisom Hybnerom pozrieť v divadle Archa, kde recitoval svoje básne. Deň predtým som si kúpila v bazáre fotoaparát a vzala som si ho so sebou. Po predstavení sme šli Ginsberga pozdraviť. Otec a Boris s ním chvíľu debatovali a ja som ich fotila. Urobila som veľa dobrých záberov, ani som si nevšimla, že film pri naťahovaní spúšte nekladie odpor. Roztrhol sa totiž hneď na začiatku. Boris si zo mňa ešte dlho potom uťahoval. Vždy, keď ma videl s fotoaparátom, kontroloval, či nemám na objektíve kryt. A tak tieto fotky nie sú. A, bohužiaľ, už nie je ani Boris, ale čitatelia knihy sa o ňom dočítajú v kapitole Dramatik v Prahe.
Bol otec pri rozhovore ústretový? Nesnažil sa vám niečo zatajiť či prikrášliť?
Otec hrá celý život s otvorenými kartami, takže som ho ani nepodozrievala, že by chcel niečo zatajiť. A ak zatajil, potom tak dokonale, že to ani teraz neviem.
Čítajte aj Ľubomír Feldek oslávil 85 rokov. Vo V-Klube pripomenie výročie Johna Lennona
Veľmi pekné sú kapitoly z detstva a dospievania. Prechodili ste tie rodné miesta?
Aj ja mám rada otcove príbehy z detstva. Rada sa prehrabujem starými fotografiami a predstavujem si otca ako galgana vo veku mojich detí dnes. V detstve nás, samozrejme, vzal do Žiliny, do Púchova aj do Senice. Ovocnú záhradu v Púchove ani Váh za jej plotom už dnes nenájdete. V Prahe zasa dobre poznám okno na Novgorodskej ulici, z ktorého sa moja prababička pozerala, ako pod oknom zatýkajú môjho deda. Toto tam stále je. Deda som, samozrejme, nezažila, krátko po prepustení z väzenia zomrel, ale aj ja svojim deťom ukazujem spomínané miesto, keď ideme náhodou cez Vršovice.
Aký bol Ľubomír Feldek rodič? Čo najkrajšie vám dal do života?
Odpoveď by sa sem nezmestila. Ale ak mám byť stručná, zhrniem to – superman. Len neviem, ako by vyzeral v tom supermanovom obleku! Ako štvrté dieťa z piatich som dostala veľa slobody. A mala som to najkrajšie detstvo na svete. To je veľká výzva, rada by som také detstvo dožičila ja svojim deťom.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
A aký je svokor? Vy ste sa vydali za Mexičana – rozumie si s ním?
Eduardo je maliar a grafik. Pre otca bolo podstatné, že rozumie jeho tvorbe. Naopak je to horšie. Eduardo vie po česky, po slovensky sa dohovorí, ale báseň v slovenčine si neprečíta. Dávam pozor aspoň na to, aby naše deti o slovenčinu neprišli. A zatiaľ sa mi to darí. Pred rokmi spolu urobili knižku Dvere do rozprávok, kde sú Eduardove ilustrácie k otcovým rozprávkam. Majú toho, samozrejme, v pláne ešte veľa, ale ako hovoria Mexičania – „mañana“.
Prekvapilo vás niečo v otcovom rozprávaní alebo ste už všetko niekedy doma počuli? Vidíte teraz inak váš rod?
Trochu som si urobila poriadok v príbuzných. Príbehy som väčšinou poznala. U nás sa príbehy vždy rozprávali, rozoberali. Ale je ich toľko, že som si v nich tiež musela urobiť poriadok, priradiť správne postavy k správnym príbehom.
Čítajte rozhovor Ľubomír Feldek: Som na druhej strane kopca, ale každú prekážku vítam
Ako sa na rozhovore zúčastňovala mama Oľga?
Mama sa, samozrejme, z otcovho životopisu nedá vynechať. Rodičia sa zobrali v septembri roku 1962, väčšina spomienok sú aj jej spomienky. A niektoré spomienky v čase, keď sa odohrali, nezaznamenal otec, ale ona. Bola to teda príležitosť použiť jej texty. Keď som sa napríklad pýtala na 21. august 1968, odpovedal otec citátom z maminej prózy. Aj o divadelnom predstavení Teta z Prahy sa dozvie čitateľ z jej textov. Hrala tam. V roku 1995, hneď po presťahovaní do Prahy, ju otec presvedčil, aby v tej hre, ktorú režíroval Boris Hybner v divadle Labyrint, vzala hlavnú úlohu. Mala 52 rokov a bol to jej herecký debut. A hneď hlavná úloha v profesionálnom pražskom divadle! Napísala o tom vtedy dve poviedky, ktoré sú tiež v knihe.
Kedy to bolo v otcovom živote hop alebo trop, čiže najviac napäté?
Veľakrát. Ale keď prežijete a všetko sa dobre skončí, tak aj na najväčšie krízy sa dobre spomína. Otec túto schopnosť doviedol k dokonalosti. Aj to, ako prišiel v detstve o oko, je v jeho podaní milá spomienka. Z čias, ktoré si pamätám už aj ja, boli najdramatickejšie deväťdesiate roky. Vtedy sa stal oficiálnym nepriateľom chamtivcov. Neodpúšťali mu napríklad to, že zachránil pred nimi najstaršie bratislavské divadlo Aréna. Ako hrdých vlastencov by ich to malo tešiť, lenže vlastenectvom maskovaná chamtivosť býva často silnejšou emóciou než to demonštrované, vonkajškové vlastenectvo. Takéto boje boli vtedy napínavé. Dnes sú to už len spomienky. Pre niekoho dokonca zabudnuté. Pre nás nezabudnuteľné.
