Peter Jaroš: Som Európan až do špiku kostí

Foto: Rodinný archív Jarošovcov

peter jAROŠ Peter Jaroš s manželkou Zuzanou, dcérou Kristínou a vnukom Elim.

Svojej najnovšej knihe ste dali názov Pasca. Cítili ste sa niekedy v pasci?

Knihu poviedok a úvah som nazval Pasca, lebo keď sa človek dlhodobo venuje literatúre, stane sa, že sa ocitne v jej pasci. A už ho nepustí!

Teda žijete v osídlach vlastných myšlienok a pokúšate sa ich riešiť?

V knihe sa pokúšam naznačiť – nie vyriešiť – viaceré filozofické a morálne otázky. Je to akýsi môj literárny, tvorivý „neskorý zber hrozna“, ktorý prináša čitateľovi, aspoň dúfam, zvláštnu zmes dojatia, sentimentálnosti, nostalgie, ako aj zážitok zo živelného rozprávania. V knihe, obrazne povedané, skúmam, čo všetko prekáža človeku, aby bol naozaj šťastný. Dobro aj zlo, lásku aj nenávisť.

Spomínate na roky mladosti, na každodenný život vo vtedajšej spoločnosti, v literárnom svete. Čudovali ste sa napríklad, že vám a niektorým iným spisovateľom v šesťdesiatych rokoch vydávali romány tak, ako ste ich napísali. Napríklad Johanidesov román Nie či vaše Zdesenie, ktoré nemali so socialistickým realizmom nič spoločné. Prečo je dôležité hovoriť aj o týchto paradoxoch doby? Pýta sa vás na to niekto? Zaujíma to mladých?

Nie, na to sa nikto z mladých nepýta, málokto z nich sa aj o to zaujíma. Preto treba aspoň takto pripomínať, čo bolo. Po februárových udalostiach v roku 1948 nasledovali tvrdé, kruté roky päťdesiate. Veľké uvoľnenie nastalo až v šesťdesiatych rokoch. Boli to najkrajšie roky československého socializmu, ktoré mali, opäť povedané obrazne, ľudskú tvár. Vtedy sme povydávali "problematické“ knihy, uskutočnili sa mnohé „problematické“ výstavy, nakrútili filmy a podobne. Keby ten nástup nezrušila okupácia vojskami Varšavskej zmluvy a potom dlhodobý pobyt sovietskych vojsk na území Československa, boli by sme sa možno stali vzorom demokratického socializmu pre celý svet.

Čítajte viac Peter Jaroš: Cvičil som jogu, aby som sa krotil

V knihe píšete aj o tom, ako ste boli na koberčeku u ideologického tajomníka Ľudovíta Pezlára. Pre čitateľa je zaujímavé čítať, ako to konkrétne vyzeralo, čo to boli za vzťahy. Robili ste si žarty z predstaviteľov „verchušky“ a oni vás mali zasa za šašov. Bola to aj akási absurdná hra?

Áno, bola to do istej miery – a zdanlivo – hra, ktorá však mala obyčajne zlé následky. Mrzačili sa filmy, pôvodné romány, zakazovali výstavy, zakazovalo sa mnohým umelcom publikovať, vystavovať, filmovať. Veľmi zložité a často neúspešné boli pokusy vycestovať do kapitalistických krajín, takže sa prerušili aj tvorivé kontakty, trpeli sme mnohí.

Foto: Archív Petra Jaroša

rpt Vysokoškolák Peter Jaroš v čase, keď mu vyšla prvotina Popoludnie na terase (1963).

V Pasci ma zaujali kapitolky, ktoré sú inšpirované rôznymi literárnymi besedami, stretnutiami vzdelancov, debatami vedcov či kritikov, ako aj rozhovormi s kolegami. Máte rád tvorivé diskusie? Nachádzate si aj dnes pre ne partnerov? Čítate si o nich?

Áno, tvorivé diskusie mám rád, aj som na ne chodil. A rád som diskutoval. Často sme vášnivo, až hlboko do noci, diskutovali najmä v klube spisovateľov, ale aj v divadelnom či vo filmovom klube. Tlak ideológie mnohých umelcov viac stmeľoval ako rozdeľoval, hľadali sme spôsoby, ako vzdorovať cenzorom, ktorí sedeli na Hlbokej. Myslím si, že takého tvorivé diskusie pokračujú aj dnes. A to je dobre. Názory nech sa cibria a ľudia nech tvorivo rozmýšľajú. Je to len na prospech tvorivosti.

Život je dnes ako veľká šou – stačí upútať, je jedno čím. Priemernosť boduje, hlúposť imponuje. Vy sa v knihe zmieňujete, že hlúposť vždy ľudí odpudzovala a malo by to tak vraj aj pretrvať. Čo ak nepretrvá?

Myslím si, že odpor k hlúposti pretrvá, hoci hlúposť je v podstate večná. Mali by sme ju ale vždy pomenovať a tvrdo odsúdiť. Mnohí ju dnes zneužívajú na rýchly, lacný – a chvalabohu – aj dočasný úspech.

Čítajte viac Peter Jaroš v novej knihe omladzuje starý svet. Jeho Pasca je o slobode

Čitatelia Pasce budú asi zvedaví, kto bol tajomný Mistr ze Želíz, ktorý sa v jednej z poviedok prejavuje ako dôsledný dramaturg a režisér, cizeluje každý detail a vôbec sa s realizáciou zamýšľaného filmu neponáhľa. Je to dojímavý obraz vnútorného sveta umelca, ale aj lomcujúci protiklad dnešnej náhlivosti a povrchnosti. Poznali ste takého človeka?

Režiséra Mistra ze Želíz som si vymyslel, je to imaginárna postava. Skutočný režisér, ktorý prejavil záujem nakrútiť moju poviedku, už dávno, pred rokmi, zomrel, stihli sme si vymeniť iba zopár listov a nechcel by som rušiť jeho večný spánok. Táto poviedka je súhrn mojich predstáv a mojich vyše dvadsaťročných skúseností dramaturga a scenáristu v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe, ako čo najlepšie a najpoctivejšie pripraviť film – od námetu cez filmovú poviedku až po filmový scenár.

A skutočný život? Viete už so svojimi skúsenosťami aj ako treba postupovať v živote? Konkrétne – ako nám to ide na Slovensku?

Ako sa hovorí, Slováci vždy vedia, obrazne povedané, kam z konopí. Teda – svojou pracovitosťou a vynaliezavosťou sa po stáročia udržali a zachovali pri živote, nerezignovali, jednoducho zostali tu, zachránili sa pred asimiláciou, pred maďarizáciou, germanizáciou atď. Nikdy si nechceli podrobiť iné národy – menej početné národnosti sa aj preto na Slovensku cítia neohrozene a spokojne tu žijú a prosperujú kultúrne i sociálne. Toto je naša hlavná, slovenská devíza.

Ste hrdý Hyban. Cítite sa aj Európanom?

Ja som Európan ako iní Európania, až do špiku kostí, myslím tým moderného, tolerantného a žičlivého človeka.

O čom by ste písali, keby ste dnes začínali?

Ja už síce pomaly končím, ale mohol by som rovnako aj začínať, aspoň pocitovo. A písal by som opäť o súčasníkoch, o zveľaďovaní našej planéty, o láske aj milovaní sa navzájom.

Ste spokojný, keď bilancujete svoj život, napríklad pred novým rokom?

Nie som vôbec spokojný, lebo som chcel aj viac kresliť a maľovať. Toto som pri písaní zanedbal a to ma mrzí. Okrem iných vecí, dôležitých pre rodinný život, si hlavne toto často vyčítam.

Čítajte viac Peter Jaroš: Tisícročná včela starne, no aktuálna je dodnes

Dnešný svet je v kríze, ale v každej kríze sa rodí niečo nové. Viete odhadnúť, kde je dnes to ohnisko nových ideí, nového poznania a radosti?

Je to hlavne poznanie a odhodlanie, že aj ďalšie krízy prekonáme a zdoláme. Človek je tvor zvedavý a vynaliezavý a nedá sa prekvapiť či zničiť náhodami a nevyhnutnosťami, aj keby musel opustiť túto planétu.

Však aj na to sa už pomýšľa, ale zatiaľ sme tu a problémy sa hromadia. Svet sa napríklad zadúša informáciami, ktoré sú rôznej kvality. Čomu vy veríte? Bažíte po tom, aby ste dozvedeli o všetkom, čo sa kde deje? Koľko má toho človek vedieť, aby bol šťastný a spokojný?

Ja som ešte stále veľmi zvedavý, a preto informácie prijímam, hodnotím a triedim. Všetko však jeden človek nedokáže obsiahnuť a zhodnotiť. Aj tu sa treba vedieť uskromniť, alebo lepšie povedané – zapájať do života aj zdravý sedliacky rozum. Všetko nie je ani na internete, všetko vie len Boh.

Foto: Archív Petra Jaroša

dav_vivi Peter Jaroš s manželkou na cintoríne v Liptovskej Lužnej.

Ešteže máme nejaké večné istoty, napríklad lásku. Kedysi zaľúbený John Lennon burcoval láskou. Nie je ale aj táto hodnota už ohrozená?

Expertom na lásku sa necítim a nie som. Som ctiteľom láskavosti a porozumenia medzi ľuďmi. Nemyslím si, že láskavý môže byť len človek zaľúbený. Proti zaľúbeným na rôzny spôsob však nič nemám. Nech ich len pribúda. Tým bude na svete lepšie. Dnešný svet však akoby od lásky a láskavosti utekal. Akoby sa ich bál, lebo sa množí nenávisť a závisť. Ambície mnohých z nás akoby sa vymkli spod ľudskej kontroly.

Prečo sme takí? Kam to povedie?

Neviem, prečo je to tak. Empatia sa však potláča, závisť často panuje aj medzi najbližšími. Rozdiely sa prehlbujú, a to neveští nič dobrého. Vari preto, že svetové bohatstvo je už rozdelené a tí najbohatší akoby nemali s chudobnejšími ani zľutovanie. Aj ja sa pýtam, aká nás teda čaká budúcnosť? Alebo zasa všetko napraví len totálna svetová revolúcia?

Aj keby tragače padali, cez sviatky si vždy želáme navzájom šťastie a pohodu. Čo si želáte vy?

V tom sa ľudia opakujú. Šťastím sa naplnia, keď vedú osobne bohatý a plnohodnotný život, keď majú zdravé a šikovné deti a vnúčatá, keď si ich susedia vážia a v robote ich uznávajú. Ja som v podstate rovnaký a o nič menej náročný. Týmto nechcem povedať či tvrdiť, že všetkým to stačí a budú šťastní a spokojní. Aj tu sú značné až prekvapivé rozdiely.

Zaručia šťastie peniaze?

Peniaze človek potrebuje k bežnému životu, a nie na to, aby si, kupoval mrakodrapy. Žiť skromne a byť šťastný, to je vlastne tiež umenie.