Bolo to ešte pred druhou svetovou vojnou, keď pôsobilo v Prahe mnoho slovenských umelcov a Ján Smrek u Mazáča viedol umelecký mesačník Elán. Slovenská literatúra vtedy v Česku triumfovala, priam udávala tón a Mazáčovo kníhkupectvo na Spálenej ulici všetci poznali. Nazývali ho aj slovenským konzulátom. Tieto euforické časy Jozef Hajko zažil a nadobudnuté skúsenosti neskôr uplatňoval na Slovensku, konkrétne v predajni kníh na Dunajskej ulici.
Bol to neobyčajný obchod s atmosférou literárneho klubu, kam sa chodilo na kus reči. Kníhkupec Jozef Hajko priťahoval umelcov aj čitateľov, vedel poradiť, poznal – aspoň orientačne – všetky knihy, ktoré predával. A aj mnohých autorov.
V tieni manželky
Známa však bola aj manželka kníhkupca, Mária Hajková. Dnes by sme ju nazvali celebritou, lebo jej kuchárske knihy mali obrovské úspechy a známa bola aj jej tvár s milým úsmevom. Rozdávala kuchárske rady aj dobrú náladu, ovplyvnila niekoľko generácií slovenských gazdiniek.
Prvú kuchársku knihu Múčniky vydala v roku 1956 a odvtedy písala na rôzne stravovacie témy – Konzervujeme jednoducho, Ako ušetriť v kuchyni, Tradičná kuchárka, Zemiaky v našej kuchyni atď. Tieto knihy boli prekladané aj do iných jazykov a jej recepty žijú dodnes v domácnostiach aj na internete. V roku 1996 vyšla napríklad Dobrá kuchárka Márie Hajkovej, ktorá obsahovala až 1 476 receptov!
Foto: Viola Ivašková
Mária Hajková mala veľa fanúšikov, bola na očiach, takže v tom čase bol kníhkupec Hajko tak trocha v tieni jej slávy. Mal však doma skvelú gazdinú, ktorá mu vytvárala podmienky, aby sa mohol plne venovať knihám. A teraz o tom všetkom napísal ich syn Dalimír Hajko v knihe Príbeh kníhkupca s podtitulom Obchodník, ktorý čítal srdcom (vyšla vo vydavateľstve Slovart).
Vlak do Prahy
Aj táto kniha je písaná srdcom. Autor Dalimír Hajko je literárny kritik, filozof, píše triezve texty, ale v tomto prípade skombinoval vedecký prístup s citovým a vyšla naozaj srdcovka, ktorá prinesie poznanie, ale aj dojme. Je v nej história Slovenska dojemne zaznamenaná cez osud vnímavého jednotlivca. V kapitole Z Tisovca do Prahy sa čitateľ dozvie, ako sa mladý Hajko dostal priamo k Leopoldovi Mazáčovi v Prahe.
Na možnosť vyučiť sa za kníhkupca upozornil Jozefových rodičov jeho švagor Karol Sumbal, žijúci vtedy v Modre. Objavil inzerát, že v Prahe sa otvára slovenské kníhkupectvo a potrebujú kníhkupcov, ktorých si aj vyškolia. Švagor pricestoval do Tisovca, aby Jozefových rodičov aj osobne o tejto možnosti, vhodnej i pre nemajetných záujemcov, informoval.
A tak 28. júna 1934 šestnásťročný Jozef opustil gymnázium v Rimavskej Sobote a vycestoval do Prahy. Nebolo to jednoduché, Praha ho najprv ohúrila, ale odbornú školu skončil s vyznamenaním a pri odovzdávaní záverečných vysvedčení mal prejav. „Za studenty promluvil Slovák Hajko,“ písalo sa v stavovskom časopise Knihkupecké rozhledy v prílohe Mladý kníhkupec.
S dobrou reputáciou sa stal čoskoro zástupcom vedúceho v prestížnom slovenskom kníhkupectve Leopolda Mazáča v Prahe a neskôr aj vedúcim predajne na Slovensku. Bolo to Kníhkupectvo Slovenskej ligy v Bratislave na Dunajskej 22, v Liga pasáži, ktorého bol Leopold Mazáč spolumajiteľom.
Poznal aj Tajovského
Jozefov syn Dalimír Hajko napísal knihu tak, že dávne dni naplnil ľuďmi a životom. V kapitole Kníhkupecké začiatky spomína napríklad, kto chodieval do slovenského kníhkupectva na Spálenej ulici v Prahe. Mladý kníhkupec Hajko sa vďaka svojej práci stretal so spisovateľmi, ktorých dovtedy poznal iba z kníh.
Foto: Viola Ivašková
Zblížil sa s Jánom Smrekom a so Štefanom Letzom, ktorí u Mazáča pracovali v slovenskej redakcii, ale aj s ďalšími slovenskými umelcami, čo v Prahe žili, alebo tam často chodievali. Bol to napríklad Martin Rázus, Maša Haľamová, Ladislav Novomeský, Jozef Gregor Tajovský, jeho manželka Hana, ale aj výtvarníci – Ľudovít Fulla, Martin Benka, Štefan Bednár, Ján Želibský a ďalší.
Hajko spoznal aj operného speváka Štefana Hozu, neskoršieho spoluautora libreta opery Krútňava, ktorý vtedy v Prahe študoval spev, myjavského primáša Samka Dudíka, ktorý v Prahe hrával a dokonca aj zápasníka, trnavského rodáka Jozefa Herdu, ktorý v roku 1936 získal striebornú medailu na olympijských hrách v Berlíne a v Prahe mal exhibičné vystúpenia. Do kníhkupectva chodili aj českí herci, napríklad Jaroslav Vojta či Jindřich Plachta. Plachta vraj mladému kníhkupcovi dával voľné lístky do kina: „Pepíčku, tady máš dva lístky a jdi s nějakou holkou!“
V kníhkupectve bývali aj výstavy, kultúrny život vrel, zúčastňovali sa aj bratia Čapkovci. Karel, inak vraj skôr strohý a málovravný, na jednej vernisáži Hajkovi povedal: „Buďte za každých okolností hrdí na svoj pôvod a dávajte svoju hrdosť vždy náležite najavo, len tak budete sláviť úspech.“ Vždy vraj zastával názor, že Slováci sa musia prezentovať pred svetom ako Slováci, hrdo a samostatne.
Juriga s demižónom
Krásne sú aj spomienky Jozefa Hajka na svojrázneho rímskokatolíckeho kňaza, národného buditeľa a politika Ferdiša Jurigu, ktorý vyznával heslo Pravda víťazí, ale spravodlivosť spasí! Pre Jozefa Hajka bol hrdinom, lebo v roku 1915 on prvý na pôde uhorského parlamentu, kde bol slovenským poslancom, zvolil pomenovanie Slovák namiesto hanlivého „Tóth“.
Aj tento burič chodieval k mazáčovcom, a to niekedy aj s demižónom vlastného vína! Vraj ho ochutnával najmä Ján Smrek, ale tiež ďalší redaktori slovenskej redakcie. Víno bolo z Jurigradu, ako nazýval kňaz svoj vinohrad v bratislavskej Karlovej Vsi, kde mal faru. Všetky epizódy v knihe sú vyrozprávané s pôvabom a v súvislostiach, takže čitateľ sa dozvie mnohé zaujímavosti a podrobnosti. Dejiny mu ožívajú pred očami.
Románová postava
Po krásnom období, keď talenty priam vybuchovali a Česko so záujmom čítalo slovenskú literatúru, prišlo však smutné obdobie protektorátu a vojny a všetko sa zmenilo. Ján Smrek, ktorý v rokoch 1925 až 1938 redigoval v Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA) a redigoval Elán (kvôli tomu sa do Prahy aj v roku 1930 presťahoval), odišiel opäť na Slovensko.
Tieto veci sú známe, ale v knihe Príbeh kníhkupca sú opísané s takými detailmi či náladou, že sa čítajú ako román. A Leopold Mazáč vyznieva ako románová postava. Dnes už málokto vie, ako podporoval slovenskú literatúru, aké reprezentatívne kníhkupectvo – aj s výstavnou sieňou Elán – v Prahe vybudoval, ako autorov veľkoryso platil, ako veril v ich talent, ako ich propagoval! Čitateľ len oči otvára!
Foto: Viola Ivašková
V knihe Mazáča spoznávame ako sebavedomého, veľkorysého a odvážneho podnikateľa, milovníka života, ktorý postavil svoj projekt podpory umenia na slovenskej literatúre. Darí sa mu, ale príde rok 1938 a je koniec. Dočká sa obvinení z kolaborácie s Nemcami, hoci podľa svedectiev pamätníkov, ako dokladá kniha, sa u Mazáča tlačili odbojárske materiály. Po vojne mu znárodnili nakladateľstvo aj súkromnú vilu (ľudí, ktorí mu závideli úspechy, to asi potešilo), bol zdrvený zo strát, ale najmä mal pocit rozčarovania. On, večný optimista, stratil vieru v zmysel života a spáchal samovraždu.
Detstvo v kníhkupectve
Leopold Mazáč je dnes takmer zabudnutý, a tak je mimoriadna zásluha autora knihy Dalimíra Hajka, že túto osobnosť a toto obdobie priblížil. Nedokázal by to nikto iný, lebo informácie mal priamo od otca, ktorý bol očitým svedkom všetkého, čo sa vtedy v literárnej Prahe dialo a vo svete kníh žil aj naďalej. Rozvíjal Mazáčov odkaz modernej práce s knihami. Kníhkupectvo na Dunajskej ulici bolo priamym pokračovaním slávnej elánovskej éry.
Jozef Hajko vždy v obleku a v kravate vítal návštevníkov s úsmevom a prísľubom, že pre nich niečo neobyčajné má. Do kníhkupectva chodil od malička aj jeho syn Dalimír, poznal spisovateľov a spisovateľky, čitateľov. Aj susedov z Liga pasáže. Všetko to v knižke vzkriesil. A treba ešte dodať, že meno Jozefa Hajka žije naďalej aj v názve vydavateľstva, ktoré založila rodina pod názvom Hajko & Hajková, pričom meno Hajková patrí neveste Jozefa Hajka a manželke Dalimíra, spisovateľke Ľube Hajkovej.
Kniha Príbeh kníhkupca o rodine Hajkovcov a svete kníh je viac než rozptýlením, presviedča, že uplynulé roky neboli stratené. Žili tu skvelí a kultúrni ľudia, ktorí pripravovali pôdu pre dnešok. A to tíško pokračuje. Autor venoval knihu všetkým kníhkupcom a pracovníkom knižníc, ktorí sa nedostanú do encyklopédií, ale výsledky ich práce budú cítiť generácie.
