Kde sa cítite lepšie? Na Slovensku, alebo vo Fínsku? Kde ste viacej doma?
V tejto chvíli som asi viac doma vo Fínsku, no na Slovensku sa stále doma byť cítim. Stále používam také to naše „u nás“ sa veci robia takto, „u nás“ čosi máme či čosi nemáme, „u nás“ hento toto tamto, čo niektorých mojich kamarátov občas privádza do zúfalstva. Vo Fínsku to nie je zvykom, sem-tam na to iritovane upozorňujú, my (!) Stredoeurópania sa tomu smejeme. Pobavilo ma, keď som v editoriáli fínskeho mienkotvorného denníka objavila formuláciu „u nás…“.
Fíni majú skôr tendenciu používať výraz „kotimainen“, na čo my (!!!) nemáme ani schodný výraz, je to také patriotské vyjadrenie, že niečo je domácej proveniencie, čo je jednoznačnou zárukou kvality. Vlastne až teraz si uvedomujem, že cítiť sa niekde doma pre mňa do istej miery znamená cítiť sa doma v nejakom jazyku. Občas sa cítim doma tam i tam, občas nikde. Je to trochu ako sedieť na dvoch stoličkách, v dobrých chvíľach človek sedí na oboch, v horších ani na jednej. Ale som vďačná za odstup a širokú perspektívu, ktorú mi existencia medzi dvoma realitami dáva.
Keď píšete po fínsky, nakoľko sa vám do textu pletie slovenčina?
Keď píšem vo fínčine, musím si na fínčinu prešaltovať aj myslenie, inakšie by hrozilo, že by som sa musela prekladať a to je prácne, zdĺhavé a v konečnom dôsledku mimoriadne neuspokojivé; v jednom jazyku sformulovaná, krištáľovo číra veta či pasáž sa mi v druhom jazyku javí byť kostrbatá a nešikovná. Snažím sa teda pracovať s tou jazykovou výbavou, ktorú v tom-ktorom jazyku mám, so špecifikami jazyka, v ktorom práve píšem, a to s jeho plusmi i mínusmi.
Chýbajú vám niektoré slová v jednom alebo v druhom jazyku? Ako si vtedy pomôžete? O čo ste napríklad obohatili fínčinu?
Najmä v začiatkoch bola práca s fínčinou dobrodružným skokom do tmy, neistým pokusom o free jazz. Isté jazykové experimenty sa mi podarili, ďalšie boli zasa neuveriteľným pajazykom, prešľapmi a trapasmi. Fínčina je veľmi otvorená, flexibilná, spájaním a odvodzovaním sa dajú vytvárať nové slová i významy donekonečna. Navyše je mimoriadne onomatopojická, napr. výmenou samohlások v konštantnom zoskupení spoluhlások sa dá meniť intenzita a výška zvukov, kilistä – kalista – kolista, sihistä- sähistä, liristä – lorista.
I indikuje vysoké zvuky, O hlboké, A čosi medzi tým, Ä/Ö sú hlboké, ale akési mokré, čvachtavé, neostré, a to aj v prenesenom slova zmysle. Pri niektorých takýchto reťazcoch sa dá zmeniť aj začiatočná spoluhláska, čo ho celkovo posunie do trochu inej kategórie – kohina je šum, napríklad listov, lorina čvachot vody. Tento princíp občas automaticky prenášam do tvorby, resp. hádania správnej formy slov aj v širšom rozsahu – niekedy sa trafím do jestvujúcej formy, niekedy vymyslím niečo, čo síce úplne neexistuje, ale funguje, niekedy som úplne mimo.
Foto: Artforum
A čo tie chýbajúce slová?
Slová mi, samozrejme, chýbajú v jednom i v druhom jazyku, ale nie je to len o slovách. Jazyk je omnoho komplexnejším systémom, má svoju stavbu, svoje vyjadrovacie prostriedky, navyše sú naň naviazané kultúrne, spoločenské, historické konotácie, takže isté významy sa v inom jazyku jednoducho neotvárajú. Teraz napríklad do slovenčiny prekladám ukážku zo svojho čerstvého románu 56, oletan. Tretia kapitola sa odohráva v končinách nám blízkych, dajme tomu, že v lužnom lese pri Dunaji, a okrajovo sa v nej spomína deväťsil.
V čom je problém?
V slovenčine je okamžite jasné, prečo sa ďalej hovorí o byline, čo dá silu deviatich chlapov, ale pri fínskom etelänruttojuuri (~južný morový koreň) to nedáva absolútne žiaden zmysel. Náročné je teda pretlmočiť nielen slová, ale i celú tú komplikovanú sieť významov a široký kontext, ktorý sa za nimi skrýva a ktorý patrí do iného kultúrneho rámca. Ja mám v hlave pomiešané nielen jazyky, ale aj spleť rôznych kontextov. Ak do (fínskeho) textu vsadím nepatričný, cudzí, čudný prvok zo slovenských reálií a naopak, v lepšom prípade je ozvláštňujúci, exotizujúci, v horšom sa neotvorí, čo sa dá sem-tam akceptovať. Horšie je, ak udrie do očí jedine tým, že je mätúci a nezmyselný.
Čítajte viac Fantazmagorický kamarát: Bláznivá knižka nielen o skrumplovaných policajtoch
Aj vaša najnovšia knižka Fantazmagorický kamarát vyšla najskôr po fínsky, v roku 2019 pod názvom Mielikutitusystävä – čo to presne znamená? Je to presne "fantazmagorický kamarát“ alebo niečo iné?
Ak sa vrátime k Fantazmagorickému kamarátovi, narážame na klasický problém či lahôdku ugrofenológov, a to absenciu gramatického rodu. V origináli má dieťa Papu Pau rovnaký rod ako chlap, žena či dieťa. Nerozlišuje sa to. Fantazmagorický kamarát sám je v origináli Mielikutitusystävä, čo je prešmyčka výrazov mielikuvitusystävä (imaginárny kamarát) a kutitus, kutittaa (šteklenie, šteklivka, štekliť). Je to teda imaginárny kamarát, ktorý šteklí predstavivosť.
Rozmýšľate aj o tých najintímnejších veciach po fínsky? A v akej reči nadávate?
Záleží na tom, komu alebo čomu myšlienky adresujem. Variujem to. A nadávky, hmmm…, v slovenčine by som iste nenadávala tak intenzívne ako vo fínčine, prišlo by mi to nevkusné. Vo fínčine to vo mne nevyvoláva žiadne pocity.
Foto: Artforum
Sú hrdinovia vašich kníh inšpirovaní Fínmi alebo Slovákmi? Kde nachádzate viac inšpirujúcich ľudí a podnetov? Poznáte dostatočne aj fínske deti?
Nikdy som sa na vec nepozerala z tejto stránky. Inšpiruje ma to, čo je okolo mňa. Zbieram a kradnem všetko, čo sa dá. Útržky rozhovorov, skomoleniny slov, čriepky situácií, bezvýznamné noticky z novín… Z náhodného okoloidúceho sa môže stať protagonista príbehu, z blízkeho človeka príšera s okrajovou rolou. Národnostný alebo národno-kultúrny aspekt príliš nevnímam, určite sa vedome nesnažím vytvárať postavy so slovenskou, resp. fínskou či nejakou inou identitou, práve naopak, snažím sa zmiešať toľko rôznych, často aj protichodných prvkov, aby sa postava či prostredie nedali identifikovať konkrétne.
Zliepam čriepky, modelujem kubistické plastiky a skladám mozaiky, z ktorých čosi prečnieva, narúša celistvosť. Čo som si však v istej chvíli uvedomila, je, že mnoho mojich postáv je odinakiaľ, takže prostredie, v ktorom sa pohybujú alebo do ktorého sa v rámci príbehu dostávajú, je im cudzie a oni sú cudzincami v ňom, navyše často pokladaní za čímsi menejcenných. Pocit odcudzenia, vykorenenosti, nedocenenosti je prítomný vo všetkých mojich textoch a ešte silnejšie sa má prejavovať v románe, na ktorom pracujem teraz. Fínske deti určite poznám pomerne dobre, dve také mám dokonca doma, a okolo nich okruh viac či menej fantazmagorických kamarátov.
Ste majsterkou slovných hlavolamov a vynálezov. Roja sa vám stále v hlave, alebo ich výskyt súvisí s príbehom, na ktorom práve pracujete?
Fantazmagorický kamarát vznikol práve okolo slovných hračiek, prešmyčiek a skomolenín. Vznikol však ako Mielikutitusystäva a obrovskou výzvou bolo pretransformovať ho do slovenčiny, do podoby Fantazmagorického kamaráta. Ja mám tendencie čítať nesprávne a výmena niekoľkých písmeniek absolútne zmení slovo a význam celej vety. Zbieram si ich. Počúvam reč ľudí, ktorým fínčina nie je materinským jazykom, ktorí často nedopatrením vytvárajú komické slovné tvary a patvary, ktorým však rodení rečníci nevenujú pozornosť, vyfiltrujú ich spomedzi počutého ako chyby bez toho, aby si uvedomovali čaro novotvarov. Fínčina je plná zdvojených hlások a pokiaľ ich človek v slove nakombinuje nesprávne, význam sa markantne mení, a to často značne komickým smerom.
Máte príklad?
Trénujem capoeiru a vždy som sa tešila, keď náš brazílsky tréner vydal povel vymeniť si dvojice. Vo fínčine pár je pari, no on to naťahoval na paari (čítaj: pári), čo znamená poľné nemocničné lôžko. Kamarát skomolil rodinný časopis Avotakka (rodinný krb) na avotaakka, čo je preložiteľné ako bremeno voľného zväzku. Ja som dlho nechápala, čo je také nepochopiteľné na výraze tikkatakki, predsa prešivák, vysvetľovala som, kým mi ktosi jemne nevysvetlil, že šev je tikki, tikka zas ďateľ. Je ich milión a ako nerodená rečníčka ich stále počujem. V slovenčine mi ten dar chýba, slovné hračky ku mne neprichádzajú spontánne, musím ich loviť.
Foto: Artforum
Na ktoré zo slovných vynálezov ste najpyšnejšia? Nám sa páčili napríklad "motanti“, škvrtok – namiesto štvrtok, "skrumplovaní policajti“, "hľadať ako iglu v kope sena“, hopsám ako kloksan, funiči – veľké funiace stvory…
Je to jednoduché ako nájsť iglu v kope sena, na to som naozaj pyšná. Skrumplovaní policajti sú tiež zábavní, tí prišli sami od seba, rovnako ako škvrtok. Vo fínčine je slovná hračka odvodená od stredy čiže keskiviikko, namiesto ktorej je keksiviikko, keksový deň, aj keď v škole práve vtedy býva nejaká odporná gebuzina. Zo slovenských dní sa jednoznačne najhoršie vyslovuje štvrtok, aj teraz ho píšem na štvrtýkrát a pre istotu si ho pritom hláskujem. Fínska verzia je postavená na prešmyčkách a slovných hračkách, v slovenčine sa k tomu pridáva aj rovina sémantických nedorozumení. Ako napríklad nachádzať to iglu.
Stretli ste sa s tým, že niektorým vašim slovným hračkám čitatelia aj nerozumeli? A šlo o dospelých či deti?
Deti sa na slovných hračkách buď smejú, alebo začnú kričať, že tak to nie je, že je to zle a že som urobila chybu. Dospelí ich často filtrujú, nečítajú to, čo je na papieri napísané, ale čo sú na ňom zvyknutí vidieť.
Prečo je imaginárnym kamarátom Gepard? Je to vaše obľúbené zviera, alebo sa vám to jednoducho zdalo ako sympaticky bláznivý nápad?
Gepard je najrýchlejší na svete, nebolo o čom premýšľať.
Foto: Artforum
A prečo sa hlavný hrdina volá Dieťa Papu Pau – kde sa vzalo toto zvláštne meno? Volá sa tak aj po fínsky?
Áno, Papu Pau je to aj po fínsky a volá sa tak, lebo som nechcela špecifikovať, či je to dievča alebo chlapec, je to jednoducho dieťa, a to preto, aby sa s ním tým úplne najsvojskejším spôsobom vedeli stotožniť i dievčatá, i chlapci. Vo fínčine neexistuje gramatický rod, takže tam to bolo iba Papu Pau, v slovenčine k tomu bolo občas nutné pridať i dieťa, ktoré sem-tam ukotvovalo stredný rod. Gramaticky. Najmä. Ale vlastne možno aj tak nejako pripomínalo, že ten rod mnohokrát vôbec nie je dôležitý.
Vtipné je, ako v knižke Dieťa Papu Pau s Gepardom "zožerie kanál“ a oni namiesto obávaných,,motantov“ stretnú domnelého mamuta. Z toho sa vykľuje slon v koži mamuta, ktorá je mu malá a rozopína sa na zips – pretože slon pracuje ako "mamut“ v prírodovednom múzeu a už sa mu táto práca nepáči. Stráca vlastnú identitu a sám nevie, či je viac slon alebo mamut. Ako vám tento geniálny nápad prišiel na myseľ?
V istom období boli vo Fínsku obrovským hitom prírodovedné výstavy s replikami mamutov a iných prehistorických zvierat. Nejako som sa na to namotala, chodila som od mamuta k mamutovi. Niektoré boli viac, iné menej vydarené, a kdesi medzi nimi sa zrodil frustrovaný slon pracujúci ako mamut v národnom prírodovednom múzeu. Mamuty ma fascinujú čím ďalej, tým viac, nedávno som navyše čítala, že podľa najnovších výskumov žili o tisícky rokov dlhšie, ako sa doteraz verilo, a že je veľmi pravdepodobné, že zmeny životných podmienok, konkrétne pedosféry v sibírskych oblastiach neboli dôsledkom klimatického otepľovania a príčinou vyhynutia mamutov, ale naopak…
Ako naopak?
…vyhynutie mamuta, ktorého stáda fungovali ako masívne bagre či pluhy a modifikovali krajinu, bolo príčinou akejsi retardácie pôdneho typu. Tak ako je dnes človek strojcom antropocénu, bol mamut významným pôdotvorným činiteľom. Zároveň vznikla otázka, čo bolo príčinou a čo dôsledkom, to je fascinujúce. Slonomamutov príbeh definitívne dotvorila vedecká štúdia Harvardskej univerzity, na ktorej sa snažili skrížiť genóm mamuta s genómom slona indického, čo by malo jednak pomôcť slonovi indickému vyrovnať sa so zužovaním a stratou pôvodných životných podmienok presunutím časti populácie na sever od Himalájí, a jednak zapriahnuť stáda slonomamutov do kyprenia tundry, čo by malo – už neviem presne ako – vyriešiť problém s masívnymi metánovými únikmi, čo je obrovským sprievodným problémom klimatického otepľovania a rozmŕzania večne zamrznutej pôdy. Ako správne podotkol Gepard, vedci nemali v úmysle skrížiť slona s mamutom pomocou zipsu, ale vo fantazmagórii je možné všetko, a postava slonomamuta trpiaceho problémami s identitou v nej bola nevyhnutnosťou.
V knihe je v role zloducha Drsniak, ktorý má namiesto rúk lesklú tabličku – smartfón a neborákovi Papu Pau hrozí, že ho dá na sieť. Papu Pau vôbec nechápe, o akú sieť ide – či o lepkavú pavúčiu. Myslíte si, že dnes ešte môžu deti pred sieťami utiecť a netušiť, o čo vôbec ide?
Dieťa, čo dokáže sieťam uniknúť, začína byť v našom časopriestore anachronizmom, ale opäť, je to fantazmagória a je fajn, ak je hlavný hrdina rozprávky čistý a neskazený, i keď miestami neznesiteľne naivný.
Foto: archív Martiny Matlovičovej
Toto je už vaša tretia knižka, na ktorej ste spolupracovali s ilustrátorkou Martinou Matlovičovou. Je to vaša vysnívaná spolupracovníčka? Ako ste sa spoznali a prečo sa vám dobre spolupracuje?
S Martinou sme sa zoznámili pri Žirafej mame. Pôvodne som knižku robila do Fínska, no dostala som možnosť osloviť slovenského výtvarníka. Prechádzali sme portfóliami a listovali knižkami, Martina mi bola známa zo svojich starších prác. Bola som nadšená bohatosťou a mnohovrstevnatosťou jej ilustrácií, prekvapivými detailmi, kolážami, pri ktorých používa materiály od úmrtných oznámení z tridsiatych rokov až po osobné spomienkové listy. Bolo jasné, že chceme Martinu. Martine to však také jasné nebolo, zdráhala sa poslať návrhy ilustrácií v domnení, že ide o nejaký konkurz a že ona nikdy žiaden nevyhrala, takže je to aj tak zbytočné. Ja som si zasa myslela, že takej renomovanej ilustrátorke sa text určite nepáči, keď nereaguje.
Nakoniec sme sa stretli na Slovensku, boli sme sa prejsť pri Dunaji, vysvitlo, že Martina je textom nadšená a podujala sa na jeho ilustráciu. Kniha nakoniec vyšla v dvoch jazykových mutáciách zároveň, vo fínskom Teose a slovenskom Artfore. Tak sa začali dve dlhodobé spolupráce, s Martinou i s Artforom. Navyše, pri všetkých projektoch boli skvelí grafici a grafičky, ktorí dali knihám ich definitívnu podobu.
Ako to vlastne vyzerá – vy pošlete text a Martina urobí obrázky, alebo môže aj niečo navrhnúť a dotvoriť? Radíte sa?
S Martinou to zatiaľ funguje tak, že jej na ilustráciu posielam už takmer hotové texty. Martina premýšľa, plánuje, ujasňuje si detaily, ako som čo myslela, či nejaká vec môže alebo naopak musí mať isté prvky. Je precízna a detailná, pod latku nejde nikdy, skôr má potrebu preskakovať ju s dostatočnou rezervou, a to aj vtedy, keď horia všetky deadliny sveta. Pri Fantazmagorickom kamarátovi sme dlho-dlho dávali dokopy podobu Drsniaka, keďže už jeho prvá, zlá a strašidelná podoba musí v sebe niesť potenciál prekvapivých odhalení a zmeny; náročná bola aj ilustrácia, na ktorej si dieťa Papu Pau odhalí tvár a vlasy.
Tie vlasy, Jiří Suchý, sorry, komentovala Martina prvú verziu. Nájsť správnu podobu hlavných hrdinov je ťažké, aj vágna predstava autora je predstavou, i keď negatívnou, a aj keď autor textu nič konkrétne nenavrhuje, je chronicky nespokojný, neustále vylučuje jednu vec za druhou. Pri epickejších ilustráciách typu Gepardove príbehy bez hlavy a päty som nemala takú potrebu komentovať a upravovať detaily, tam som Martine vedela poskytnúť takmer neobmedzenú umeleckú slobodu.
Ako to je s podporou kultúry vo Fínsku počas pandémie? Chodievate tam napríklad do divadiel?
Teraz sa na tri týždne opäť všetko zatvára, divadlá, kiná, koncertné sály, kluby, plus plavárne, sauny, športové priestory. V medziobdobí sa do divadla chodiť dalo, aj do kina, na koronapas. Fínsko je tak ďaleko od všetkého, že napriek istým reštrikciám život celý čas fungoval relatívne normálne, v porovnaní so zvyškom sveta. Štát na podporu kultúry za čias korony vyčlenil špeciálne prostriedky, vďaka tomu sa pretĺkli mnohí. Kultúrny sektor pandémiou utrpel neuveriteľne, najmä divadlo a živá hudba, závislé od divákov.
Literatúra z pandémie vyviazla dosť dobre, funguje na totálne inom princípe, a nevyhnutnosť zastaviť sa bola pre mnohých mojich kolegov dokonca prínosná. Na druhej strane, nekonečné obmedzenia združovania a neistota mali ničivé následky pre divadlá, kluby, rôzne festivaly. Obrovské množstvo podujatí sa zrušilo, čo malo zmysel ísť on-line, šlo on-line. Ale musím sa priznať, že po pracovnom dni presunutom na Zoom, Teams a Hangouts sa mi ani raz nepodarilo nadchnúť sa možnosťou zúčastniť sa na živom streame nejakej inscenácie.
Kto tvorí váš svet vo Fínsku? Máte kolegov, kamarátov? Máte tam aj fantazmagorických kamarátov? Alebo ich máte na Slovensku?
Jasné, že mám kamarátov, ozajstných aj fantazmagorických, vo Fínsku, na Slovensku, po celom svete. Dokonca aj rodinu mám, milovanú a inšpiratívnu.
Alexandra Salmela
Narodila sa 7. novembra 1980 v Bratislave, žije vo Fínsku. Tam debutovala románom 27, čiže smrť robí umelca, za ktorý získala Cenu novín Helsingin Sanomat (v súťaži pre cudzincov píšucich po fínsky.) Alexandra Salmela vyštudovala dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. Má dve deti, písaniu sa venuje profesionálne. Upútala napríklad titulmi Antihrdina, Žirafia mama, Strom Mimi a Líza (spolu s Katarínou Kerekesovou a Katarínou Molákovou) a teraz jej vyšla knižka pre deti Fantazmagorický kamarát s ilustráciami Martiny Matlovičovej.
