V glacé rukavičkách rozpráva tie najobyčajnejšie príbehy o najobyčajnejších ľuďoch. Ocitajú sa však v nezvyčajných situáciách a so svojou jemnou psychikou musia zvládať často brutálne situácie. Zmocňuje sa ich úzkosť v kontakte s neznámymi ľuďmi, na neprebádaných miestach, po nečakaných správach.
Je to napríklad v prvých dňoch na novom pracovisku, pri stretnutí s chorobami a so zlými správami alebo na novej adrese medzi nepoznanými ľuďmi. Duša sa im chveje, fantázia pracuje, objavujú sa aj preludy, hranica medzi skutočným a tušeným sa stiera, do diania vstupujú spomienky.
Spisovateľ vie z týchto ingrediencií vytvoriť pôsobivú literárnu matériu, ktorá sa trbliece ako vodná hladina, matné sa mení na lesklé, udalosti sa prelínajú. Minulosť sa preplieta so súčasnosťou, veselé so smutným.
Čítajte viac Kniha týždňa: Zaujímavá Rakúsova kniha, hoci iba ďalšia v rade
Na pracovisku sa vyskytne kafkovské šikanovanie (nový zamestnanec nechápe, čo má robiť, a nikto mu to nevysvetlí) aj bujará zábava s chlebíčkami a tancom na stole. Citliví sú vydaní napospas despotom, na zdržanlivosť útočí bezuzdnosť. Rakús je aj majster hororu a film podľa jeho poviedok by mohol strčiť do vrecka aj Hitchcocka.
Hneď v prvej kapitole sa čitateľ ocitá v tichej mestskej štvrti, kde žije čudák, ktorý v noci pozoruje svet ďalekohľadom. Tichých bláznov je na okolí viacero a dá sa povedať, že príbehy patria im. Autor však o bláznovstve a čudáctve rozpráva veľmi originálne, osudy jeho postáv sú tlmené.
Aktéri ich prežívajú nekatastroficky, s pokorou, mäkko, poeticky. Tento spôsob rozprávania umožňuje Rakúsovi dostať aj do clivých príbehov grotesknosť, humor. V jeho textoch je veľa človečiny, často rozpačitej, nemotornej, milej, preto sa dobre číta.
V novej knihe Stanislava Rakúsa Ľútostivosť je päť poviedok: Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie, Ľútostivosť, Olivovozelené sako. Námety sú rôznorodé, ale spája ich znepokojujúca atmosféra, ktorá vzbudzuje zvedavosť.
Foto: LCA
Autor je výborným rozprávačom a vie zaujať. V knihe ukazuje, ako sa dá rozprávačstvo využiť aj v praktickom živote. V poviedke Ľútostivosť je epizóda, v ktorej sa slova ujme otec rodiny a snaží sa zabaviť konduktora, aby od nich nepýtal cestovné lístky a vyčkal, kým ich donesie jeden zo synov, ktorý sa oneskoril.
Otec rozpráva a rozpráva (mama hovorí, že sú to reči len tak do sveta), snaží sa, ale železničiara neobmäkčí. Otec ešte aj po vystúpení z vlaku v téme pokračuje a spomína, ako v detstve cestoval bez lístka a musel aj vyskakovať z vlaku.
Malé deti ho počúvajú, manželka a staršie deti si myslia o tých rečiach svoje. Čitateľ si na tejto pasáži – ako na mnohých podobných – zgustne, lebo je každému asi dôverne známa. Každý chce, aby ho počúvali, brali vážne, chce slovami niečo dosiahnuť. Občas to ide, ale väčšina rečí vychádza nazmar. V Rakúsových textoch aj tie prázdne reči nadobúdajú zmysel.
Tak to býva aj v spomienkach: hocaká banalita, ktorá sa človeku po rokoch vynorí v pamäti, zrazu nadobúda veľký význam. V Rakúsovom rozprávaní je veľa spomienok, možno aj na vlastný život. V jednej z poviedok sa napríklad vracia 78-ročný muž na ulicu, kde kedysi vyrastal.
Bojí sa, že bude terajším obyvateľom podozrivý, cudzí, lebo už tam bývajú celkom iní ľudia. Vybavujú sa mu rôzne situácie z detstva, z domácnosti, zo školy. Z blízkych žije už len on. Ani si nemá s kým o minulosti pohovoriť.
Čítajte viac Rakús: Boj s hrošou kožou ma sprevádza celý život
Z poviedky cítiť ľútosť možno aj nad tým. Kniha sa však nevolá ľútosť, ale ľútostivosť a to je skôr povahová črta. Autor ju svojou knihou zaháňa, ale samotnú emóciu ľútosti nezatracuje, naopak, umocňuje ju, aby sa aj obyčajné príbehy zaskveli.
Spisovateľ, pedagóg a literárny vedec Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach. Vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Žije v Košiciach. Pozornosť si získal už prvými dielami Žobráci a Pieseň o studničnej vode. Za prózu Telegram získal v roku 2010 Cenu Anasoft litera, má aj Cenu Jána Johanidesa, Cenu Dominika Tatarku a ďalšie uznania.
