Jan Skácel sa narodil 7. februára 1922 v obci Vnorovy neďaleko mestečka Strážnice. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Študoval na gymnáziu v Břeclavi. Keď počas protektorátu zabrali pohraničné oblasti Nemci, rodina sa presťahovala do Brna. Skácel pokračoval v gymnaziálnom štúdiu v Brne, v časti Královo Pole, kde tiež v roku 1941 úspešne zmaturoval. Krátko pracoval ako uvádzač v kine. Už v roku 1938 publikoval v študentskom časopise. Počas 2. svetovej vojny bol totálne nasadený v Rakúsku. Po vojne študoval češtinu na Masarykovej univerzite v Brne.
Podobne ako ďalší členovia rodiny vstúpil z presvedčenia do komunistickej strany, no napokon ho z nej vylúčili v roku 1969 okrem iného pre jeho nesúhlas so sovietskou inváziou. „Som komunista, a to mi v strane spôsobuje značné problémy,“ komentoval svoje politické presvedčenie.
Od roku 1948 pracoval ako redaktor kultúrnej rubriky brnianskych novín Rovnost, v roku 1952 odišiel a krátky čas sa živil ako robotník. V roku 1953 sa stalo jeho pôsobiskom literárno-dramatické oddelenie brnianskeho rozhlasu. V rokoch 1963 1969 bol šéfredaktorom významného literárneho časopisu Host do domu.
Čítajte aj Bohumil Hrabal: Spisy 1. Lyrika
Poézii, publicistike a písaniu pre rozhlas sa intenzívne venoval v povojnovom období. Jeho knižným debutom bola zbierka básní Kolik příležitostí má růže z roku 1957. Nasledovali zbierky Co zbylo z anděla (1960) a Hodina mezi psem a vlkem (1962). Kniha Jedenáctý bílý kůň (1964, 1966) predstavuje súbor textov písaných pre rozhlas aj pre časopis Host. Významnou je Skácelova zbierka Smuténka (1965). Z básne Přísloví pochádzajú verše: „A nepřijde-li trest hned vzápětí / musíš si vinu odžít životem. / A nikdo neodčiní čin.“ Ešte v roku 1968 mu vyšla zbierka Metličky, potom nastáva vynútená pauza.
V roku 1969 bol Jan Skácel vylúčený z komunistickej strany, zbavili ho funkcie šéfredaktora a časopis Host neskôr pod politickým tlakom zanikol. Skácel sa venoval výlučne literatúre, nemohol však publikovať až do roku 1981. V tomto období básnikove diela vychádzali v zahraničí, či ako samizdat.
Čítajte aj O básnikovi a esejistovi Jozefovi Mihalkovičovi
V roku 1981 mu opäť doma a oficiálne vyšla zbierka Dávné proso, po nej nasledovali knihy Naděje s bukovými křídly (1983), Odlévání do ztraceného vosku (1984) a Kdo pije potmě víno (1988). Skácel sa venoval aj tvorbe pre deti, napríklad v knižkách Kam odešly laně (1985) a Proč ten ptáček z větve nespadne (1988). Spolupracoval s divadlami v Brne i Prahe.
Ešte v roku 1989 získal dve významné ocenenia v zahraničí: Petrarcovu cenu v Taliansku, a cenu literárneho festivalu v slovinskej Vilenici. Pľúcnej chorobe podľahol 7. novembra 1989 len desať dní pred začiatkom zmien, ktoré priniesla Nežná revolúcia.
Posmrtne mu vyšla básnická zbierka A znovu láska (1991), a tiež súbor próz Třináctý černý kůň (1993). Takisto až posmrtne bol ocenený vo svojej domovine, v roku 1992 Zlatou plaketou za zásluhy o rozvoj Juhomoravského kraja a v roku 2002 sa stal in memoriam čestným občanom Brna, kde je básnik aj pochovaný. Jeho životnú filozofiu pripomínajú slová: „Lety jsem zmoudřel. Co je moudrost nevím.“
