Kamil Peteraj a Martin Augustín stvorili Sen menom láska

Vaša nová kniha sa volá Sen menom láska. Má to niečo pripomínať?

Kamil Peteraj: Titul knihy znie podobne ako názov piesne Zem menom Láska, ktorú spieva Marika Gombitová, ale je tam maličký posun. Dve písmená sú zamenené. Teda nie Zem menom láska, ale Sen menom láska.

Martin Augustín: Nie je to žiadny reklamný trik. Táto kniha vznikla ako zadanie. Pani Gabriela Belopotocká, ktorá je šéfkou vydavateľského projektu Luxusná knižnica, nám dala zadanie – výpravnú knihu o láske z mnohých pohľadov. Niečo originálne. Taká v edícii luxusných kníh má svoje miesto.

KP: Tomu sme podriadili celú dramaturgiu knihy, spravil som akýsi základný koncept, dodal nové veci, ale použil aj archív a dokonca aj „kôš“, skrátka snažil som sa vytvoriť knihu, ktorá prezentuje súčasný pohľad na túto zdanlivo toľkokrát vyťažovanú, skoro až konvenčnú, a predsa stále farbistú, a hlavne večnú tému. To sú také veľké slová: Život, Pravda, Človek…

Ale dvierka, ktorými môžete do nich nazrieť, boli už oddávna otvorené, všetko, čo sa dalo povedať, je povedané a väčšinou sa ocitnete vo svete samých klišé. Preto som použil všetky dostupné literárne prostriedky kvôli celkovej kompozícii a vyvažovaniu rytmu knihy a zostavil som ju ako kompaktný celok.

Páčila sa hneď riaditeľke Gabriele Belopotockej?

KP: S pani Belopotockou spolupracujem od vzniku vydavateľstva Ikar. Keďže nešlo o bežnú knihu, ale o titul, ktorý sa vymyká zo štandardnej knižnej produkcie, rešpektovali sme jej skúsenosti s exkluzívnou edíciou. Týkali sa výberu a mnohých detailov.

MA: Táto kniha bola určite jedna z jej srdcoviek. Takže sme robili množstvo úprav, vychytávali detaily, každá dvojstrana má svoju kompozíciu. Ten, kto si takúto knihu prezrie, nemusí vedieť, koľko času sa do tvaru knihy investovalo, ale jednoducho cíti, že je „vymakaná“.

A Kamil aj ja máme radi najradšej kaleidoskopickú pestrosť. Aj v tejto knihe sú texty, básne, gregérie, aforizmy, proste všetko to, čo robí knihu pútavou. A do toho moje obrazy a ilustrácie. Aby kniha bola členitá a aby sa dobre a v istom zmysle príjemne čítala a vnímala. Aby to bola lahoda pre dušu a oči.

KP: Išlo o to, aby to bol invenčný kaleidoskop. S touto metódou už mám svoje skúsenosti. Kedysi, na začiatku, som to robil tak, že som si vytlačil podklady a potom som ich všelijako postrihal. Sám som si vystrihnuté lepil na prázdne stránky, aby som videl, ako to pôsobí. Ako sa to dopĺňa, ako do seba zapadajú kontrasty a ako plynú texty a obrazy a ako pôsobí celkové vyznenie tejto relatívne objemnej knihy.

Ono nestačí iba tie veci naskladať – iba tak môže vzniknúť výnimočná vec. Človek to musí mať odskúšané, lebo sa môže stať, že to nebude vôbec zaujímavé. V niektorých predchádzajúcich knihách sa menili typy písma, typografia, ale naše posledné tri knihy, ktoré sme robili s Martinom, sú už robené jednotne. Zistil som, že je to čistejšie v jednotnej typografii.

Zrejme si to vyžaduje šikovného grafika, nie?

MA: Grafička Barbara Baloghová, s ktorou sme spolupracovali aj na prechádzajúcej knihe Stále ťa mať, vytvorila typograficky čisto pôsobiacu krásnu knihu. Je naozaj čistá.

Viete si predstaviť vaše verše bez obrazov?

KP: K básňam patria ilustrácie, oddávna to vydavatelia vedeli. Tak vychádzala napríklad kedysi Marína, Smrekove, Kostrove či Válkove knihy, verše vždy mali byť doplnené výtvarnou nádherou. Básne si ilustrácie pýtajú, rovnako ako rozprávky. Romány, to je niečo iné, tam vás to môže rušiť, román sa bez ilustrácie zaobíde a niektorému čitateľovi môže ilustrácia až prekážať.

Knihy s kvalitnými ilustráciami majú ešte jednu zvláštnosť – z mojej skúsenosti viem, že takéto knihy väčšinou zostávajú v knižniciach. Ľudia sa ich len tak nezbavujú. Tá pridaná výtvarná hodnota z nich robí čosi cennejšie, skrátka sa páčia. Romány či detektívky často putujú ďalej, ale krásnych kníh sa ľudia len tak ľahko nezbavujú. Aj ja sám si takéto knihy najradšej nechávam.

Takže radíte túto vašu novú knihu radšej nikomu ani nepožičiavať, lebo by niekde mohla ostať natrvalo?

MA: V istom zmysle išlo, ako v celej Luxusnej knižnicu Ikaru, o to, aby to bol originálny produkt knižnej kultúry. Vždy som sníval o tom, že raz sa stanem spoluautorom takejto knihy. Čitateľ má z nej má mať nevšedný pocit. Nejde len o básne či len o ilustrácie, ale o to, aké skvelé veci vie súčasná knižná kultúra, teda typografia a dnešné nové polygrafické technológie, vytvoriť. Myslím si, že táto kniha je toho ukážkou.

Ako si ľudia takúto knihu užívajú? Je to vôbec kniha na čítanie?

KP: V bežných kníhkupectvách ju nemožno nájsť. Možno chce mať ambície stať sa niečím nadčasovým, nadgeneračným. Je to neskromné? Rúbem vysoko? Neviem. Ľudia, ktorí si takúto knihu kúpia, možno zažijú aj okamih istej slávnostnosti. Nezhltnú ju naraz celú, vychutnajú si skvelé Martinove ilustrácie. A možno si ju, vari to nie je moja domýšľavosť, aj obľúbia.

To je pre knihu naozaj krásny osud. Dnes to majú väčšinou ťažšie – ležia skôr nepovšimnuté v preplnených kníhkupectvách.

KP: Niekedy ma privádza do úžasu tá obrovská knižná nadprodukcia, obrovský svet kníh. Ale stačí sa prejsť po Paríži po nábreží bukinistov (Quai Saint-Michel – Nábrežie svätého Michala) a všetko vám bude jasné. V meste sú možnosti, kam dať vyradené knihy, ktoré si ľudia prečítali a už ich nechcú alebo ich nemajú kde skladovať. Mne veľmi záleží na tom, aby naša kniha mala aj iný ako antikvárny osud.

Našli ste niekedy svoju knihu medzi vyradenými knihami?

KP: Myslím si, že to je osud mnohých kníh, je to legitímne, ale to ma až tak netrápi. Naopak, aj knihy v antikvariátoch vytvárajú úžasnú atmosféru a veľa hodín v mladosti som v nich strávil a mnoho cenných úlovkov som takto získal.

Takže Martin Augustín vás zachraňuje, aj vďaka ilustráciám vaše knihy pretrvajú. Ale u vás ide aj o to, že vás majú čitatelia radi.

KP: Pekne ste to povedali… Mne skrátka záleží na tom, aby kniha bola viacvrstevná, aby obsahovala podžánre a minižánre, aby sa striedali – aby tam bola báseň, aforizmus aj nejaká poznámka, vážny kúsok, veselá veta… Aby si to čitateľ objavoval farebným spôsobom, aby sa mu to páčilo. A ešte mám tajné želanie, aby knihu ľudia považovali za pekný, exkluzívny dar.

Na jeseň som zazrel dvojicu na nábreží, ktorá si spolu čítala nejakú knižku – a predstavte si – oni „nečumeli“ do mobilu! Super! A ešte – ak chcete vyjadriť vďaku, držte sa Žbirkovej pesničky Kúp mi knihu! Je to lepšie, ako keby sme vyjadrili vďaku alebo vzťah koňakom alebo voňavkou.

Môže mať vašu novú knihu ktokoľvek? Bude kníh dosť?

KP: Vychádza v limitovanej internetovej edícii 500 kusov. Nebude na predaj v kníhkupectvách. Dúfam, že to bude ako pri prvých dvoch knihách, náklad bol za mesiac vypredaný.

MA: Naša prvá spoločná kniha s Kamilom bola Texty v obrazoch/Obrazy v textoch, tá vyšla v troch rozdielnych sériách po 200 kusov, dohromady teda 600 kusov. V každej knihe bola vložená litografia a jedna litografia sa môže robiť do nákladu 200 kusov.

Druhá kniha, ktorá vyšla v malom formáte 12 × 12 cm, zasa mala tri rôzne obálky. A do tretice najnovšia kniha Sen menom láska vychádza v náklade 500 kusov. Lebo exkluzívneho nebýva veľa.

K tej ako bonus pridávate hodvábnu šatku s vaším obrazom. Ako s knihou súvisí?

MA: Výroba šatky, ktorú nájdete spolu s knihou, tlač a celý proces výroby prebiehal v Taliansku, v manufaktúrnej fabrike. Na hodvábnej šatke je použitý motív z úvodnej básne knižky pod názvom Láska. Ak Kamil hovoril, že by knižka mala pretrvať, naozaj je to aj moje želanie.

Vôňa parfumu vyprchá, aj chuť koňaku sa stratí, ale kniha zostane. Knižka sa uvádza do života v období medzi Valentínom a MDŽ. Prichádzame na čitateľský trh v období lásky a šatka sa vždy dávala z lásky. Je zabalená v krásnom obale so stuhou, obal, z ktorého ju vyberáte, je potlačený obrazmi.

Ako si ľudia môžu knihu zohnať, keďže v kníhkupectvách ju nenájdu?

MA: Len cez internet na stránke luxusnakniznica.sk

KP: Základný život knihy je dnes krátky. Na pulte tak týždeň, maximálne desať dní a potom putuje čoraz ďalej z dohľadu. A sú dve možnosti: buď zmizne, teda má úspech, alebo potom to už ide pomalšie. Zaradí sa medzi ostatné a stráca sa v množstve publikácií.

Preto ma mimoriadne potešila ponuka pani Gabriely Belopotockej prejsť do iného levelu, do Luxusnej knižnice. Teda medzi knihy, ktoré si musí čitateľ aktívne objednať. Internetizácia prerazila aj sem, a to je správne. Knižný trh je veľmi nesentimentálny, určite svoju úlohu zohrali aj predchádzajúce náklady mojich kníh.

Čítajte viac Lucka Vondráčková a František Kovár sypali lupene na Sen

Vraj dovedna to číslo je 55 000.

KP: Netreba sa tým opájať. Včerajšie úspechy vás neoprávňujú dekorovať sa nimi. Čo bolo, nebolo. Dnes je iná situácia, iný čas, hlavne iný čas pre takú krehkú vec, akej sa venujeme. My tak trocha veríme našim čitateľom, ktorí si kúpili tie dve predchádzajúce, vari sa im páčili.

Isto aj vďaka skvelým obrazom Martina Augustína. Sú v každej knihe nové?

MA: Áno, všetky sú nové.

KP: Ešte je tam jedna vec – troška v náš prospech hrá aj moje postavenie ako autora popových textov. Ľudia ich poznajú, viaceré sa stali hitmi, a to tiež prospieva tomu, že to je pre mnohých ľudí akýsi etalón istoty. Martin kreslí veľmi jemne, očarujúco, a s jeho obrazmi tie knihy nadobudli ešte akýsi iný, snivý a éterický rozmer, ak mám byť sekundu básnik, tak by som povedal šepot krásy.

Ale aj vy ste museli svoje predstavy o knihe obhájiť, neprešlo vám všetko.

KP: Ja som s tým nikdy nemal problém. Bol som roky dramaturgom, aj ja som škrtal, robil zásahy, často musel siahnuť do toho, čo sa autorovi zdalo sväté. Platí zásada: nesmie tam byť nuda! A preto musíme byť voči sebe nemilosrdní.

V minulosti som si vždy žiadal redaktora, ktorý sa nebál upozorniť ma na slabé miesta. Úspech bez sebareflexie nemôže prísť a samoľúbosť nie je dobrý radca. Jedno z tajomstiev úspechu je, že sme k sebe navzájom maximálne otvorení.

MA: Profesionalita k tomu patrí.

KP: Ja ešte raz spomeniem Gabiku. Oscar Wilde hovoril, že ženy nevedia, čo chcú, ale nedajú dovtedy pokoj, kým to nedostanú – a ona tiež. To sa volá inštinkt.

MA: Ona vie udrieť na miesta, kde je chyba. A tieto exkluzívne publikácie musia pôsobiť bezchybne.

Martin, koľko obrazov ste pre knihu namaľovali?

MA: Je ich asi sto, ale nepočítal som ich. Grafička pracovala s celými obrazmi, ale aj s ich detailmi. Mala voľnú ruku. Niekedy som prekvapený, aký perfektný nový obraz vznikne z detailu väčšieho.

KP: Ja som na rozdiel od Martina použil reminiscencie na staršie veci, aby som pripomenul, že toto je Peteraj, ale sú to veci z môjho archívu, ktoré väčšinou neboli publikované. Niektoré texty sa z rozličných dôvodov nerealizovali, ale v knihe, v tom kontexte, sa zrazu ukážu v zaujímavej literárnej podobe.

Nie sú to však texty, ktoré niekto spieval. Človek po celý život píše, tak sa hrabem v archívoch, hľadám na určité miesto nejaký text, štvorveršie, viac veršov, ale potom sa naštvem a napíšem nový.

Niekedy si pri staršom texte poviete, že tak dobre by som to už nenapísal?

KP: To si síce nepoviem, ale niekedy si čítam, čo som napísal, a mám k tomu veľké výhrady. Najmä niektoré experimenty z mladosti. Ako hovoria Česi – „nic moc“. Zároveň je to akási previerka, čo z toho, čo som napísal, opoznámkoval, zostalo. Čas sa s vami nehrá. Mojim kamarátom, ale najmä sebe hovorím – pozor, sme v inom storočí!

Viete sa na seba pozrieť z nadhľadu?

KP: Knihu si môže kúpiť človek, ktorý vás vôbec nepozná, a vy nemáte možnosť ako napríklad románopisec prekvapiť trebárs skvelým príbehom. Máte k dispozícii len zopár slov, rozsypané čajové zrniečka poézie, a on v tom buď pocíti nejakú silu, ktorá ho osloví, alebo máte smolu.

Získate si ho alebo povie: toto ma otravuje. Tam je úspech, ak autor obstojí, zaujme. Čo len pár riadkami. Riadne vycedenými, takže niekedy sa dajú aj vytesať. Čitateľský okruh v poézii sa vytvára veľmi ťažko, ale ak ho máte, stojí to za to.

Aj by ste sa vedeli ešte zlepšovať?

KP: Milan Lasica vo svojich denníkoch, ktoré nedávno vyšli knižne pod názvom V krátkosti, hovorí, že by vedel nájsť u seba veľa miest, kde by to vylepšil, ale už je to vydané. Toto je pocit každého autora.

Chápu vás všetci?

KP: Niekedy si poviem, že toto je dobrá báseň v rámci vyššieho umenia, ale ja sa musím dostať tam, aby to bolo pochopiteľné pre širšie vrstvy. To je dôležité. Žiadna hra na vysoké umenie, vyvyšovanie sa nad čitateľa. Táto kniha je aj umením, ale musí v nej byť aj zároveň aj pop. Mala by zodpovedať dnešnému sociologickému nastaveniu. Ale základ je, že chceme čitateľa potešiť.

Áno, poézia a obrazy majú človeka potešiť, a hlavne uchvátiť! Poézia presahuje tam, kde nedosiahne napríklad veda – to nie je moja myšlienka – siaha do oblasti srdca, resp. do tých častí nášho intelektu, kde ešte stále vieme nájsť zázračné a prchavé veci života, má najbližšie k hudbe, hádam k piesni, cíti sa dobre a výnimočne pri obrazoch, tie jej dávajú často ďalší rozmer.

Pri našom rozhovore v novembri 2019, keď vyšla vaša druhá spoločná knižka Stále ťa mať, ste povedali, že kolibričie vydania kníh sa zle čítajú a ukladajú do knižnice. Vydali ste už obriu knihu s rozmermi 30 krát 37 centimetrov, potom malú s rozmermi 12 krát 12 centimetrov, už ste našli ideálny formát?

MA: Tento formát je 23 krát 23. Ten je najlepší.

KP: Táto kniha má asi 240 strán, ale pocítite ju, je to ako sa hovorí, kus. Je to ideálny formát. A ešte aj dobre vonia. Keď kúpim knihu, vždy ju ovoniam. Buď má dôveryhodnú vôňu, alebo… A nesmieme zabúdať na niečo veľmi dôležité – papier. Vzácne knihy sú vytlačené na vzácnom papieri, on prvý vám prezradí, s čím máte do činenia.

Máte aj iné legendárne knihy tohto typu v knižnici?

KP: Ako študent som chodieval do Prahy dosť často. Na index nás pustili do hociktorého z pražských divadiel. Ja som tam zažil nádhernú éru rozkvetu, roky 1965 – 1970. Vtedy bolo české divadelníctvo na svetovej úrovni, chodili sme do filmového klubu, tam sedával Forman, Menzel, známi herci, režiséri, autori, samé veľké mená. Atmosféru v Prahe sme cítili ako svoju. A ja som, samozrejme, trávil celé hodiny v pražských antikvariátoch.

Takto som úplne náhodou objavil vydania českých básnikov Halasa, Holana, Nezvala, ktoré pochádzali z 20. a 30. minulého storočia. Aj rôzne preklady, napríklad Mallarmého, vychádzali v nádherných vydaniach. Viaceré boli vydané na japonskom papieri, boli očíslované. V Čechách bola obrovská tradícia v typografii. Česi už vtedy dosiahli svetovú úroveň.

MA: Mňa učil napríklad skvelý Zdeněk Ziegler. Vynikajúci a na svetovej úrovni, čo sa týka písma a knižnej úpravy, bol Oldřich Hlavsa, sám autor rôznych typov písma.

KP: Takáto kniha musí byť prepracovaná, musí byť mimo knižnej konfekcie. Mnohé sú veľmi pekne urobené, knižná kultúra poskočila. Vidno to napríklad na knihách, ktoré predávajú trebárs v galérii Albertina vo Viedni.

Stále si vymieňate v e-mailoch tipy na knižky s Borisom Filanom? Čo ste si o knihách naposledy písali?

KP: Dá sa povedať, že stále, Boris je asi najväčší čitateľ na Slovensku – má sloniu pamäť. Dočítal som Lasicove denníky V krátkosti. Premýšľam o tom, aký bol Milan pracovitý. A ako sa nezdal. Hovorí o sebe veci, ktoré by som mal problém povedať, lebo možno nemám takú odvahu. Sú tam mnohé skvelé postrehy, lebo on mal veľký talent postrehnúť, čo iní nevidia. Z neho budeme budúcich sto rokov intelektuálne žiť.