Ivan Franko: Zakázaný Lámač skál

Ivan Jakovyč Franko (1856 — 1916), básnik a národný buditeľ, sa narodil v Nahujevyči a zomrel vo Ľvove (vtedy patriacom do Rakúsko-Uhorska). Vyštudoval filológiu na Černovickej, a neskôr aj na Viedenskej univerzite. Po Tarasovi Ševčenkovi je považovaný za najvýznamnejšieho ukrajinského básnika. Zbierky ako Večný revolucionár alebo Lámači skál šírili medzi mládežou revolučnú náladu, preto boli v Rusku zakázané. Frankov portrét je na dvadsaťhrivnovej bankovke.

, 06.03.2022 13:36
ivan franko Foto:
Básnik van Jakovyč Franko (1856 — 1916)
debata (2)

Ivan Franko: LÁMAČI SKÁL

(prebásnil Ľubomír Feldek)

Čudesný sen som mal — že stojím v šírej pláni, ktorá je divoká a pustá nesmierne, železnou reťazou som pevne prikovaný k masívu zo žuly a z každej mojej strany tisíce takých, čo sa podobajú mne.

Čelo nám každému už rozbrázdili muky a v oku každého plá láska plameňom a hady-reťaze nám opantali ruky a všetky chrbáty sa zohli ako luky — dlávené jediným a strašným bremenom.

V dlaniach nám spočíva len váha ťažkých kladív a zhora mocný hlas k nám hrmí ako hrom: „Lámte to bralo! Nech vás páľa neodradí! Zneste hlad, zneste smäd i hlad i drinu radi, lebo vám súdené je cestu prebiť v ňom!“

A tisíc našich rúk sa zodvihlo v tej chvíli a bralo tisícom tých kladív zaznelo, kusy aj úlomky sa prudko roztrúsili, na tisíc strán: to my sme zo zúfalej sily bili a búšili tej skale o čelo.

Ako ryk vôd, či huk, čo od bojísk sa valí, spod kladív valil sa nám hromu rovný hlas, a my, piaď za piaďou, sme priestor dobývali – hoc nejedného z nás aj skaličili skaly, ďalej sme kráčali, nič nespätilo nás.

A vedel každý z nás, že nekynie nám sláva, že zabudnutie len nám bude súdené — že ľudia potom až krok po tej ceste spravia, keď prerazíme ju a keď ju sprava, zľava vyrovnáme a hniť už pod ňou budeme.

No sotva v niekom z nás tá slávybažnosť drieme, aby sa hrdinom či bohatierom stal. Sme rabi slobody, čo dobrovoľné bremä pút vzali na seba — sme rabi len a chceme byť na postupe vpred len rozbíjačmi skál.

My uverili sme, že granit skalných opách rozbiť a rozdrviť vie naša mocná päsť, že krv a kosti, čo sme zanechali v kopách, vydláždia cestu a tou cestou v našich stopách bude môcť nový svet a šťastný život prejsť.

A vedeli sme, že je svet tam za horami, čo zanechali sme pre prácu, putá, pot, tam oplakávajú nás ženy, deti, mamy, a dielo našich rúk tam preklína aj s nami zlobivý nepriateľ a s ním náš vlastný rod.

Všetko sme vedeli — aj dušu zabolelo, aj srdce pukalo, aj prsia zvieral žiaľ! No kliatby, žiaľ a bôľ, čo stravoval nám telo, nepohli nikoho z nás zradiť svoje dielo a v rukách kladivo z nás každý udržal.

A takto ideme, súc dohromady skutí posvätnou ideou a v rukách kladív tiaž. Hoci sme prekliati a svetom zabudnutí, my skalu lámeme, čo pravde bráni v púti, šťastný ľud príde sem po našich kostiach až.

(Z knihy Ľubomír Feldek, Preklady, 1981)

kniha hymna demokratickej mladeze Čítajte aj Kniha týždňa: Očarujúca Hymna demokratickej mládeže

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #vojna na Ukrajine
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy