Roman Lubkivskyj (1941 – 2015) niekoľko rokov pôsobil na ukrajinskej ambasáde v Prahe. Pochádzal z Ľvova, nemal to k nám ďaleko, a tak nielenže rád prichádzal na Slovesko a dobre hovoril po slovensky, ale si aj obľúbil a prekladal slovenskú poéziu. Už v antológii slovenskej poézie, ktorá vyšla v Kyjeve v roku 1964, nájdeme jeho preklad básne Pavla Horova.
Neskôr prekladal najmä poéziu L. Novomeského, M. Válka, J. Bottu, J. Kráľa, P. O. Hviezdoslava, A. Plávku, V. Mihálika, Ľ. Feldeka, Š. Strážaya a mnohých ďalších. Svoj vzťah k Slovensku. vyjadril aj vo svojej vlastnej poézii. Výber z nej Slovenské madony (v prebásneniach Juraja Andričíka a Ľubomíra Feldeka) vyšiel vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1988, v edícíí Kruh milovníkov poézie.
Kým Roman Lubkivskyj písal o slovenských madonách, jeho syn dnes chráni tie ukrajinské, Markijan Lubkivskyj je hovorcom ukrajinského resortu obrany.
Roman Lubkivskyj
SLOVENSKÉ MADONY
(prebásnil Ľubomír Feldek)
Keď začne deň už skladať
svoju nočnú baladu, zoskočia v galériách zo stien obrazy
aj socha ženy pohne svojím telom. Slovenské madony
zo Strážok, z Lomničky a z Popradu vykročia znova do hôr –
za otcom, za synom či za manželom.
Na chrbte každej z týchto žien
je ťažký batoh znova – v ňom pod chlebom a pálenkou
aj náboje sa ukrývajú. Ach. každý majster z Levoče
a každý majster slova ich statočnosť nech zveční!
Či dlátom a či rečou vyspieva ju!
Na guľky narážali,
zachytávali sa v okách zrady, v mínových poliach
ako krvavočervené fakle stáli. Jediná cesta ostávala –
do smrti a do balady. Nestarali sa o baladu,
šli a umierali.
Na krížoch černeli sa,
horeli v peciach desu – v Kremničke, v Nemeckej som videl
mihnúť sa ich tiene. Čujem ich volanie,
ich bielokrídle výkriky sa nesú k modrému Dunaju aj k čiernej
tatranskej stene, čo sa blízko neba klenie.
I ja tu o nich
dnes baladu skladám, kým v galériách šepoce si o nich
s tieňom tieň. Slovenské madony!
Mlčky si k vatre sadám, aby som lepšie videl na vás
cez plameň.
Čítajte aj Ivan Franko: Zakázaný Lámač skál
Roman Lubkivskyj
O VETRE
(prebásnil Ľubomír Feldek)
Stretol som v poli vietor.
- Čo robíš v poli, vietor?
- Hľadám tu v poli farbu
na šaty svojej milej.
Stretol som v mori vietor.
- Čo robíš v mori, vietor?
- Hľadám tu v mori jantár
na prsteň svojej milej.
Stretol som v horách vietor.
- Čo robíš v horách, vietor?
- Hľadám tu v horách drahokam.
do čelenky svojej milej.
Stretol som v púšti vietor.
- Čo robíš v púšti, vietor?
- Hľadám tu v púšti meno
pre moju milú, pre dievčinu, najmilšiu moju neznámu…
Čítajte aj PoČÍTAME s Ukrajinou - slovenskí spisovatelia čítajú z kníh svojich kolegov
Roman Lubkivskyj
RANNÉ KÚPANIE KONÍ
(prebásnil Juraj Andričík)
Nechce sa mi liezť spopod periny… Našťastie matka takto posúri ma:
- Choď kone vykúpať (dve mršiny)
v Serete, veď vieš, hentam vedľa mlyna.
Ideme. Zavše hodím na zem zrak. Spod kopýt vystrekujú iskry rosy. Temnie sa jaseň – starý bosorák, no úsvit pod mraky už raždie nosí.
Pod hrádzou bystrá voda žblnkoce. Ľaká ma, vábi hĺbka zavčas rána. A oko koňa sa už ligoce, jak veľký, dozretý plod pagaštana.
