Naši štúrovci boli väčšinou farári, a tak v ich poézii šťavnatú erotickú tému nenájdeme. Niečo sa možno prisnilo dievčaťu v Chalupkvej básni Sen, keď zaspalo pod jablonkou, ale čo to bolo, sa už nedozvieme, lebo slnko horou zasvietilo a jej milý sen odplašilo. Nuž si chodíme erotickú poéziu 19. storočia užívať k susedom. Dosiaľ v nej dominovala Petőfiho Hortobádska krčmáročka v krásnom prebásnení Jána Smreka. No nijako za Petőfim nezaostáva ani ukrajinský básnik Stepan Rudanskyj (1834 – 1873).
Hoci bol synom pravoslávneho kňaza, nekráčal v otcových šľapajach, vyštudoval medecínu, básne písal popri lekárskom povolaní, a tak nečudo, že v jeho poézii si prišla na svoe nielen ľudská duša, ale veselo si užívalo aj ľudské telo. Presvedčme sa o tom v týchto pre Ukrajinu takých smutných dňoch!
Ľubomír Feldek
VYHLÁŠKA
(Указ)
Cvála kozák, vidí devu, spod košele ťahá ĺistinu a vraví: „Príkaz vypočuj si, drahá!
Dátum… Číslo… A tu je ten prísny príkaz nový: Každá deva jeden raz dať musí kozákovi!
Chápeš, čo je vo vyhláške?“ „Chápem,“ vraví deva. A už dáva kozákovi, až jej duša spieva.
Rád je kozák, že vyhláška dodržaná bola. Na koni zas ďalej cvála. Deva za ním volá:
„A prečítal si to dobre? Prečítaj to opäť! Nebolo tam ,zo dva razyʼ? Nebolo tam ,zo päťʼ?“
Čítajte aj Ivan Franko: Zakázaný Lámač skál
TEN HORE
(Той, що над нами)
Stojí kozák v tôni hrušky, dievku prehovára. A dievčinka jarabinka ako v ohni zhára.
Sčerveneli plné líčka, srdce skáče z hrude. Dala by mu, len sa bojí, ako potom bude.
„A čo,“ vraví, „ak ja potom dieťa budem chovať? Kto sirôtku pritúli si? Kto príde nachovať?“
Kozák zatiaľ nezaháľa, už je v prednom dvore. „Netráp sa ty, dievča,“ vraví. „No predsa ten hore!“
A na hruške starý dedko zahrešil: „Ja vašu…! Robiť ho ma nevoláte – iba variť kašu?“
Začuli to mladí ľudia – a dali sa v behy. Dievča domov – Záporožec za dneperské brehy.
Čítajte aj Slovenské madony inšpirovali ukrajinského básnika. Jeho syn dnes chráni tie ukrajinské
PORADILA SI
(Сама учить)
Beží deva, v rukách sliepka, pod pazuchou sito. A pod vŕbou kozák leží. Deva všimla si to.
Rozochvela sa v tej deve jej dušička mladá. Podíde a čaká chvíľku, či ju kozák zbadá.
Keď ju zbadá, na útek sa dá, no čaká znova. „Čo utekáš?“ lenivo sa kozák ujme slova.
„Aký múdry! Že utekám! Mám tu trčať vari? Na hriech myslíš, veď to vidím aj na tvojej tvári!“
Vraví kozák: „Sliepka by ti uletela pri tom!“ „Aký múdry! Neuletí! Priklopím ju sitom!“
Uzná kozák – poradí si deva, niet čo riešiť. Priklopila sliepku sitom. Nič nebráni zhrešiť.
Neváhali a zhrešili pod tou vŕbou s citom. Leží kozák, beží deva so sliepkou a sitom.
Prebásnil Ľubomír Feldek
