Spisovateľka Soňa Bulbeck: Som dieťa z fary

Spisovateľka Soňa Bulbeck je na Slovensku známa už štrnástimi knihami z arabského sveta (napr. Ženy z Rijádu, Zaviate pieskom, Denník saudskej manželky). Hoci je Slovenka, zavialo ju na veľa rokov spolu s manželom Angličanom na Blízky východ. Nedávno však všetkých prekvapila veľmi osobnou knihou Deti z fary. Po jej prečítaní zistíte, že medzi potomkami evanjelických farárov je aj ona. Do príbehov ďalších detí z fary, ktoré spovedá, sa premieta kus slovenskej histórie.

, 14.04.2022 14:00
Soňa Bulbeck Foto:
Spisovateľka Soňa Bulbeck.
debata

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu práve o deťoch z fary?

Ja sama som dieťa z fary a o týchto ľuďoch ešte nevznikla žiadna knižka, hoci majú veľmi zaujímavé a často pohnuté osudy. Náš život za socializmu bol iný, pretože sme boli deti evanjelických farárov a nie o všetkom, čo sme prežívali, sa všeobecne vedelo.

Uvedomila som si, že už mám vyše 60 rokov, veľa mojich vrstovníkov odchádza a bola by škoda, keby o našich životných príbehoch nezostala žiadna zmienka, žiadna pamiatka. Zároveň som touto knihou chcela vzdať hold môjmu ockovi a vôbec všetkým farárom a ich rodinám, ktoré to v časoch socialistického Československa nemali ľahké.

Mnohí spomínajú, ako boli ich otcovia väznení, nemohli vykonávať svoje povolanie, neustále ich sledovala Štátna bezpečnosť. Farárske deti boli tiež nepriatelia štátu a nemohli študovať, čo si vybrali. Nezostali zatrpknutí, dokázali si nájsť miesto v živote. Kde našli tú silu?

Určite zohrala úlohu viera, ale aj chuť nepoddať sa. Nezobrali ma na vysnenú školu? Tak pôjdem na inú. V knihe je spolu so mnou dvadsať detí evanjelických farárov a všetci nakoniec vyštudovali a uplatnili sa, mnohí veľmi úspešne. Bola v tom pokora: ak už som na tejto ceste, v tomto odbore, budem sa snažiť čo najviac.

Niektorí sa k vysnenému povolaniu dostali až po rokoch, ani ja som nemohla byť učiteľkou, vyštudovala som geológiu a k učeniu som sa dostala po štyridsiatke na základnej umeleckej škole. Môj brat chcel študovať históriu, skončil matematiku a stal sa súdnym znalcom v odbore historických zbraní.

Kde majú deti z fary svoj domov, keď ste sa museli toľko sťahovať? Odkiaľ pochádzate?

To je ďalšia téma knihy. V tých časoch na Slovensku migrovať nebolo bežné, no farárske deti dostali putovanie do vienka. Ja som chodila na tri základné školy. Preto keď sa ma pýtajú, odkiaľ som, neviem odpovedať.

Kniha Deti z fary. Foto: Tranoscius
Deti z fary Kniha Deti z fary.

Narodila som sa v Leviciach, tam bola nemocnica a ocko bol vtedy farárom v blízkych Plavých Vozokanoch. Tam sme však bývali len do mojich štyroch rokov, odtiaľ sme šli do Prenčova pri Banskej Štiavnici, potom na Oravu, od pätnástich rokov som študovala v Bratislave, neskôr v Košiciach. Dostala som sa aj do Londýna, Saudskej Arábie, do Kuvajtu a teraz som zasa tu, na Slovensku, no neviem, či nastálo.

My, deti z fary, nie sme späté s jedným miestom, lebo sme nikde nemohli zapustiť korene, toľkokrát nás presádzali. Neviem, či si niekto vie predstaviť, aký tlak na farárov a ich rodiny režim vyvíjal, mnohí kvôli svojmu povolaniu skončili vo väzení a ich rodiny bez príjmu, neustále ich sledovali a vypočúvali. Mnohé manželky farárov boli učiteľky a iba niekde im dovolili učiť, spravidla na niektorej technicky zameranej škole. Dôvodov na sťahovanie mohlo byť viac.

Na druhej strane ste všetci mali pevné korene vo svojej rodine. Na farárske deti však ľudia kládli vyššie nároky. Cítili ste to aj vy?

Určite, všetci sme dostali do vienka lásku, pevnú oporu a smerovanie aj akúsi „vyššiu zodpovednosť“. Farárske deti slúžili ako model správania – keď sa vtedy na dedine dieťa vyhovorilo, že tam bude aj farárov Janko, iní rodičia to brali ako záruku, že sa nič zlé nemôže udiať.

Soňa Bulbeck - Lužinová so svojím otcom a bratom. Foto: Archív Soni Bulbeckovej
Deti z fary Soňa Bulbeck - Lužinová so svojím otcom a bratom.

Tak to bolo v zlatých časoch môjho detstva, v málotriedke, ale už onedlho, počas normalizácie, bolo postavenie farára aj na dedine iné.

V knihe sa nájdu aj farárske deti, ktoré si zvolili rovnaké povolanie, no nenájdeme tam spomienky na mamu farárku. Prečo?

Snažila som sa ich nájsť, lenže práve vtedy študovalo teológiu málo žien a aj tie, čo sa stali farárkami, väčšinou ostali slobodné a bezdetné, venovali sa len svojej práci. Dnes je to už iné.

Práve sa začínajú veľkonočné sviatky – ako vyzerala Veľká noc na fare?

Pracovne. Kým iní si cez sviatky mohli oddýchnuť, farári mali práce nad hlavu, mnohí mali na starosti aj viacero cirkevných zborov, kde na sviatky odbavovali služby Božie, a tak často boli po sviatkoch zachrípnutí.

Ani pre farárske deti Veľká noc neznamenala šibačku a oblievačku, sústredili sme sa na kresťanské zvyky: na Veľký piatok bol prísny pôst a na Bielu sobotu panovalo v dome ticho, žiadna hudba.

Čo majú deti z fary spoločné?

Pokoru, s akou reflektovali svoj často neľahký osud. Zároveň cítia spolupatričnosť vo svojej komunite. A tiež veľkú vďaku za to, že mohli vyrastať vo farárskej rodine.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #rozhovor #Soňa Bulbecková
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy