Päť rokov boli s Júliou šťastní. Potom sa vzali a tým sa to začalo. Ďalších desať, ktoré odvtedy spolu prežili, jeho charakter výdatne upevnili. Prežil ich radostne, pretože inú možnosť mu Júlia neposkytla. Že s ňou bude šťastný, uvedomil si vtedy, keď mu pri svadobnom bozku na výstrahu zahryzla do špičky jazyka. Neprekážalo mu to pri vyslovení kladnej odpovede na kňazovu obligátnu otázku.
Júlia bola skvelá žena. Šetrná. I vo chvíľach, keď sa jeho horúci dych blížil k jej perám, nezabudla sa spýtať, či v špajzi zhasol svetlo. Šiel sa presvedčiť a v chladnej tme zvyčajne vychladol i jeho dych.
Ťahalo mu na štyridsiatku, ten zvláštny vek, ktorého sa vlastné manželky, bohvieprečo, obávajú. Roky prežité s Júliou v harmónii a šťastí ho začínali mrzieť. Pociťoval, že má na viac než na zdĺhavé sexuálne predohry v podobe vysávania, umývania riadu a vynášania odpadkov. Júlia netajila, že ju to vzrušuje. Odvolávala sa pritom na odbornú literatúru.
Igor ju mal stále rád a navrával si, že žena je príťažlivá i v natáčkach. Nepomáhalo. Siahol po odbornej literatúre, ktorá vraví, že keď žena počuje muža pískať na bambusovej píšťalôčke, natretej šťavou z bahupádiky, tagary, kuštky, dévadáru a vadžrankandaky, vie, že mu podľahne. Kámasutre sa to dobre vraví, lenže kde u nás zoženiete bahupádiku, keď niet ani obyčajnej vadžrankandaky?
Prestával dôverovať literatúre i sebe. Jano Tkáč, priateľ, ho upozornil, že mu okolo hlavy začína rásť svätožiara. Zamyslel sa, predsa sú len prijateľnejšie parohy na cudzej hlave než svätožiara na vlastnej.
Jeho bezbrehá láska k Júlii si už vyžadovala opravu brehov, upevnenie hrádzí. Niektorým na manželstve záleží natoľko, že sa im stavanie a upevňovanie hrádzí stalo náplňou života. Igor sa k takému čomusi ešte neodhodlal, no cítil, že jazero lásky mu začína kdesi vytekať. V Polynézii žijú kmene, kde ženy patria všetkým, a je to v poriadku. Alebo taký Arab, ktorý má desať žien. Ten keď stretne úbohého Európana s jednou, musí byť znechutený. Júlia zbadala, že Igor sa tvári, akoby bolo všetko v poriadku. Vedela, že pokrytectvo nie je jeho životným štýlom, tak sa zatiaľ novými trasami na jeho pätnásťročnej ceste príliš nezapodievala.
Fajčieval na balkóne, odkiaľ už dlhší čas sledoval s vetrom sa hrajúcu spodnú bielizeň pani Heleny z paneláku oproti. Vravelo sa, že má manžela na montáži za hranicami. Občas sa pri vešaní naňho usmiala. Opätoval opatrne, aby si Júlia, nebodaj, čosi nevšimla.
Všimla. Dostal povolenie fajčiť v kuchyni. Odvtedy mu častejšie kládla otázky týkajúce sa nevery. Žiadala, aby sa pre ňu vzdal futbalu, kamarátov i piva. Keby mal len o čosi viac síl, azda by sa mu to i podarilo. Hoci sa snažil, umývanie riadu ho prestávalo baviť. Zanedbával vynášanie odpadkov, a keď sa pokazil vysávač, Júlia mu vytkla, že ju nemiluje: „Keď si ma miloval, lietal si aj s mechanickou metlou.“
Pani Helena ďalej sušila bielizeň na balkóne a Igorovi vŕtali hlavou zaujímavé myšlienky. I cez záclony v kuchyni bolo vidieť na nohavičky a podprsenky, ktoré v ňom utvrdzovali presvedčenie, že je to vzácna žena.
Čoraz častejšie vzdával česť trepotajúcim sa symbolom na balkónovej šnúre a sníval o tom, aké by to bolo nádherné, keby sa s pani Helenou spoločne oddávali tej istej činnosti. Tým skôr, že doteraz sa jej oddával len s Júliou.
Obmedzil fajčenie, až sa mu z denného prídelu štyridsiatich korún podarilo ušetriť na kyticu fialiek a fľašu šampanského. Jar prebiehala podľa plánu, Júlia mala inventúru, deti boli u svokry. Tej jari sa cítil sám.
Vzal nachystané rekvizity a zazvonil v paneláku oproti na dvere Jozefa Baláža.
„Dobrý deň,“ vydýchol.
„Pán Hrdlička?“ otvorila dvere o čosi viac ako ústa.
To stačilo, aby sa nimi dostal ďalej. Mal pocit, akoby jeho návštevu očakávala. Bola v bordovom župane a sálala z nej vôňa teplej vody, ktorá práve odtekala z vane.
Nepamätal si presne, čím svoju návštevu odôvodnil.
V televízii sa začínali správy. Obraz sa mierne chvel. To isté sa dalo povedať o jeho kolenách. Usadila ho, naliala do pohárov svoje šampanské, jeho dala chladiť.
V televízii už bežal hlavný program. Nezišlo mu na um nič hlúpejšie, než zo zotrvačnosti chváliť starostlivú Júliu.
Ženy nemajú rady, keď muži ohovárajú svoje manželky, no priam neznášajú, keď ich chvália. Prerušila ho a pripili si. Jej permanentný úsmev ho dráždil. Bola hráč a ona hľadala protivníka. Muža, u ktorého by neodhadla najbližší, čo i len najnenápadnejší ťah. Takého, ktorý by z roztopaše, hráčskej vášne spravil čosi neočakávané, riskujúc prehru, víťaziac tým, že hrá. Chápala milovanie ako život, hru bez pravidiel, alebo len s niekoľkými základnými. Ostatné sa vytvoria počas hry. Ak nie, ešte lepšie.
Igor to postrehol. Zišlo mu na um, či predsa len nemal zostať doma a opraviť vysávač.
Trojky, nedbanlivo prikryté županom, ho začínali inšpirovať. Keď sa naklonila k televízoru, premýšľal, čo by si s nimi počal. Deprimovalo ho, keď si uvedomil, že je príliš krásna na to, aby mohla byť maximálne využitá. Dokelu, prečo nepoužíva diaľkové ovládanie, keď ho má poruke?
Túžba a vášeň z neho trčali ako slama z čižiem dobrému sedliakovi.
Prepínala programy čoraz častejšie. Aby nestratil glanc, občas sa naklonil a dolaďoval obraz oscilátorom.
Znervóznel.
„Čo robíte?“ spýtala sa, keď šmátral po vreckách.
Usmial sa: „Mhm. Hľadám duševnú rovnováhu.“
Začínal sa jej páčiť.
„Skutočne ju nemáte?“
Vložil si do úst cigaretu, ale nezapálil si. Naklonila sa k nemu a ponúkla mu pery. Boli na nich zabudnuté zvyšky manželovho dychu.
Keď sa o chvíľu vzdala župana, uvedomil si veľkosť jej osobnosti. Prekérna situácia, v prvej chvíli si ju vysvetľoval všelijako. Stalo sa to, po čom veľmi túžil. Vždy keď sa nám splnia veľké túžby, prekvapí nás to.
Bola nežná ako mačka. (pokračovanie v piatok)
Posledná nevera
Adelke a Adele
Jozef Banáš zostavil knižku z niekoľkých starších poviedok ako Suliko, ktorú napísal roku 1984, pokračujúc poviedkami Mimoriadny rýchlik, Busta, Posledná nevera, Dávno som sa tak nezasmial a Srdce v podmienke a doplnil ich novými. Väčšinu príbehov zažil. Ten, ktorý mu rozprávala dcéra Adela, si netrúfol napísať. Bol príliš smutný. Odohrával sa na detskej onkológii, kde sa strieborná niť spájajúca dvanásťročnú Adelku so životom postupne stenčovala. Práve jej túto knihu venoval. A aj tej druhej Adelke. „Za jej srdiečko otvorené chorým, starým, biednym… ba aj bezmocným zvieratkám,“ napísal Jozef Banáš.
Kniha Posledná nevera vyšla 5. júna 2012 v Ikare
