
Všetci sme si rovní
Ideály 60. rokov odvial vietor ako pieseň Boba Dylana, mesto pretrvalo
Katarzyna Boni bola v Indii niekoľkokrát a prvý raz z Auroville ušla, ako priznáva. Napokon sa vrátila, zvedavá na históriu a súčasnú tvár tohto výnimočného miesta. Auroville – mesto, ktoré nepatrí nikomu a zároveň patrí všetkým. Pri ceremoniáli jeho založenia znelo sedemnásť svetových jazykov, jeho základy postavili na zemi privezenej z 24 štátov Indie a 120 štátov sveta. Ako ho prijal svet a čo z neho zostalo dnes? Katarzyna Boni predstavuje prvých obyvateľov Auroville, ktorí prišli do Indie z rôznych krajín hľadať svoje lepšie ja. Boli medzi nimi umelci, finančníci, architekti.
Niektorí sa usadili len na chvíľu, iní na pár rokov a podaktorí na celý život. S niektorými viedla rozhovory, po iných pátrala v dokumentoch, knihách aj vo filmoch a pridáva aj svoju osobnú skúsenosť s pobytom v Auroville, aby nám predostrela čo najvernejší obraz o svete, aký väčšina z nás nepozná.
Na to, aby sme Auroville pochopili, musíme sa vrátiť v čase. India sa sotva vymanila z kolonializmu a za Západe šesťdesiate roky priniesli revolúciu. Mladí húfne odmietali starý svet svojich rodičov a hľadali pre seba nový zmysel existencie. Mnohí odchádzali hľadať šťastie na Východ, do Indie, kde mohli byť niekým úplne iným než doma.
V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov ani väzenie
V tom istom čase v ašrame Šrí Aurobinda jeho nasledovníčku, nazývanú Matka, osvietila myšlienka vybudovať ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek. Dostalo meno po učiteľovi Aurobindovi a v roku 1960 malo nula obyvateľov a jeden strom. O šesť rokov už Auroville podporilo UNESCO – projekt mesta, ktoré malo prispieť medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru uznali ako významný pre celé ľudstvo. Čo z neho zostalo?
V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov ani väzenie, žiadne vládnuce ani úradnícke štruktúry. Tak rozhodla Matka zakladateľka. Kam viedol jej experiment? „I keď bol pozvaný každý, nie je to miesto pre lenivcov a zúfalcov. Ani pre tých, ktorí chceli uniknúť skutočnosti alebo hľadajú v starobe odpočinok. Miesto ľudskej jednoty vyžaduje vieru. A prácu,“ konštatuje Katarzyna Boni. Preto Matka uprednostňovala mladých a silných, dodáva, a nedala sa spútať žiadnymi rozhodnutiami, ani svojimi vlastnými.

Ideály odvial vietor
Autorkin pohľad je triezvy ako pohľad človeka z bývalého východného bloku, kde o utópiách vieme svoje. Vychádza z novinárskej zvedavosti a súčasne je plný pochopenia pre ľudskú povahu. Hodí sa človek do ideálneho mesta? Ako vlastne fungovalo a ako funguje dnes? Ideály 60. rokov odvial vietor ako pieseň Boba Dylana, mesto pretrvalo. Kto tam žil a ako?
Mali tam byť školy, divadlá, múzeá, reštaurácie, ale aj dielne, rodiace polia a bujné lesy. Na mieste bývalej púšte, ktorú tam zanechali britskí a francúzski kolonizátori, keď vyrúbali lesy, ľudia z Auroville skutočne vysadili milióny stromov. Vytvorili vyše 50 výrobných podnikov, ktoré pracovali podľa aurovillských ideálov. Každý sa mal cítiť slobodne a venovať sa tomu, čo si sám vybral. Prečo v meste slobody musela zasahovať polícia? Prečo spálili knihy? Deti nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a učiteľmi a prijímať svoju spoločenskú rolu danú postavením rodiny. Napokon šli študovať a liečiť sa na Západ.

Katarzyna Boni na príbehoch obyvateľov a na historických udalostiach v meste, o ktorých sa zachovali záznamy a svedectvá, kladie celkom zásadné otázky o povahe sveta a človeka. Môže sa človek naozaj oslobodiť od svojho ega? A môže to dosiahnuť tým, že opustí svoje korene, stabilnú prácu, rodinu? Môžu tisícky ľudí žiť pokope bez toho, aby medzi nimi nevznikali mocenské či kompetenčné spory? Prečo dnes v meste bez peňazí treba za kávu zaplatiť? A mohlo by toto nezávislé mesto fungovať bez finančnej podpory zvonka? Môže aj ideálne mesto naraziť na rasizmus, zlobu a chamtivosť? Môžu byť slobodní ľudia vykorisťovaní? Ako vyzerá zrážka idealizmu s materializmom? Potrebuje svet miesto ako Auroville? Kde je naše lepšie ja? Otázky, ktoré nestratili nič na svojej sile.
