Foto: Absynt
Sme si blízki ako vydry
Dara je štrnásťročný tínedžer, ktorý má rád prírodu a punk. Žije so svojou neobyčajnou rodinou v Severnom Írsku. Kým susedia zarovnávajú svoje trávniky manikúrovými nožničkami (to nie je žiadny vtip, Dara to videl na vlastné oči), McAnultyovci nechávajú okolo seba žiť divočinu: lúčne kvety, malé jazierko zo starého vedra, v ktorom zachránili žaby. Rovnako, ako sa inde výhražne vyníma ceduľa s nápisom nevstupovať, súkromný pozemok!, oni okolie varujú inak: Pozor, tu pracujú včely!
Hovoria, že byť detinský nie je správne. Mne je takého sveta bez emócií ľúto. Svet bez radosti, neprítomný
Darova rodina je výnimočná nie v tom, že je iná, ale že je láskavá, citlivá a súdržná. Čo by za taký pocit vzájomnej lásky a opory dali mnohí v uponáhľanom svete. „Našu rodinu nespája len rodinné puto. Okrem otca sme všetci autisti – a tak je pre nás on ten čudný, na ktorého sa spoliehame, že nám odhalí nielen tajomstvá prírody, ale aj ľudského sveta. Spolu sme pomerne excentrické a chaotické zoskupenie. Sme si blízki ako vydry. A schúlení jeden pri druhom kráčame svetom svojou vlastnou cestou,“ predstavuje Dara svoju rodinu.
Otec je vedec, morský biológ a teraz ekológ, mama je hudobná žurnalistka, dobrovoľníčka a pracovala aj na akademickej pôde, ale aj mama troch detí: deväťročnej Bláthnaid, ktorej meno v preklade znamená Kvitnúca a je vraj celkom slušnou odborníčkou na hmyz a slimáky, trinásťročného Lorcana, ktorého meno v preklade znamená Divoký a je hudobník – samouk a zároveň adrenalínový športovec, a štrnásťročného Daru, nádejného prírodovedca.
Čítajte aj Kniha týždňa: Svoj podiel noci niesť
Slzy aj smiech
McAnultyovci žili trochu nomádskym životom, často sa sťahovali. „No keď sme sa už niekde usadili, náš dom bol ihneď prepchatý knihami, lebkami, pierkami, politikou, nespútanými debatami, slzami, smiechom a radosťou,“ spomína Dara. Iba so svojou rodinou si vie užiť chvíle šťastia a radosti, ktoré v jeho vnútri vyvoláva pozorovanie prírody. Teší sa zo spevu vtákov, z kvitnúcich kvetov, pozná hádam všetky druhy rastlín a zvierat v okolí, počuje, ako dýcha starý dub, ktorý tristo rokov rastie, tristo rokov prekvitá a tristo zomiera, mravcom a stovkám ďalších živočíchov pomáha už päť storočí. Komu pomáha človek?
Čítajte aj Kniha týždňa: Kde ležia Zasľúbené zeme?
Dara prírodu miluje a rozumie jej, no nerozumie ľuďom. Z jeho pohľadu by všeličo na svete malo byť celkom inak. Uvažuje, akí sú ľudia navzájom od seba závislí a zvieratá aj rastliny sú im vydané napospas, ako málo bežný človek o prírode vie, no vytláča ju stále ďalej a ďalej od seba. Píše si denník a v ňom odhaľuje svoj život, nespútanú radosť, ale aj ťaživú úzkosť, strach zo zmien a zároveň túžbu preskúmať a objaviť niečo nové. Vie veľa o vtákoch a najviac si obľúbil kaňu sivú. Na jar víta prvých vtáčích prisťahovalcov, sleduje šantenie piniek v korune a smúti nad zranenou netopiericou, ktorú sa otcovi nepodarilo zachrániť, pretože chápe, že mohla dať život ďalším generáciám svojho druhu.
Čítajte aj Kniha týždňa: Carmen - skutočný život Hany Hegerovej
V škole zažil šikanovanie a hoci sa učí na samé jednotky, škola je preňho klaustrofobická, ostré farby bolia a ťažký vzduch vyvoláva napätie. Rovnako ako správanie spolužiakov. „Decká z mojej triedy chodia spolu do mesta, hrajú spolu futbal či nejaké iné športy, no nerozprávajú sa. Uškŕňajú sa na každého, kto je iný,“ hovorí. Dara každý deň potrebuje nájsť radosť, aby prežil. Jeho pocity sú veľmi hlboké, emócie intenzívne, tie pozitívne aj tie druhé. „Hovoria nám, že byť detinský nie je správne, ba takmer zlé. Mne je takého sveta bez emócií ľúto. Svet bez radosti, neprítomný,“ vyznáva sa Dara. Dara Mc Anulty získal za svoju prvotinu prestížne literárne ceny. Jeho Divoký rok (v preklade Dany Petrigáčovej) so svojou strhujúcou otvorenosťou má čo povedať.
