Príbeh románu Pocit konca sa totiž začína niekde v školských laviciach, hoci jeho rozprávačom je starnúci „mladý“ muž Anthony Webster, rozvedený šesťdesiatnik, holohlavý, ak je tento druh opisu dôležitý, väčšia či veselšia a dôležitejšia časť života je už za ním. No život má zmysel po celý život, a tak triedi odpad, udržiava poriadok v byte, dodržiava predpisy, stará sa o auto, pracuje ako dobrovoľník v nemocnici a nejako sa začína obzerať aj dozadu a spomínať.
Ak by sme chceli byť veľmi struční, možno by sme si vystačili s T. S. Eliotom. Medzitým je však všeličo, nazvime to životom. A na to nestačí jednoduché ani stručné podanie! Odbočenia z cesty sú zavše dôležitejšie ako cesta sama a zavše človek dostane od života ,,prihrávku“, ktorú spracováva až do konca.
Tajná záležitosť čas
Ide o výborne napísanú prózu, hoci príbeh je možno banálny. Banálny ako život(?). Dej je spomienkou. Spomienkou, ktorá, hoci aj na sklonku života alebo v čase, keď už človek akože „vie“, môže byť taká silná, že obzretie sa dozadu na zážitok či zoskupenie zážitkov a súhry náhod spätne ovplyvní celý celučičký prežitý život. Odrazu človek začne sám seba vnímať inak, iný je jeho pohľad aj na ľudí, s ktorými ten život prežil či prežíva, možno nadobudne dojem, že tá jeho cesta mohla alebo mala byť iná, mohla sa odvíjať inak.
Mnohé pochopí a niektoré veci do seba zapadnú ako kolieska a „hodiny začnú ísť presne či "presnejšie“: ,,Pamätám si aj ďalšiu drobnosť. My traja sme nosili ako symbol nášho zväzku hodinky s ciferníkom na vnútornej strane zápästia. Bola to, samozrejme, póza, ale možno i niečo viac. Čas sa tak javil ako osobná, dokonca tajná záležitosť. Od Adriana sme očakávali, že si ten symbol všimne a pridá sa, ale nespravil to.“
Čas obyčajne býva dosť osobná záležitosť. Najmä v mladosti. K trojici s hodinkami obrátenými smerom k zápästiu sa pridáva svojrázny Adrian. Stávajú sa z nich priatelia na celý život, ktorí sa pravidelne stretávajú, aj keď sa ich cesty rozdelia a hodinky na zápästí každého z nich začnú tikať inak. Adrian je od začiatku iný, možno vážnejší či vznešenejší, od začiatku ho Barnes čitateľovi „strká pod nos“ ako toho, o ktorom ešte bude reč.
Reč je, samozrejme, o láske. Chlapci dospievajú, spomenúc si na Eliota, na rade je „kopulácia“ a na scénu vstupuje Veronika. Prvá láska, so všetkým, čo k tomu patrí. Taká, čo zanecháva celkom zrejmú stopu v živote každého z nás, obyčajne neskôr prekrížom-krážovanú tými, čo prídu po nej. Stopu, ktorú neskôr človek skôr tuší alebo chce vidieť, ako vidí naozaj.
Karty na stôl
Veronika sa zoznámi so štvoricou kamarátov, vezme svojho milého na návštevu k rodičom, stretnutie s jej rodičmi, najmä mamou, zanechá v ňom dojem, dokonca taký, že keď sa po rokoch Veronika v jeho živote objaví znovu, stretnutie s jej rodičmi a mamou je opísané s presnosťou na milimeter. Tu niekde na konci sa začne odohrávať príbeh, spomienka. Jednoduchý až banálny na to, aby sme ho zhrnuli do dvoch viet.
Zaujímavejšie a tajomnejšie je to „okolo“. Snobská a povýšená Veronikina rodina, jej mama „s kučierkou na čele“ a jej trochu rozpačité a tajomné kývanie z terasy, keď sa auto s mladým priateľom jej dcéry vzďaľuje, Veronikina nástojčivosť a jej odmietanie, stretnutie so štvoricou nerozlučných priateľov a očividná sympatia medzi ňou a Adrianom. Samotný Adrian, to, ako sa cesty kamarátov rozchádzajú, rozchod s Veronikou, manželstvo „nášho hrdinu“ s Margaret. Život ako taký, pošta po rokoch od notára, zvláštne dedičstvo po Veronikinej matke a začiatok nového vzťahu s Veronikou, aj tentoraz „bez naplnenia“, ak nie je naplnením už stretnutie dvoch ľudí po rokoch samo osebe a to, čo prináša…
Na záver akoby všetci hrdinovia vyložili karty na stôl. Veronikin vzťah s Adrianom, postihnutý syn Adriana a Veronikinej mamy, ktorého do ústavu chodí navštevovať Veronika, pretože obaja jeho rodičia sú mŕtvi. A napokon či na začiatku dedičstvo – Adrianov denník. Ten s trochou peňazí a ospravedlnením sa po rokoch za to, ako sa pred rokmi, keď ich navštívil ako priateľ ich dcéry, k nemu jej rodina správala – odkazuje ako časť dedičstva Veronikina mama „nášmu“ či Barnesovmu Anthonymu.
Pocit, ktorý poznajú všetci
„Dostanete sa v živote na koniec – nie samotného života, ale niečoho iného: na koniec pravdepodobnosti, že sa ešte dá v živote niečo zmeniť. Môžete sa na dlhý okamih zastaviť, máte dosť času, aby ste sa zaoberali otázkou: Čo ešte som spravil zle? Premýšľal som o deckách na Trafalgarskom námestí. O mladej žene, ktorá tancuje jediný raz v živote. Rozmýšľal som, čo všetko ešte stále neviem alebo čomu nerozumiem, čo všetko sa nikdy nebude dať spoznať či pochopiť… Je to o pribúdaní. Je to o zodpovednosti. A okrem toho, je to o nepokoji. Je to o obrovskom nepokoji.“
Tento druh nepokoja, autorského nepokoja, vás sprevádza celou knihou. Napriek tomu, že spôsob, akým hovorí, nie je rozvláčny ani ozdobný či metaforický. Všetko, čo povie, akoby skonštatoval a svoje konštatovanie podoprel tým, že o ňom trebárs dvoma vetami popremýšľa. Je však presný a nenudí. Pocit konca či spomienku, ktorá ho navodí a prevráti celý náš život naruby, poznáme všetci. Je to knižka „o obrovskom nepokoji“.
Juliana Barnesa, jej autora, netreba predstavovať vo Veľkej Británii. Je prekladaným autorom viacerých románov a nositeľom mnohých dôležitých ocenení. Vydavateľstvo Artforum od istého času zaujíma svoje dôležité a nezastupiteľné miesto medzi vydavateľstvami, najmä vďaka rýchlosti, s akou je schopné zareagovať na to, čo vychádza vo svete, vybrať, preložiť a ponúknuť slovenskému čitateľovi. Myslím, že Barnesovým Pocitom konca viacerým čitateľom ulahodilo.
Julian Barnes: Pocit konca, Artforum, Bratislava 2012
