Kniha týždňa: Vôňa kvetov noci

Túžite pod ostrým slnkom po štipke melanchólie? Ak si chcete sadnúť do tieňa s knihou, pri ktorej môžete spomaliť, spomínať a zamyslieť sa, pokojne si do kufra na dovolenku pribaľte Vôňu kvetov noci od Leily Slimani (preklad Kamila Laudová). Autorka strávi výnimočnú noc sama v múzeu v Benátkach, no jej myšlienky sa rozletia k spomienkam na detstvo, cez vystavené umelecké diela sa dostane do rôznych kútov sveta a vníma jeho súčasné traumy. V jej autobiografických úvahách nájdete aj zábavné pozorovanie typu človeka zvaného turista.

02.07.2022 05:00
debata
Leila Slimani: Vôňa kvetov noci Foto: Inaque
kniha vona kvetov noci Leila Slimani: Vôňa kvetov noci

Otca ľutovali, že má iba dcéry

Rodičia chceli, aby sme boli slobodné, nezávislé, ale nemohli byť ľahostajní k nepísaným zákonom

Spisovateľka Leila Slimani žije v Paríži, detstvo však prežila v Maroku, vo francúzsko-marockej rodine v meste Rabat. Jej matka bola jednou z prvých marockých lekárok. „Nikdy som netrpela tým, čím moje prastaré matky, ale v mojom detstve pretrvávala predstava, že ženy sú nehybné, usadené bytosti, že sú bezpečí viac vnútri ako vonku. Mali menšiu hodnotu ako muži, dedili menej, vždy boli niečou dcérou alebo manželkou. Môjho otca často ľutovali, že má len dcéry,“ spomína.

Jej teta sa aj v šesťdesiatke bála fajčiť pred svojím bratom, keďže je všeobecne známe, že žena, ktorá fajčí, je zhýralá. „Moji rodičia chceli, aby sme boli slobodné, nezávislé, schopné vyjadriť svoje rozhodnutia a názory. Ale ani oni, ani my sme nemohli byť ľahostajní ku kontextu, v ktorom sme vyrastali, a k nepísaným zákonom,“ dodáva.

kniha - tato izba sa neda zjest Čítajte aj Patrí kniha o sexuálnom zneužívaní do škôl?

Leila Slimani vyštudovala v Paríži a pracovala ako novinárka pre africký týždenník, kým sa naplno nevrhla na písanie kníh. Jej romány Dans le jardin de l'ogre (česky V lidožroutově zahradě), Sex a lži, Nežná pieseň, Krajina tých druhých – vojna, vojna, vojna či Adéle získali veľký ohlas u čitateľov aj uznanie kritikov vrátane literárnych cien.

„V 80. rokoch nebola v Rabate žiadna galéria… Keď sme sa presťahovali do Paríža a prvýkrát som navštívila galériu, bola som ohromená, trochu nesvoja. Presne ako v divadle,“ píše. „Múzeá sa mi stále javia ako zdrvujúce miesta, pevnosti venované umeniu a kráse, genialite, kde sa cítim maličká,“ priznáva.

najväčším nepriateľom spisovateľa sú návštevy a telefón

Meno Leila v arabčine znamená noc a spisovateľka, verná svojmu menu, má rada ticho a samotu. „Písanie je hra s mlčaním, ide o to vysloviť okľukou tajomstvá, ktoré sú v skutočnom živote nevysloviteľné,“ myslí si. Nerada opúšťa svoj domov, ako vraví, najväčším nepriateľom spisovateľa sú návštevy a telefón, to vedel už Hemingway. A predsa sa v slabej chvíli dala nahovoriť, aby strávila noc práve v múzeu, ale nie v hocakom. Ocitla sa na rozkladacej posteli medzi umeleckými zbierkami v Punta della Dogana v Benátkach. A hoci tvrdí, že múzeum pre ňu zostáva manéžou západnej kultúry, elitárskym priestorom, ktorý stále nepochopila, jej kniha prezradí, že umelecké diela vie vnímať všetkými zmyslami.

kniha svoj posiel noci niest Čítajte aj Kniha týždňa: Svoj podiel noci niesť

Naboso pred sochami

V múzeu sa v rámci jedného projektu postupne na noc vystriedalo viacero spisovateľov. Leila Slimani sa sama a naboso prejde jednotlivými miestnosťami, objavuje, kde sa jej ktorý exponát prihovorí tak, aby mu porozumela. Mnohé vníma veľmi intenzívne. Dlhý záves z červených guľôčok je Opona, dielo Félixa Gonzáleza-Torresa, ktorý v roku 1996 zomrel na AIDS – a Leila Slimani vidí krvavý závoj, cíti, ako sa teplá tekutina šíri a zasahuje do jej života.

Veľké sklenené bloky umelca Roniho Horna „vyzerajú ako mentolky, ľadovce vytvarované ľudskou rukou. Ako živá voda, ktorú kúzelník premenil na kameň. Betón je osvetlený umelým svetlom, ktoré mu dodáva auru neskutočna… Keby som sa ho dotkla, mohol by sa opäť stať tekutým, moje prsty by sa doň ponorili, na podlahe by sa vytvorila kaluž a ja by som sa v nej mohla okúpať,“ opisuje svoje pocity.

Pre Anriho Salu vyzerala blokáda Sarajeva ako 1 395 dní bez červenej, keď sa neodporúčali nosiť výrazné farby, aby ste sa nevystavili paľbe ostreľovačov, a Leila Slimani spolu sním vzdáva hold sarajevskému orchestru, ktorý hral aj počas obliehania a jeho hudba bola nástrojom odporu, volaním po ľudskosti. S Etel Adman sleduje zničenie Bejrútu a súhlasí, že mestá umierajú tak ako ľudia, zvieratá a rastliny. „Myslím si, že katedrála Notre-Dame spáchala samovraždu, vyčerpaná, vyblednutá voči všetkým, ktorí ju chceli skonzumovať, sa zapálila,“ konštatuje. Silné vnemy sa miešajú s úvahami o úlohe umelcov exhumovať pamäť navzdory ľahostajnosti, s úvahami o písaní a pominuteľnosti.

Nočný jazmín vydáva vôňu mojich lží, nedospelých lások, tajne vyfajčených cigariet

Leila verná svojmu menu cíti príťažlivosť k nočnému životu. Už ako dieťa vnímala, že cez deň sa každý správal podľa toho, čo sa od neho očakávalo, snažil sa udržať si fazónu, prezentovať sa ako cnostný, konformný a slušný človek. A potom prišla noc, v ktorej boli ženy krásne a krehké a Leila už nechcela byť dobre vychovaným dievčatkom. „Nočný jazmín vydáva vôňu mojich lží, nedospelých lások, tajne vyfajčených cigariet a a zakázaných večierkov. Je vôňou slobody,“ spomína na roky dospievania. Jej živé, silné aj voňavé pocity sálajú z každej stránky knihy.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #kniha týždňa #knižné tipy