Irena Brežná: Píšem, keď ma niečo rozhnevá

Keď spisovateľka, reportérka a medzikultúrna mediátorka v roku 1968 emigrovala do Švajčiarska, mala len osemnásť.

06.07.2012 16:00
Brežná Foto: ,
Irena Brežná svojim románom Nevďačná cudzinka spôsobila v Švajčiarsku rozruch. Emigranti sa obvykle neodvážia kritizovať svoju novú vlasť.
debata

Napriek tomu, že sa jej v druhej vlasti vždy darilo, bráni sa celkovému „splynutiu“ s prostredím. Možno aj preto si na rozdiel od mnohých zahraničných Slovákov tvrdohlavo obhajuje slovenskú podobu priezviska.

Hoci knižná novinka Ireny Brežnej Die Undankbare Fremde (Nevďačná cudzinka) zatiaľ v slovenčine nevyšla, jej medzinárodný úspech nedovolí pochybovať o tom, že sa tak v najbližšom čase stane. Autorka na stránkach románu rúca nejeden mýtus o tom, ako sa vlastne emigrantom z východného bloku v ich novej vlasti darilo. A nehanbí sa podrobiť ostrej kritike ani zázračnú krajinu blahobytu, ktorá ju kedysi tak ochotne prijala. Román prišla predstaviť aj do Bratislavy, v Letnej čitárni U červeného raka prečítala obecenstvu prvé úryvky z jeho prekladu.

Ako sa stalo, že z vás po mnohých rokoch vyvreli spomienky na emigráciu v takej koncentrovanej a autentickej podobe?

Emigrácia je proces, ktorý sa nikdy nekončí. Dlho som pracovala ako novinárka, písala som literárne reportáže z krízových oblastí. Až pred pár rokmi som sa začala venovať literárnemu spracovaniu vlastných spomienok – najskôr to bolo detstvo v socialistickom Československu v knihe Na slepačích krídlach. Terajší román možno chápať ako pokračovanie osudu hlavnej hrdinky. Dospieva a emigruje do Švajčiarska. V knihe však nie sú len moje návraty do minulosti. Hrdinka neskôr pracuje ako tlmočníčka na súde či v nemocniciach, kde je zas a znova konfrontovaná s témou začiatku v cudzej krajine.

Vy sama pôsobíte aj ako tlmočníčka. Sú teda jednotlivé príbehy skutočné?

Áno, osudy, ktoré sú vsunuté do monológu hlavnej hrdinky, sú autentické. Román je vďaka ním rozvetvený, všetkým sa prelína ústredný motív vyrovnávania sa s cudzím prostredím, v ktorom sa jednotlivec učí porovnávaniu kultúr – celistvosť tej vlastnej síce stratil, ale nadobúda tým flexibilitu, pohyblivosť v myslení. Zaoberám sa tak v knihe v podstate tým, čím sama dennodenne žijem. Myslím, že je to aj dnes mimoriadne aktuálna téma. A v blízkej budúcnosti váha témy migrácie iste ešte vzrastie. Aj môj román je síce zasadený do reálií, ktoré som prežila ja, no je zároveň veľmi univerzálny.

V čom je situácia dnešného utečenca podobná tej vašej zo 60. rokov?

Rovnaký je iste kultúrny šok. Začína sa určitým odmietaním nového, veď vlastná identita je naraz v ohrození. Potom prichádza pomalé preberanie nových vlastností, až sa identita emigranta začína podobať na patchwork. Sú však aj takí, ktorí chcú čo najrýchlejšie splynúť a zahodia všetko, čím boli dovtedy. Toto sebazaprenie však môže viesť k vlastnému opovrhnutiu a napokon – absolútne splynúť s cudzím prostredím ani nie je možné, z čoho vyplynie ďalšia frustrácia. Nakoniec sa s tým každý musí popasovať po svojom.

Je dnes emigrácia v čomsi ľahšia?

Je v mnohom bežnejšia, vytvorili sa štruktúry, domy pre utečencov, mnoho úradov. No my Slováci a Česi sme vtedy boli vo Švajčiarsku vítaní, čo sa o dnešných utečencoch z tretieho sveta povedať nedá. Dostali sme hneď prácu úmernú nášmu vzdelaniu, ja som bez problémov začala študovať. Dnes je to sťažené a z prisťahovalectva je pálčivá politická téma.

Pred rokom ste boli na slovenskom festivale nových kultúrnych menšín [fjúžn]. Ako sa vám javí situácia u nás?

Je na čase, aby sa aj Slovensko začalo pripravovať na nový trend – a to najmä väčšou otvorenosťou. Aj ono sa stáva cieľovou destináciou utečencov ako Švajčiarsko, aj keď v neporovnateľne menšej miere. Myslím, že tu panuje veľký nezáujem a nepriazeň voči cudzincom z tretieho sveta a nepochopenie toho, že mnohí skutočne utiekli pred veľkými hrozbami. Ako bývalá emigrantka môžem povedať, že je to veľmi traumatizujúci prístup a negatívne skúsenosti zo Slovenska, Česka či Poľska si so sebou tí ľudia nesú ďalej. Asi si tu veľa ľudí neuvedomuje, že neprišli len brať, majú aj čo ponúknuť. Svoju životnú skúsenosť, kultúru, talenty, profesie, húževnatosť prežiť v extrémnych podmienkach. Môžeme sa od nich niečo naučiť. Okrem toho je dokázané, že migrácia je pre krajiny po určitom čase aj ekonomicky výhodná.

Ide empatia ruka v ruke s blahobytom?

Aj v blahobytnom Švajčiarsku sa začínajú báť, že im cudzinci berú prácu a využívajú sociálny systém. Vznikajú reštriktívne opatrenia, ktoré neraz hraničia s porušovaním ľudských práv. V praxi tam je však väčší záujem o problémy iných. Prichádzajú tam ročne tisíce utečencov a mnohí dostanú povolenie na trvalý pobyt. Slovensko je viac zahľadené do seba, nesolidárne, hoci samo solidaritu neraz potrebovalo. Panuje tu tiež výrazná hierarchia cudzincov. Kým Západ a všetko z neho je atraktívne, o to, čo je ešte chudobnejšie a východnejšie sa zaujíma len málokto. Možno stačí uvedomiť si, že presne takto sa na Západe pozerajú aj na Slovákov.

Už názov vašej novinky Nevďačná cudzinka napovedá, že ste nešetrili na novú vlasť kritikou. Potrebuje ju Švajčiarsko?

Aj samotní Švajčiari si občas kydajú do vlastného hniezda, hoci úplní majstri sú v tom rakúski intelektuáli. Celkom nové však bolo, že im zrkadlo nastavila cudzinka. A navyše, s humorom. V tom je môj román prvou lastovičkou. To, že sa dá názov preložiť zároveň aj ako Nevďačná cudzina už naznačuje jeho provokačný program.

K čomu ste chceli čitateľov vyprovokovať?

Chcela som povedať, že cudzinec nemusí do konca života žiť pod diktátom vďačnosti. Tam, kde žijem a som doma, si môžem aj zareptať. Neprijímam rolu doživotného hosťa, chcem participovať na spoločnosti, a to obsahuje aj konštruktívnu kritiku. V 70. rokoch sa hovorilo o asimilácii, potom prišiel pojem integrácia, no budúcnosť patrí práve participácii. Teda aj keď prijímam pravidlá hry, mám právo zostať sama sebou a cenia si ma ako dobrú občianku. Chcela som tiež vyvrátiť mylnú predstavu, že sa prisťahovalec prispôsobuje veľmi rýchlo. Pre ďalšie generácie je dôležité to prijať a nevnucovať svoj štýl života. Inak sa iba zaplnia psychiatrické oddelenia.

Nie je kniha tak trochu zúčtovaním?

Aj takto sa na ňu niektorí pozerali. Počula som napríklad názor, že by som sa vo svojom veku už mohla upokojiť a zmierniť. Ja som však kriticky písala vždy. O Rusku, Rumunsku, Ukrajine, o afrických štátoch, Československu či Slovensku. Kritický duch je pre mňa charakteristický, písať pre mňa znamená rozmýšľať a z toho vyplýva kritika spoločnosti. Často píšem, lebo ma niečo rozhnevá a chcem tomu prísť na koreň. Čiže naozaj to nie je tak, že som čakala vyše štyridsať rokov, aby som mohla so Švajčiarskom zúčtovať.

Vaša odvaha však napokon bola ocenená úspechom…

Práve tú odvahu mnohí vnímali veľmi pozitívne. Uznali, že ich krajina kritiku potrebuje a od domáceho autora sa jej až v takej miere asi nedočká. Mám predsa len iný pohľad – zvonku. S knihou sa však stotožnili aj v Nemecku či Rakúsku, téma nie je švajčiarskym špecifikom. Iste, kniha mala kontroverzné ohlasy, ale to je práve dobre. Na slepačích krídlach prijali vynikajúco, ale z ich strany išlo o nekonfliktný román. Humorný obraz socialistického sveta, ktorý je Západu veľmi vzdialený, sa nikoho nemohol dotknúť. Teraz som rada, že som našla boľavé miesto a rozprúdila som debatu. Dôležité je, aby sa najmä samotní prisťahovalci stali aktívnymi, pretože tí sú väčšinou buď ticho, alebo len chvália. Boja sa stratiť už tak krehké sympatie. Pre mňa je vždy riešením priama konfrontácia.

Ako Švajčiari reagujú na váš sarkazmus?

Ten im veru nie je vlastný. Pred mojím vystúpením niekedy moderátori publiku radšej vysvetľujú, že ide o humor a že ja sa vlastne v knihe zabávam na ich podivných vlastnostiach. Predídu tak tomu, že by ma považovali za nenávistnú, najmä ak ide o malomestské obecenstvo. Treba vysvetliť, že ide o formu dialógu a nie bezúčelnú kritiku. Veľkým signálom boli tri strany, ktoré románu venovali v nemeckom týždenníku Die Zeit – titul znel Najlepšia prisťahovalkyňa Švajčiarska. Chceli tým povedať, že si treba vážiť kritiku. Ocenili moju takzvanú cudzotu, teda inakosť, ktorú si suverénne nesiem so sebou. Napokon, dáva mi potrebný odstup. A to je cenná vec.

Ako sa vyvíja váš vzťah k Slovensku?

To je veľmi komplexné. Tým ako sa po páde komunizmu postupne normalizuje Slovensko, normalizuje sa aj môj vzťah k nemu. Je to suverénna európska krajina, napriek tomu si zachováva svojskú mentalitu a nuansy, ktoré sa mi buď páčia, alebo nie. Nechcela by som však, aby bol celý svet rovnaký. Je pre mňa vždy zážitok, keď sa môžem ponoriť do slovenčiny a poprechádzať sa po Bratislave. Kdesi vnútri jasne cítim kultúru, z ktorej pochádzam. A vždy sa tu uvoľním. Neviem, či je to len tým, že som tu vlastne na dovolenke, hoci tu mám aj vystúpenia, alebo možno aj tunajším životným štýlom. Toho napätia je tu predsa len menej, Švajčiarsko je veľmi organizované.

Pracujete už na niečom novom?

Od vydania Nevďačnej cudzinky s ňou neustále cestujem a zaoberám sa aj reakciami, ktoré vyvolala. A čo budem robiť až to opadne, zatiaľ neviem. Asi ešte predsa len nie som taká dobre zorganizovaná Švajčiarka.

Irena Brežná (1950)

Vyštudovala gymnázium v Bratislave, po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. Na univerzite v Bazileji študovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Pracovala ako psychologička, prekladateľka a tlmočníčka z ruštiny do nemčiny, dvanásť rokov pracovala pre Amnesty International. Od roku 1990 sa pravidelne vracia na Slovensko. Píše v nemčine. Od roku 1980 je stálou prispievateľkou do viacerých švajčiarskych a nemeckých novín a časopisov (Neue Zürcher Zeitung, Berliner Freitag, rozhlas WDR 3). Na Slovensku vyšli jej prózy Psoriáza, moja láska (Archa, 1992), Tekutý fetiš (Aspekt, 2005), Na slepačích krídlach (Aspekt, 2007), Nevďačná cudzin(k)a (2012, po nemecky pod názvom Die undankbare Fremde, preklad pripravuje vydavateľstvo Aspekt).

debata chyba