Film Doktor Živago bol v ZSSR zakázaný podobne ako rovnomenný Pasternakov román, podľa ktorého bol nakrútený. Pasternak získal za tento román Nobelovu cenu, ktorú ho však donútili odmietnuť. Roku 1968, v dubčekovskom období a ešte pred vojenskou intervenciou, stihol vyjsť Doktor Živago v preklade Zory Jesenskej aj na Slovensku.
Jevtušenkov text, spievateľný na Larinu melódiu, je súčasťou Jevtušenkovej básne Melódia Lary, ktorá vyšla v mojom preklade vo výbere z Jevtušenkovej poézie Ľudská tvár. Vydalo ho v roku 2007 vydavateľstvo môjho dnes už nebohého priateľa Ivana Panenku Ex Tempore. Spolupracoval na ňom so mnou môj takisto dnes už nebohý priateľ Milan Tokár.
V tejto knihe hovorím aj o tom, ako Jevtušenko sám túto báseň nielen recitoval, ale aj tancoval v Bratislave: „…vďaka tomu, že Jevtušenko-filmár prijal funkciu predsedu poroty festivalu Art-film v Trenčianskych Tepliciach, mali sme v júni 2005 príležitosť spoznať na Slovensku aj živého Jevtušenka-básnika… Dva razy vystúpil aj naživo, pred bratislavskou verejnosťou – v oboch prípadoch som mal tú česť robiť mu partnera.
Foto: ANDREJ MATUŠKA
Prvý raz to bolo 24. júna v Au-parku, v kníhkupectve Panta-rhei…
Vrcholom bola báseň Larina melódia. Na básnikovo želanie usporiadatelia našli Laru pripomínajúcu plavovlasú speváčku. Ivana Holécziová nielenže spĺňala Jevtušenkove predstavy, ale – sprevádzaná klaviristom Pavlom Šuškom – podfarbila Jevtušenkov prednes básne skvelým spevom. Básnik si záver básne zaspieval, a dokonca aj zatancoval spolu s ňou.“
Ešte predtým však porozprával Jevtušenko publiku, ako báseň vznikla. Jevtušenko v tom čase pôsobil v Amerike, v štáte Oklahoma, v meste Tulsa – prednášal na tamojšej univerzite ruskú literatúru.
Čítajte viac Jevgenij Jevtušenko – sovietsky rebel, ktorý nemohol mlčať
A raz, ako tak prechádzal cez námestie v Tulse, začul zrazu známu melódiu. Bola to melódia Lary z filmu Doktor Živago. Obzeral sa, odkiaľ tá melódia znie, a zistil, že ju hrajú vežové hodiny – bolo zrejme poludnie, alebo bila práve nejaká iná celá hodina a tá melódia bola naprogramovaná v tých hodinách už dávno, ale Jevtušenko si to dovtedy nevšimol. No v ten deň, keď si to všimol, mu vstúpili slzy do očí. To nič, že to bola francúzska melódia z amerického filmu – aj tak ho to ako Rusa dojalo – pretože to bola melódia z filmu Doktor Živago. Začal na tom namestí sám tancovať vals, až si Američania mysleli, že ten Rus., čo tu u nich žije, sa zbláznil. A keď prišiel domov, tú melódiu nielen otextoval, ale napísal aj báseň Larina melódia, do ktorej ten text vložil – a odvtedy tú báseň na svojich vystúpeniach nielen recituje, ale aj spieva a tancuje…
Foto: Reuters, Jim Bourg
Dnes už Jevtušenko nežije, ale tá báseň – a takisto pieseň, v nej skrytá – je dodnes živá. Skúste si ju zaspievať:
ACH, DOKTOR ŽIVAGO, ČO NEVYLIEČIL KREMEĽ Z RUSKEJ PÝCHY…
Jevgenij Jevtušenko
(* 18. júl 1932, stancia Zima, Irkutská oblasť – † 1. apríl 2017 Tulsa, USA)
LARINA MELÓDIA
Hľa, stojím na námestí v Tulse
ako Luskáčik,
čo ušiel od baletu,
uprostred oklahomských stepí
a tej žeravosti, čo tu patrí k letu.
Zvykli si tu už na mňa –
aj na to, že je červený môj mundúr z dreva.
Chápu, krv na červenej nevidno –
no zato z mnohých rán mi dušu pozalieva.
Obväzujú
i zašívajú mi tie rany dôkladne,
i hlboko, i úzko,
no ako zaživa mi zahoja tú najväčšiu?
Mne nehojí sa Rusko.
Na bielych krídlach Čajkovského labutí
tá rana chce sa dotknúť neba.
On asi odchoval tie labute
na teplých omrvinkách chleba.
A ja som Luskáčik z tej rozprávočky nemeckej
a hudby ruskej
a dávno neblúdil som po tajge, kde ihličie tak mäkko vŕzga.
Na rodeu mi kovboj vraví:
„Prepáč, zo školy nič neviem vlastnou vinou –
kde je to tvoje Rusko? Azda niekde medzi Nemeckom…
… a Čínou?“
Presne to uhádol!
To moje Rusko naozaj je medzi.
Ale v tom medzi
predsa ešte hádam nádej väzí!
Čo sa mi nestalo – raz ma až trhlo
na námestí v Tulse.
S tým svojím Ruskom na okamih
zoči-voči stál som.
To bili mestské hodiny –
a v tom, čo hrali,
kým odvŕzgali čas,
som spoznal melódiu Lary.
Pasternak nepočul, žiaľ, nikdy tú melódiu,
čo rodným snehom iskrí!
Ak nie film, isto páčila by sa mu aspoň Julie Christie.
Ten zakázaný román do Ruska nám prepašoval
v melódii
Maurice Jarre!
Vypínali nám prúd, keď na ľade sa pri nej roztancoval
krasokorčuliarsky pár.
No v každej krčme každý muzikant –
či v Moskve,
a či na Urale,
tváril sa ako hlupáčik
- a všetci hrali
melódiu Lary.
Ruble im za to hádzali
nič netušiaci invalidi
a medaile im pri tom zvonili v tej melódii.
Ak pochytí
ma zrazu plač a strach,
Lara, len ty
si sviecou v mojich tmách!
Lara, len ty –
v tých časoch samý hriech –
si zažatý
tam v tmách môj rodný sneh!
To ty, Rusko, to ty tak plačeš
za tým, kto zmizol a už ho niet!
Aj zmiznutým
a v diaľke zmrznutým
svieť, Rusko, svieť!
Lara, a ty svieť s ním!
Vlasť, aj keď máš
pre mňa len z dreva kríž,
ty za mnou plač
raz s miazgou vyroníš.
Oj, Lara, svieť!
Oj, svieť mi, Pasternak –
nech temný svet
ma nedesí až tak!
To ty, Rusko, to ty tak plačeš
za tým, kto zmizol a už ho niet!
Aj zmiznutým
a v diaľke zmrznutým
svieť, Rusko, svieť!
Lara, a ty svieť s ním!
Tak preklínaný román svetom šiel –
a zrazu stal sa
hudbou, čo ukazuje presný čas tu v Tulse!
Ach, trepot ruskej zástavy – ten tichý šelest listov zakázanej knihy!
Ach, doktor Živago, čo vyliečil nás z ruskej pýchy!
Som Luskáčik
- nie drevený, som živý –
a v tom nesmrteľnom valse
dnes krúžim s Larou v náručí
tu na námestí v Tulse.
2003, preložil Ľubomír Feldek
