Napriek ustavičnému a dookola omieľanému poúčaniu o potrebe byť otvorený a riešiť všetky psychické traumy hovorením o svojich vnútorných stavoch a počúvaním tých, ktorí nám hovoria, sa situácia nemení, ba zdá sa, že sa zhoršuje. Sme stále viac osamelí v rozrastajúcej sa množine pseudokomunikácie, neschopní hovoriť o tom, čo potrebujeme, a počúvať tých, čo to potrebujú. Nerozumieme našim deťom, nerozumieme si s rodičmi, nerozumieme si medzi partnermi.
Aj keď neschopnosť komunikácie sa vlastne dnes stáva klišé, ktoré obsadzuje literatúru (a film a divadlo…) ako povinná téma dnešných dní, akoby nám práve teraz dochádzalo, že nerozumenie si a pobyt vo vlastnom divnom vnútri je módou. Dnes sme sa stali sebe najväčšími nepriateľmi, pretože sa nedokážeme otvoriť druhým.
Dvaja nešťastníci
Alice a Mattia, dvaja rovesníci, nešťastníci, každý so svojou jazvou, nielen na duši, ale aby sme si túto symboliku vychutnali naplno aj vtedy, ak sme menej chápaví čitatelia, aj na tele. Alice, týraná ambicióznym otcom, ktorý chce mať zo svojej dcéry superlyžiarku, končí ešte pred pubertou s dochrámanou nohou a jazvou na bedrovom kĺbe.
Mattia v snahe ísť na zábavu a odstrihnúť sa od svojej slabomyseľnej sestry dvojčaťa, nepriamo spôsobí jej smrť a týra sa za to sebapoškodzovaním: podrezávaním si žíl a jazvením dlaní. Ako isto tušíte, dvaja nešťastníci sú si v príbehu súdení, ich životné osudy sa pretnú na strednej škole. Ale aby sme vedeli, že nejde o ružovú literatúru s happy endom, stretnú sa preto, aby nám ukázali, že nie sú schopní navzájom komunikovať.
Mattia je typickým matematickým géniom s Aspergerovým syndrómom (nikde v knihe nepomenovaným), ktorý je uzavretý vo svete čísel, ich dokonalej harmónie a s nepochopením sociálnych vzťahov. Alica žije v chladnej domácnosti s rakovinou postihnutou umierajúcou matkou, bezmocným rezignovaným otcom. Vypracuje si v sebe dokonalú anorexiu, odmieta byť normálnou, lebo sa jej bridí jej telo, svet vníma ako násilie páchané na jej rovnováhe, cíti, že jej chce ublížiť. Obidvaja tušia, že bez seba nemôžu žiť. Obidvaja nie sú schopní prekročiť svoje jazvy. Obidvaja vedia, že žiť spolu vlastne nemôžu.
Neschopnosť otvoriť svoj svet
Mladý taliansky autor Paolo Giordano (1982) nás postupne prestriháva cez vyše dvadsať rokov, od detských nešťastí, rodičovskej izolovanosti od detí cez nesmelé pokusy o sebaidentifikáciu a spoznávanie na strednej škole až po pokusy žiť „normálny“ život, ktorý však ani jeden z dvojice nevie žiť.
A tak sa Mattia uzatvára v akademickom svete, kým Alice síce robí kroky smerujúce k normalite, dokonca sa vydá za lekára, ale odmieta mať deti a jej anorexia ju nakoniec privedie k rozpadu manželstva.
Keď sa aj pokúsi zavolať Mattia späť k sebe, nie je schopná otvoriť mu svoj svet a povedať mu, že bez neho nevie žiť. A ani Mattia svoj svet pred Alicou nedokáže otvoriť a vracia sa radšej do svojho sveta rovníc.
Ružová knižnica naopak
Bezútešnosť a povrchná schematickosť textu, v ktorom sú „zjazvení“ outsidermi nášho života, sa mení tak trochu na predvídateľnú hádanku – na to, ako to bude pokračovať. Schematická chladnosť textu robí z románu Osamelosť prvočísel čosi ako ružovú knižnicu naopak. Namiesto krásnych a šťastných máme zjazvených, ktorým sa aj šťastie vzťahu odvráti. Ak sa potrebujete liečiť z vlastných depresií, toto je ukážka, že ľudia sa môžu mať zle aj a hlavne z vlastnej viny. Vlastným pričinením.
