Alma má pod posteľou sedem strašidiel! Kniha o detskej depresii lieči strach

Malá Alma bola veselá, šťastná a plná energie. Kým zrazu nezistila, že v temnote pod jej posteľou sa skrývajú strašidlá. Keď vylezú, zhasnú svetlo v našom vnútri. Dve mladé spisovateľky zo Španielska Iria G. Parente a Selene M. Pascual napísali knihu, ktorá sa prihovára deťom vážnou témou detskej depresie. Dokážu však povzbudiť, že aj nad tou najtemnejšou temnotou sa dá vyhrať, ak nám s tým niekto pomôže.

20.07.2022 06:00
Iria G.Parente Selene M.Pascual spisovateľky... Foto: ,
Kniha Irie Parente a Selene Pascual sa prekladá do mnohých jazykov.
debata

Iria Parente a Selene Pascual sú Španielky a „rozprávajú rukami“- emóciami nabité slová sprevádzajú rovnako temperamentné gestá. Mladé spisovateľky, tridsiatničky, píšu spoločne už desať rokov a majú už za sebou asi 20 kníh. Začínali ako blogerky a ich prvý spoločný román v internetovej podobe sa volá Lupene z papiera. Odvtedy prešli dlhú cestu a v Španielsku sú veľmi populárne. Majú svoj fanklub a ich kniha Sedem strašidiel pod posteľou s témou detskej depresie sa prekladá do mnohých jazykov. V slovenčine vyšla vo vydavateľstve Cooboo v preklade Ivany Cingelovej.

Duševné zdravie je tabu v škole aj doma

O detskej depresii sa málo píše aj málo hovorí. Pre spisovateľku Iriu Parente je to autobiografická téma, sama to zažila. „Vtedy som potrebovala niekoho, kto by mi dodal nádej. Kto by si ma vypočul a povedal, že dnes je to síce zlé, ale zajtra to môže byť lepšie. Že sa budem zasa cítiť dobre ako predtým,“ spomína. Sama vie, že liečenie depresie nie je lineárne, sú v ňom lepšie a horšie dni, keď do toho človek znova spadne – a nie je to jeho vinou. „Nemôžeme sa sústrediť na to, že sa z depresie celkom a hneď vyliečime, ale pracovať na tom, aby to raz bolo O. K.,“ dodáva.

Duševné zdravie sa spája s mnohými predsudkami a vzbudzuje veľké obavy a strach. Keď o tom budeme hovoriť, deti tým nijako neohrozujeme, na­opak

Duševné zdravie je podľa nej tabu nielen v Španielsku, ale vo väčšine krajín sveta, hoci štatistiky hovoria, že pribúda mladých ľudí s depresiou, ktorí sa rozhodnú ukončiť svoj život. „S deťmi sa v škole o týchto problémoch nehovorí, skôr sa zametajú pod koberec. Ľudia sa boja, že keď budú o nich rozprávať, stanú sa skutočné. Vždy je lepšie o depresii hovoriť, než ju potláčať, to nevedie nikam,“ vyhlasuje Iria. Aj hlavná hrdinka knižky, malá Alma, sa bojí niekomu so svojimi starosťami zdôveriť. Strašidlo jej našepkáva, že ju potom budú považovať za čudáčku a prestanú ju mať radi. Nakoniec sa ukáže, že Almina kamarátka má tiež pod svojou posteľou strašidlo a nápadne sa podobá na to Almino…

Na knihu o detskej depresii reagujú v Španielsku mnohí rodičia, no podľa Irie rozporne: na jednej strane vítajú, že o tom konečne niekto hovorí, ale boja sa o tom porozprávať s vlastnými deťmi, aby náhodou nezistili, že aj ony majú svoje „strašidlá“. „Duševné zdravie sa spája s mnohými predsudkami a vzbudzuje veľké obavy a strach. Keď o tom budeme hovoriť, deti tým nijako neohrozujeme, naopak, môžeme im pomôcť, dať im do rúk nástroje, ako s depresiou bojovať,“ zdôrazňuje Iria. Vraví, že v Španielsku chýbajú verejné financie, aby sa dostala potrebná pomoc všetkým, ktorí ju potrebujú, a po pandémii je ich ešte viac.

„Pandémia naozaj vyniesla na svetlo depresie, ale aj poruchy príjmu potravy a ďalšie problémy mladých. Na sociálnych sieťach je všetko krásne, úžasné a usmievavé, v skutočnosti nie. Dobre, že sa o týchto veciach začína hovoriť, ale to je iba prvý krok k zlepšeniu,“ hovorí Selene Pascual. Kniha teda vychádza z osobnej skúsenosti, autorky však jej obsah konzultovali aj s odborníkmi – s terapeutmi a so psychológmi.

kniha - tato izba sa neda zjest Čítajte aj Patrí kniha o sexuálnom zneužívaní do škôl?

Sedem strašidiel

V knihe ožíva až sedem strašidiel, ktoré trápia Almu, a každé je iné. Prvé bolo maličké, no neuveriteľne nervózne. Ďalšie jej rado šepkalo do ucha. A napokon prišlo také, čo rástlo a rástlo… až vybuchlo. Symbolizujú rôzne symptómy detskej depresie, no tá má veľa rôznych podôb. Medzi nimi je aj hnev. „Hnev je typickým znakom depresie u detí a mladých ľudí, ľudia o tom málo vedia a deti, ktoré sa často hnevajú, odsúdia ako konfliktné. Môže to však prameniť z ich zlého duševného zdravia,“ vysvetľuje Iria. Týchto sedem strašidiel je Alminých, iné dieťa môže mať iné „strašidlá“, no môžu sa podobať. „Nechceli sme stvoriť skutočný príbeh, ale ani mýtus, že nad depresiou sa dá zvíťaziť absolútne, tak to proste nebýva,“ vyhlasujú autorky.

Kniha Irie Parente, Selene Pascual: Sedem... Foto: Pravda, CooBoo, Albatros media
kniha sedem strasidiel pod postelou Kniha Irie Parente, Selene Pascual: Sedem strašidiel pod posteľou

Kniha Sedem strašidiel pod posteľou je prispôsobená detskému čitateľovi nielen obsahom, ale aj grafickou úpravou. Výtvarníčka dodala knihe ďalší rozmer, vďaka nej sa vie deťom prihovoriť aj vizuálne. Kniha doteraz vyšla aj v kórejskom, srbskom aj v čínskom jazyku, prekladá sa do češtiny. Hoci Iria a Selene už vydali dvadsať kníh, až Alma im otvorila dvere do sveta. „Väčšinou píšeme fantasy a sci-fi pre mladých čitateľov, aj veľmi hrubé knihy, toto je pre nás nielen veľká zmena témy, ale aj formátu. Nečakali sme, že vyvolá taký záujem, nejaký čas nám stála v zásuvke, kým sa nám počas pandémie podarilo vydať ju namiesto v máji až v septembri. Ale teraz sa tešíme, čo nové nám Alma prinesie,“ hovorí Selene.

Iria a Selene píšu spolu už desať rokov a vydali dvadsať kníh, priemerne by to boli dve knihy na jeden rok. Priznávajú, že sú tak trocha workoholičky, ale písanie je pre ne zábava. „Keď píšeme dve, ide nám to dvojnásobne rýchlo, lebo si vieme prácu rozdeliť a užijeme si pritom dvakrát toľko zábavy, ako keď autorka píše sama,“ pochvaľujú si. Každá kniha sa rodí vlastným tempom a Alma bola vraj hotová za dva týždne, pretože stvárnenie siedmich strašidiel už mali v hlave a šlo to rýchlo. Iné knihy sa rodia tri až štyri mesiace.

„Máme to šťastie, že môžeme písať tak veľa, lebo je to náš primárny zdroj príjmov, a tak sa písaniu venujeme osem až deväť hodín denne, niekedy aj viac, hoci to by sa už nemalo,“ usmieva sa Selene. V Španielsku sa obom autorkám hovorí „Selirienses“, spojením mien Selene a Iria, a ich fanklub číta všetko, čo napíšu. „Naša komunita nám ponúka veľa tvorivej slobody a veľmi jej za to ďakujeme. Iní autori sú uväznení v jednom žánri či v jednom štýle rozprávania a nemôžu z neho vyjsť, my si to vďaka našim priaznivcom môžeme dovoliť,“ vyhlasujú.

kniha Tri-sestry-obalka Čítajte aj Kniha týždňa: Tri sestry, čo prežili neľudské hrôzy

Iria G. Parente a Selene M. Pascual napísali aj rozsiahlu trilógiu Olympus, v ktorej spojili svet gréckej mytológie a sci-fi. „Chceli sme zmiešať tieto dva odlišné svety, aby sme v klasických príbehoch dali hlas hrdinkám, ktoré ho predtým nemali. Ženské hrdinky sú v mytológii buď obete, alebo zlé bytosti a vždy končia zle. Grécke mýty tu kolujú už tisícky rokov, sú nadčasové, no my sme ich chceli zasadiť do iného kontextu. Napríklad pri Persefone sa objavuje téma vzťahu s matkou, osamostatnenie sa. Dej sme zasadili na Mars v roku 2600, no v knihe hovoríme o našom svete, ku ktorému sme pridali čosi navyše. Hovoríme aj o tom, kam nás dovedie kapitalizmus, v ktorom práve žijeme,“ vysvetľujú autorky.

Ich inú knihu v Argentíne stiahli z predaja, lebo predstavuje Annu zo Zeleného domu ako dnešnú bisexuálku

Zakázané autorky

Iria a Selene rady búrajú tabu, píšu o rodovej rovnosti, o mačizme aj o sexuálnej rôznorodosti, o inakosti. Nemajú s týmito témami v prísnom Španielsku problémy? „Všetky naše knihy sa týkajú tém, ktoré sa nás týkajú alebo máme potrebu sa im venovať. Myslíme si, že aj deti a mladí ľudia by sa mali vzdelávať v témach rodovej rovnosti a sexuálnej rôznorodosti, aby z nich nevyrástli rasisti alebo homofóbi a podobne. Svet bude lepší, keď deti naučíme tolerantnosti. Vytvárame v príbehoch to, čo nám samým chýba, snažíme sa, aby bolo vo svete viac porozumenia,“ hovoria španielske spisovateľky.

To, že si človek prečíta knihu s postavami LGBT komunity, ešte neznamená, že sa jednou z nich stane. A ak také knihy čítať nebude, neznamená to, že svoju orientáciu zmení, lebo o tom nevie

Iria ako členka LGBT komunity priznáva, že by mala oveľa ľahšie dospievanie, keby mala pred sebou nejaké vzory. Keby sa ku knihe, akou je Sedem strašidiel pod posteľou, dostala v čase, keď to potrebovala, pre ňu aj pre jej rodinu by to bolo oveľa jednoduchšie pochopiť. „Niektorí ľudia si myslia, že sme problematické autorky. V Argentíne nám stiahli jednu knihu z predaja v reťazci kníhkupectiev kvôli tomu, že v nej vystupujú LGBT postavy. Predstavuje Annu zo Zeleného domu ako dnešnú bisexuálku, v sekcii kníh pre mladých dospelých pritom ponúkajú veľa kníh, ktoré si nekladú servítku pred ústa. Aj niektorí rodičia namietajú, že "tlačíme deťom do hlavy“ takéto predstavy. My si však myslíme, že o rozmanitosti sa treba rozprávať. Že to nie je pre deti žiadne nebezpečenstvo, ale ich to, naopak, obohacuje, učí ich to tolerancii. Keď dieťa našu knihu chce čítať, prečo by pre rodičov malo byť problémom, že bude mať viac empatie voči ľuďom, ktorí nespadajú do väčšinových očakávaní?" pýta sa Selene.

„To, že si človek prečíta knihu s postavami LGBT komunity, ešte neznamená, že sa jednou z nich stane. A ak také knihy čítať nebude, neznamená to, že svoju orientáciu zmení, lebo o tom nevie,“ vyhlasuje Iria. Keď rodičia takéto knihy deťom zakazujú, zakazujú im podľa nej nájsť seba a svoje miesto vo svete. „Nebuďme naivní, keď si tínedžer knihu chce prečítať, nájde si ju bez toho, aby o tom rodičia vedeli,“ dodáva Selene.

Deti to zvládnu. No veľa dospelých sa nechce vzdať svojich naučených sociálnych vzorcov, preto keď sa dnes otvárajú mnohé ,chúlostivé’ témy, vyvoláva to silnú spätnú reakciu

Ani škola deťom veľmi nepomáha vzdelávať sa vo vzťahoch. V Španielsku sa nedávno šírilo video, v ktorom dievča vysvetľuje svojmu otcovi, že má právo odmietnuť, keď mu je niečo nepríjemné, že vlastné telo patrí dievčaťu. Vzbudilo na internete veľkú polemiku: jedni to vítali, iní tvrdili, že tým deti zbavujeme nevinnosti a „tlačíme im do hlavy“ veci, na ktoré ešte nie sú pripravené, o akých ešte nepotrebujú počuť. „Ja to vnímam ako pomôcku pre deti, aby vedeli odlíšiť, čo je dobré a čo zlé, že môžu odmietnuť, čo je im nepríjemné. Mohlo by to pomôcť znížiť počet zneužívaných detí,“ myslí si Selene.

V Španielsku sa deti vraj učia iba základy sexuálnej a vzťahovej výchovy. Španielske spisovateľky s ľútosťou podotkli, že v siedmej – ôsmej triede sa deti učia nanajvýš to, ako sa používa kondóm. Lenže na Slovensku sa v tom veku učia, aké sú ženské a mužské pohlavné orgány. A nič o vzťahoch. „Je veľa ľudí, ktorí zažili zneužívanie, a pritom sami nevedeli, že sú zneužívaní. Myslím, že je dobré, aby deti vedeli aj o takýchto veciach. Zvládnu to. To len veľa dospelých sa nechce vzdať svojich naučených sociálnych vzorcov, preto keď sa dnes otvárajú mnohé ,chúlostivé’ témy, vyvoláva to silnú spätnú reakciu,“ myslí si Iria.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #knižné tipy