Kniha týždňa: Pár poznámok o smútku

Chimamanda Ngozi Adichie je nigérijská spisovateľka, ktorá sa preslávila najmä svojou knihou Všetci by sme mali byť feminist(ka)mi a románmi Amerikánka či Polovica žltého slnka. Vyrástla v univerzitnom meste Nsukka, študovala medicínu a farmakológiu, no v devätnástich rokoch šla študovať do USA a začala zbierať literárne ceny.

, 24.07.2022 06:00
kniha par-poznamok-o-smutku Foto:
Chimamanda Ngozi Adichie: Pár poznámok o smútku
debata
Chimamanda Ngozi Adichie: Pár poznámok o smútku Foto: Absynt
kniha par-poznamok-o-smutku Chimamanda Ngozi Adichie: Pár poznámok o smútku

Vzdialenosť, ktorá ju delila od rodičov a súrodencov, roztratených vo svete, sa v čase pandémie ukázala ako neprekonateľná. Letiská neprijímali a jediným možným stretnutím s rodinou sa stal zoom. A práve v tomto pre všetkých ťažkom čase nečakane zomrel jej otec, univerzitný profesor, múdry a láskavý človek. Spisovateľka sa vo svojej intímnej spovedi vyrovnáva so stratou milovaného otca a jej slová sú plné žiaľu aj bezmocného hnevu, ale najmä lásky, ktorú k sebe s otcom cítili.

Smútok je krutý

Chimamanda Ngozi Adichie otvorene priznáva, ako ju správa o otcovej smrti zničila. „Akoby ma niekto brutálne vytrhol zo zeme aj s koreňmi. Vyšklbli ma zo sveta, ktorý poznám od detstva… Niečo ako najhorší deň v živote naozaj existuje. A prosím vesmír, aby ho už nič neprekonalo,“ píše.

Jej žiaľ bol o to väčší, že pandémia postavila medzi členov rodiny nepreniknuteľný múr – nedalo sa cestovať, nedalo sa objať, nedalo sa pobozkať. Dospelá žena, sama matka malej dcérky, sa ocitla na dne svojich síl. Pri strate milovaného človeka vám nezáleží na tom, či sa „dožil pekného veku“, či mal „bohatý a naplnený život“. Bol tu a už nie je. Na tú predstavu sa nedá zvyknúť. Minulý čas by mali zrušiť.

Chimamanda Adichie tak objavila prekvapujúcu telesnosť smútku, keď mala od plaču boľavé aj boky, neznesiteľnú trpkosť na jazyku a na hrudi obrovskú ťarchu. Srdce sa jej rozbehlo celkom mimo rytmu tela a v nijakej fyzickej polohe sa necítila dobre. V rodine bol život vždy prešpikovaný smiechom a aj v čase trúchlenia sa pri spomienkach smiech vynorí, no slabne a mení sa na slzy.

Polovica žltého slnka - obal knihy Čítajte viac Knižný tip Pravdy: Polovica žltého slnka

Keď má slovo hnev

Osobitne citlivo vníma smútiaci slová sústrasti. Fráza „už je na lepšom mieste“ spisovateľku ohromuje svojou trúfalosťou – ako to viete? Nemala by som ja ako pozostalá dostať echo skôr než vy? Rovnako ju popudzuje pripomienka, že jej osemdesiatosemročný otec sa dožil „pekného veku“, pretože smútku nezáleží na veku, ale ako veľmi bol človek milovaný. A s ľútosťou si vybavuje vlastné slová, ktoré kedy povedala iným pozostalým.

Jeho suchý humor s vekom len utešene chrumkavel

Chimamanda Adichie v útržkoch spomienok kreslí obraz svojho otca, ktorý ju formoval. Situácie, ako ju učil trpezlivosti, ako ju povzbudzoval, podporoval sledoval jej kroky bez toho, aby narušil jej hranice. Ako ju v rodnej reči často volal „Tá, čo robí skvelé veci“, alebo aj „Tá, čo sa rovná mnohým mužom“ či „Tá, ktorej príchodom sa končí bitka“. „To preto som sa nikdy nebála, keď so mnou muži nesúhlasili?,“ pýta sa ako dospelá.

Chimamanda Adichie opisuje svojho otca, profesora štatistiky, ako vzdelaného a láskavého človeka, ktorý mal vysoko vyvinutý „zmysel pre poriadnu prácu, ale aj pre suchý humor, ktorý s vekom len utešene chrumkavel“. Nebol materialista – keď sa bohatý nápadník spisovateľkinej sestry chválil, že má osem áut, otec sa spýtal jednoducho – A prečo? Dcére spisovateľke ani smútok nazastrel zrak a neotupil jej bystré postrehy – na Nigérijčana žijúceho v Nigérii je to vraj pozoruhodné, píše – pretože Nigéria je „presiaknutá étosom chamtivosti a nehatenej hrabivosti“.

Chimamanda Ngozi Adichie Čítajte viac Kniha týždňa: Amerikánka ťahá za vlasy aj za rukáv

Rovnako ostro vníma spoločenské povinnosti spojené v jej krajine s pohrebom, pre nás zväčša exotické. Keď jej matke ako vdove vysvetlili, že by si mala dať oholiť hlavu na znak smútku, dcéra pripomína, že „ovdoveným mužom nikto hlavy neholí a nikto ich celé dni nenúti jesť pôstne jedlo – od mužských tiel sa neočakáva, že budú dávať najavo stopy svojej straty“.

Chimamanda Ngozi Adichie v tejto útlej a veľmi osobnej knižke nezaprie svoje dary – je nepochybne talentovaná spisovateľka a bystrá pozorovateľka. A zároveň citlivá bytosť, ktorá vie milovať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #kniha týždňa #Chimamanda Ngozi Adichie
Flowers