ROZHOVOR: Austrálčanka píše bestsellery o Slovákoch

Ako ste všetky tieto drsné príbehy zaznamenávali? Nahrávali ste si ich?

Nie. Nenahrávala som ich, ani som si nič nezapisovala, iba som sedela a počúvala ich.

Vedieť počúvať druhých je dar – vy ste ho zdedili alebo ste sa to postupne naučili?

Neviem, či som to zdedila, ale môj prastarý otec ma naučil, že ak sa chceš niečo o svete dozvedieť, musíš byť ticho a počúvať. Rozprávali sme sa spolu každý deň, keď som prišla zo školy, ani s mojimi rodičmi, ani so starými rodičmi sme sa tak pozorne nerozprávali a nepočúvali ich. Ak s niekým hovoríte, nestačí, ak počúvate jeho slová, musíte vnímať aj jeho telo a tvár.

Vašou prvou knihou bol Tetovač z Auschwitzu a stal sa z nej bestseller, bola preložená do vyše 30 jazykov. Čakali ste taký úspech?

Takýto úspech som nečakala ani vo sne a stále si na to neviem zvyknúť. Pôvodne som sľúbila Lalemu, že jeho príbeh vyrozprávam, a mal to byť film. Kniha vyšla v 47 jazykoch a práve o ňu prejavili záujem aj v Mongolsku.

Tetovač z Auschwitzu je skutočný príbeh Laleho a Gity Sokolovovcov, ktorí sa do seba zaľúbili v koncentračnom tábore.

Prečo podľa vás ľudia chcú čítať o holokauste aj po 80 rokoch? Podľa mňa vo vašich knihách čitatelia nájdu nádej – dokonca aj v beznádejnej situácii.

Súhlasím s vami. Všetky tie knihy sú o nádeji. Dvadsať rokov som pracovala v nemocnici a tam ľudia tiež hovoria o nádeji: dúfam, že sa môj otec dožije svojich vnúčat, dúfam, že sa môj brat dožije narodenia dieťaťa alebo dúfam, že sa moja dcéra dožije svojich šestnástych narodenín. Moje knihy ľudia čítajú, lebo si chcú pripomínať tieto udalosti a pre mladých je to dobrodružný príbeh ich rovesníkov – pätnásť-, šestnásť-, sedemnásťročných mladých dievčat a chlapcov, s ktorým sa vedia stotožniť. V Austrálii ich čítajú deťom v školách.

Žiaľ, neviem, či tieto knihy čítajú aj slovenským deťom či dospievajúcim, ale mali by sa, pretože je v nich kus slovenskej histórie. Toto však nie je vaša prvá návšteva na Slovensku, napriek veľkej vzdialenosti – čo ste tu našli?

Na Slovensku nachádzam pocit domova a pokoja, ľudia sú milí a srdeční, dokonca aj krajina mi pripomína Nový Zéland, odkiaľ pochádzam. Nech prídem do Bratislavy, Krompách, Košíc či do Bardejova, vždy ma vítajú s otvorenou náručou a s otvoreným srdcom.

Priznám sa, že som mala trocha obavy, či sa na Slovensko nedívate očami ľudí, ktorí prežívali také hrôzy aj preto, že ich susedia, bývalí priatelia či spolužiaci im nepomohli.

Určite sa na Slovensko nedívam cez minulosť. Nemyslím si, že súčasné Slovensko by sa malo bičovať za hriechy vašich starých otcov a dokonca prastarých otcov. Dnešné Slovensko už nie také, aké bolo v minulosti. Každá krajina má vo svojej histórii udalosti, na ktoré by najradšej zabudla. Niečo o vašich politických pomeroch viem, ale nepoznám podrobnosti. Je mi smutno z toho, keď niekto popiera minulosť. Je to minulosť krajiny, nie vaša osobná, ale je dôležité, aby sme na ňu nezabudli. Aby sa viac nezopakovala. Dúfam, že aj momentálna situácia na Ukrajine otvorí Slovákom oči, pozrú sa do minulosti a také chyby sa už nestanú.

Slovensko sa doteraz celkom nevyrovnalo s prenasledovaním Židov a s deportáciami, dodnes sa mnohí snažia tieto historické fakty popierať alebo hovoria, že to bolo dávno a netreba si to pripomínať.

Občas sa stretávam s ľuďmi, ktorí holokaust popierajú, dám im 30 sekúnd a potom ich pošlem preč, vyhodím ich zo svojej prednášky. Sú v menšine a nie sú až takí nebezpeční, stačí ich ignorovať. Oveľa horší sú tí, ktorí nepopierajú, že sa to stalo a súhlasia s tým, je to pre nich v poriadku. Oni sú skutočný problém a ich myslenie asi nezmeníme. Práve preto je jedinou cestou výchova mládeže, aby boli mladí vzdelaní, informovaní. V Austrálii moje knihy čítajú už štrnásťroční dospievajúci a dostanú sa k nim skôr, než ich zasiahnu nejaké iné vplyvy.

Vy ste sa stretli s témou holokaustu už predtým, ako ste začali písať Tetovača z Auschwitzu?

Keď som sa stretla s Lalem, hanbila som sa pred ním, ako málo ma v škole naučili o holokauste. Poznala som význam toho slova, ale nie oveľa viac. Moje deti sa o ňom už učili v škole, teda sa to zlepšuje. Lale si ma vybral preto, lebo som touto témou nebola „zaťažená“, nemala som vopred vytvorené názory, iba som počúvala, čo mi hovoril.

Lale sa narodil v Krompachoch, počuli ste predtým o Slovensku?

Áno, vďaka mojej zvedavosti, odmala som rada a veľa čítala, najmä encyklopédie, a tam som sa o Slovensku dozvedela. Nebolo toho veľa, ale viac ako o holokauste.

S Lalem ste sa stretli v Austrálii, kam sa s manželkou po návrate z Osvienčimu vysťahovali. Je pravda, že pri vás prelomil dlhoročné mlčanie? Zveril vám svoj príbeh preto, že nemáte židovský pôvod?

Trval na tom. Lale veril, že žiaden židovský život na planéte neostal uchránený, aby ho neovplyvnil holokaust. Ja som od tohto diania žila ďaleko a nebola som ním ovplyvnená, preto si ma vybral. Šesťdesiat rokov o všetkom mlčal, pretože pre jeho ženu Gitu to bol jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať.

Čítajte viac Tetovač z Auschwitzu. Skutočný príbeh dvoch slovenských Židov

Niekde ste povedali, že stretnutie s Lalem vám zmenilo život. Ako?

Vzdelalo ma to, a nielen o holokauste. Pochopila som, že všetci sme jedna ľudská rasa. Lale hovorieval, že ak nás zastrelia, všetci krvácame rovnakou farbou krvi. Samozrejme, že sú medzi nami rozdiely, ale tie sú zanedbateľné. Tri sestry to videli úplne rovnako. Ja dom dnes na dôchodku, ale žijem svoj sen: cestujem do rôznych krajín, spoznávam úžasných ľudí, užívam si skvelý život a som za to vďačná.

Vyštudovali ste politológiu, pracovali ste v nemocnici, čomu ste sa najdlhšie venovali?

Politické vedy som študovala preto, že ma fascinuje, ako funguje politika na celosvetovej úrovni. Dodnes politiku podrobne sledujem. Mojich dvadsať rokov práce v nemocnici ma však priblížilo k ľuďom, ktorí zažívali skutočné hrôzy a ja som sa im ich snažila zmierniť. Asi najsmutnejšie boli moje stretnutia s rodičmi nevyliečiteľne chorých detí. Stretnutia s nimi mi ukázali, že všetci sa navzájom potrebujeme a že navzájom si dávame silu. Lale, Gita, Livi, Magda alebo Cibi – ako mohli tak dlho prežiť nielen v Osvienčime, ale dožiť sa 90 rokov? Čo im Slovensko dalo do života, že boli takí neoblomní? Fascinuje ma aj to, že zvyšok života neprežili ako obete. Na Slovensko sa vždy rada vraciam kvôli ľuďom, ktorí tu žijú. Slovenské dievčatá boli úplne prvé, ktoré priviezli do Auschwitzu.

Ako môžete do seba vstrebať toľko ľudskej bolesti?

Ak im chcete pomôcť, musíte ich vypočuť. Nie zobrať na seba ich život a ich bolesť – patrí im, nie mne. Mám na to tréning zo sociálnej práce – pomôžete iba tak, ak to nebudete prenášať na seba. S dievčatami Mellerovými z románu Tri sestry som sa stretla, keď mali 90 rokov, a aj po toľkých rokoch bolo pre ne veľmi ťažké vracať sa do spomienok. Boli chvíle, keď som to aj emočne nezvládala a ony mi vraveli: my sme stále tu a mnohí iní tu už nie sú. Musíte sa svojím spôsobom postarať o seba, aby ste to zvládli.

Cecíliu Kleinovú ako 16–ročnú zneužíval nacistický veliteľ, po vojne bola obvinená z prostitúcie a kolaborácie s nacistami a deportovaná do ruského gulagu.

Ako vznikla vaša druhá kniha Cilkina cesta? Vraj o ďalšej Slovenke, ktorá sa z Auschwitzu dostala do ruského gulagu, vám povedal Lale.

O Cilke som napísala, pretože som to Lalemu sľúbila. Hovoril, že nepozná statočnejšieho človeka, ako je ona. Zachránila mu život a vďaka tomu mohol 60 rokov prežiť so svojou manželkou Gitou. Cilka s Gitou si často písali. S Cilkou som sa už nemohla stretnúť, pretože v tom čase už nežila. Profesionálni výskumníci v Moskve mi však našli potrebné dokumenty a svedectvá o jej pobyte v gulagu. Z faktov však celkom nezistíte, aký bola človek. V Košiciach som sa potom stretla s Cilkinými susedmi a priateľmi a zistila som, že Cecília bola úžasná žena, ktorá milovala ľudí a ľudia milovali ju. V knihe vystupujú aj Lale, Gita a iní preživší, ktorí potom žili či žijú v Austrálii. Chcela som písať o sexuálnom násilí ako o jednej z hrôz vojny, ktorú ignorujeme celé stáročia. Veľmi sa o tom nehovorí a nepíše, ako keby bolo v poriadku, keď ženy slúžia ako uspokojenie pre vojakov! Táto téma vo mne veľmi silno rezonuje.

Čítajte viac Heather Morrisová: Cilkina cesta

To by bola téma na celý ďalší rozhovor… No hovorme o vašej najnovšej knihe – Tri sestry. Čím vás zaujali?

Tri sestry, ktoré prežili holokaust, Osvienčim aj pochod smrti – to sa nestávalo. Už to, že tieto tri mladé dievčatá vôbec prežili, je nezvyčajné, no ich príbeh má obdivuhodné pokračovanie – po vojne sa vrátili na Slovensko a dokázali sa vysťahovať do Izraela. To všetko z nich robí veľké hrdinky.

Tieto príbehy nám dnes pripadajú výnimočné, no vzhľadom na milióny obetí, žiaľ, výnimočné vlastne neboli. Kto je pre vás výnimočný ako pre spisovateľku?

Zasadíte obyčajných ľudí do neobyčajnej situácie a zistíte, ako sa zachovajú. Ja som mala šťastie, že som nikdy nemusela testovať hranice mojich síl a schopností. Ani moji hrdinovia sa nenarodili ako „výnimoční ľudia“, dokonca ani to, že prežili, ich nerobí výnimočnými, ale keď sa ocitli v neobyčajných časoch, našli v sebe neobyčajnú silu.

Tak ako hovorí v Osvienčime staršia sestra mladšej: Si silnejšia, ako si myslíš… Vďaka tomu má príbeh troch sestier krásne pokračovanie, keď sa vo veku 90 rokov stretávajú so svojimi potomkami a tvoria početnú, súdržnú rodinu.

Presne tak. Sedela som s najmladšou zo sestier, s Livi, keď mala 96 rokov, v ich záhrade, kde bola obklopená svojimi deťmi, vnúčatami, pravnúčatami a deťmi a potomkami jej dvoch starších sestier. Keď som ich videla takto spolu, uvedomila som si, že ich víťazstvo je v tom, že prežili.

Čítajte viac Kniha týždňa: Tri sestry, čo prežili neľudské hrôzy

Príbeh troch sestier je o sile rodinných vzťahov. Dnes je rodina vystavená iným tlakom – sú rodinné putá podľa vás slabšie či silnejšie?

Ja som vyrastala popri svojich bratrancoch a sesterniciach, ale veľmi sme sa jeden o druhého nezaujímali. V rodine Mellerovcov je to iné, chcú byť súčasťou svojich životov. Dúfam, že sa mi podarilo takéto blízke vzťahy vrátiť aj do mojej rodiny, moje deti žijú blízko seba a verím, že si budú bližšie. Rodinné vzťahy sú vždy vecou danej kultúry a tiež sa menia z generácie na generáciu, ale napokon rodina je vždy to jediné, na čom skutočne záleží. Tri sestry mali spolu šesť detí a tie vraveli, že nemajú jednu, ale tri mamy. Takáto blízkosť je krásna.

Dnes musia ľudia znova utekať zo svojich domovov pred vojnou. My susedíme s Ukrajinou, a hoci pomáhame, náš život beží normálne. Ako to vnímate v ďalekej Austrálii, stávajú sa už ľudia voči vojne necitliví?

Ľudia aj vláda v Austrálii sú veľmi štedrí, aby pomohli Ukrajine, a budeme ju podporovať tak dlho, ako bude treba – tak ako väčšina krajín sveta. Študovala som politiku, ale ani tak nerozumiem, ako sa to mohlo stať. Ako sme to mohli dopustiť a že s tým nevieme nič urobiť. Mali by sme to zastaviť, hneď! Ľudia dokážu spracovať len určité množstvo vecí a potom sú už vyčerpaní a vypínajú. Bojím sa, že sa vyčerpanosť bude zakrádať všade a my nesmieme pred vojnou zatvárať oči. Som však rada, že Ukrajina sa už teraz zaoberá otázkou pomoci tým, čo prežili, aby nedopadli tak ako ľudia, ktorí prežili holokaust a na ktorých sa po návrate domov zabudlo. Ľudia na Ukrajine potrebujú akútnu pomoc, ale aj pomoc traumatizovaným deťom či ženám – a ja urobím, čo budem môcť.

Napísali ste už tri knihy o holokauste, nebojíte sa, že sa stanete „autorkou jednej témy“?

Práve sa snažím z toho vystúpiť, moja ďalšia kniha, na ktorej pracujem, bude už iná. Ale stále v nej budú obyčajní ľudia v neobyčajných okolnostiach – a takých príbehov je veľa.

Teší ma, že ste sa stali akoby slovenskou kultúrnou ambasádorkou, hoci je smutné, že ste miliónmi predaných kníh zviditeľnili Slovensko vo svete práve cez holokaust. Vaše knihy sú dôležité najmä pre Slovensko a dúfam, že sa budú u nás čítať.

Ďakujem. Je to vhodná téma práve pre 14–15-ročných čitateľov, lebo sa pri nej dá rozoberať veľa morálnych otázok – aj tých zásadných: akí sú ľudia. Veľa čitateľov mi píše, že na základe mojich kníh sa rozhodli navštíviť Slovensko, hoci pôvodne plánovali zastaviť sa len vo Viedni, v Budapešti či v Prahe.