Kniha týždňa: Tragédia so spevom a tancom

Keď Joseph Roth v roku 1924 písal na pokračovanie pre Frankfurter Zeitung román Hotel Savoy – v knižnej podobe vyšiel román v tom istom roku – bol si vedomý, že svet, ktorý v ňom zachytáva, sa skončil.

21.07.2012 10:00
debata

Aby ho mohol vôbec opísať, uchrániť pred neistotou doby, ktorú po rozpade Rakúsko-Uhorska cítiť všade naokolo, uzavrel ho do siedmich poschodí hotela Savoy. Nebol to ideálny svet, ale „sľuboval vodu, mydlo, anglický záchod a chyžné v bielych čepčekoch“ a rozprávač románu, Gabriel Dan, vracajúci sa z ruského zajatia, na začiatok viac ani nepotrebuje. Hotel Savoy pre neho nie je iba zastávka po ceste na západ, ale aj prvý kontakt s európskou civilizáciou po mesiacoch strávených v ruskom zajatí, a najmä miesto, kam sa dá „prísť s jednou košeľou a odísť ako majiteľ dvadsiatich kufrov“, čo samozrejme môže platiť aj naopak.

Joseph Roth: Hotel Savoy Foto: Premedia Group
joseph roth hotel savoy Joseph Roth: Hotel Savoy

Duch doby

Hotel Savoy a jeho mestečko, lebo presne taká je hierarchia a stav vecí, je aj kultúrnou hranicou medzi Západom a Východom. Prechádzajú ním zajatci všetkých národností bývalej monarchie, žije v ňom početná židovská komunita, meštiaci, fabrikanti, objavujú sa aj nadšenci revolúcie a komunisti. Rozprávač románu, Gabriel Dan, môže dnešnému čitateľovi pripadať pasívne – je to človek, ktorý sa síce dostal z ruského zajatia, no jeho osud sa odvíja akosi náhodne bez veľkých plánov do budúcnosti. Za týmto pasívnym prístupom však treba vidieť skôr zmätenie, zdieľajú ho aj ďalšie postavy románu, ktoré akoby viac než k jednotlivým charakterom, patrilo k samotnému duchu doby.

Stovky izieb hotela Savoy sú hierarchizované priam kastovnícky. Bohatí bývajú dole v luxusne zariadených veľkých apartmánoch a chudobní varietní umelci s rodinami, utečenci a ďalší v malých izbách na najvyšších poschodiach. Všetkých však spájajú spoločné očakávania a nádej, ktorú vkladajú do príchodu amerického miliardára Bloomfielda: „Všade čakali na Bloomfielda: na sirotinci sa zrútil komín, neopravili ho, pretože Bloomfield rok čo rok niečo sirotincu daroval. Chorí židia nechodili k lekárovi, lebo účet zaplatí Bloomfield. Na cintoríne si všimli zosuv pôdy, dvaja obchodníci vyhoreli, stoja s tovarom v uličke, ani im nenapadne dať si obchody do poriadku – veď o čo by požiadali Bloomfielda? Celý svet čaká na Bloomfielda. Čaká sa s výmenou posteľnej bielizne, s pôžičkami na domy, so svadbami“ (s. 97).

Stratený svet

Keď Bloomfield jedného večera konečne prichádza, mestečko sa ako šibnutím čarovného prútika zmení. Tá zmena sprevádzaná snami o množstve skvelých príležitostí a plánov silno kontrastuje s predchádzajúcim obdobím pasivity a čakania. Aj keď Bloomfield mnohým z tých, čo ho žiadajú o pomoc nepomôže a z mestečka, ktoré sa prepadáva do čoraz väčšej biedy, nakoniec odchádza, zostáva po ňom nezmazateľná stopa.

Roth na pozadí tohto príbehu bez nadbytočnej sentimentality zachytáva atmosféru zo začiatku 20. storočia, skutočný multikulturalizmus vtedajšej doby a spoločnosti, ktorá sa bez stopy stratila a dnes už vzbudzuje len nostalgiu. Koniec vojny a následný rozpad rakúsko-uhorskej monarchie akoby uvoľnili obrovský priestor, ktorý bolo potrebné nanovo definovať. Na rozdiel od často spomínaného Sándora Máraia, ktorý túto „úplne inú“ Európu vo svojich dielach tiež zachytil, pohľad Josepha Rotha nevychádza z „máraiovskej“ meštiackej tradície, ale zo židovstva a skúsenosti ruského exilu.

Hrubá a nežná

Popri románoch, ako bývalo dobrým zvykom tej doby, sa literáti často venovali aj publicistickej činnosti a slovenský vydavateľ románu Hotel Savoy takmer súčasne vydal aj Rothovu ďalšiu knihu, ktorá je výberom fejtónov, reportáží a denníkových zápiskov s titulom Cesty do Ruska.

V týchto žurnalistických textoch z rokov 1919 až 1930 sa možno ešte jasnejšie ako v spomínanom románe prejavuje duch a atmosféra doby. Témou zozbieraných textov je východná Európa, nahliadaná ako zvláštny, kultúrne veľmi pestrofarebný a rôznorodý priestor. Obrazy ruského sveta, ktorý dnes vnímame ako stále vzdialenejší a cudzí, sa premiešavajú s tieňmi navždy strateného židovského sveta. Čitateľ týchto reportáží tak môže naraziť na opisy dnes už neexistujúcich vecí a zážitkov, napríklad plagátov k predstaveniam jidiš divadla: „Lacné a netaktne žlté plagáty bezhlavo povylepovali na múry páchnucich nároží, a nie na oficiálne vývesky, boli nápadné a pôsobivejšie ako rafinované divadelné reklamy. Boli napísané rečou, akú často počuť v malých kaviarňach v židovskej štvrti. Zdalo sa, že existuje len ako hovorová reč a nemá písomnú podobu. Tieto plagáty boli napísané v jidiš latinkou. Je to groteskná nemčina. Hrubá a nežná zároveň.“ (Moskovské židovské divadlo, 1929).

Skutočná cena umenia

Roth bol podobne ako mnohí ďalší do určitej miery fascinovaný Ruskom. Je to pochopiteľné, lebo sa v ňom vtedy uskutočňoval jeden z najväčších pokusov ľudstva – budovanie nového spoločenského poriadku.

Nebol jediným spisovateľom, ktorý písal o cestách do Ruska reportáže, bol však jedným z mála, u ktorých nachádzame triezvy pohľad: „Podstata reakčnej (napríklad Mussoliniho) diktatúry je v tom, že fakticky zakazuje. K podstate proletárskej diktatúry v Rusku patrí, že (už aj teraz) viac diktuje, ako zakazuje, viac vychováva, ako trestá, pôsobí skôr profylakticky ako policajne. Preto – a pretože v predrevolučnom Rusku neexistovala široká verejná mienka – brzdí možno komunistická cenzúra v tejto krajine akademika, umelca, filozofa, spisovateľa…“ (Verejná mienka, noviny, cenzúra, 1926).

Texty Josepha Rotha sú podobné ruskému židovskému divadlu, ktoré vo svojich fejtónoch s obdivom opisuje. Akoby to boli mierne absurdné „tragédie so spevom a tancom“. Dôležité však je, že nás upozorňujú na skutočnú cenu umenia, ktoré sa vyslobodzuje z nalinkovaných pravidiel. Učia nás, že umenie nie je žiadny luxusný predmet, ale „len to, čo je nevyhnutné“.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy