Foto: KK Bagala
Niektoré vlky sa tam rodia ako ľudskí muži a ľudia zas môžu nadobudnúť zvieraciu podobu. Zhruba v každej generácii sa narodí dieťa, ktoré sa vie rozprávať s kameňmi
Akoby v tom boli čary
Z knižky Dom pre jeleňa môže byť čitateľ očarovaný. Ľudia v nej majú celkom iné, pre nás priam exotické, zvyklosti, život podriadený dávnej tradícii, náboženskej či rodovej, poverám. Najmä sú však v tesom spojení s lesmi, skalami, poľami a zvieratami a medzi sebou navzájom a pod celou tou ťarchou dýchajú život z plných pľúc.
Z rannej hmly sa nám pred očami vynárajú domce a ich obyvatelia, občas čudácki, ale napokon celkom pochopiteľní vo svojom počínaní. Každá z ôsmich poviedok nás zavedie do inej chalupy, k iným osudom, no všetky sú obostreté tajomstvom, aké skrýva len spojenie človeka s prírodou a ľuďmi v malej komunite. Kde inde by sa mala fungovať mágia, ak nie tam?
A tak sa nám postupne predstavia mladí hrdinovia a hrdinky, ktorí prechádzajú životom v kraji, kde platilo nevyslovené pravidlo: povedať nebolo potrebné nič, čo stačilo urobiť. Niektoré vlky sa tam rodia ako ľudskí muži a ľudia zas môžu nadobudnúť zvieraciu podobu. Zhruba v každej generácii sa narodí dieťa, ktoré sa vie rozprávať s kameňmi. A cudzie deti, čo bývajú na leto spolu, sú potom naveky spojené, akoby ich jedna mater mala. Akoby v tom boli nejaké čary! A predsa sa pod kútnou plachtou v bohatých domoch aj na samotách v krivých chalupách, čo idú už-už spadnúť, dejú veci celkom ľudské a krásne.
Nedalo sa tomu veriť, bolo to príliš pekelné, humorné aj nešťastné
Recept na dobrý život
„Otec nás učil, že byť spokojný znamená vedieť, čo treba vykonať, kedy a akým náradím. Rýľovať po daždi, údiť tvrdým drevom. Nerozprávať zbytočne, od nikoho nič nečakať. Porobiť, čo treba, a nie viac. To je recept na dobrý život,“ predostiera svoj príbeh hrdinka poviedky Vlčia ves. Marcelu a Petra zo salaša v ďalšom príbehu „k sebe priťahovala akási nadpozemská sila, ktorá prekonávala nezhody, rany a boliestky, ktorých obaja mali nemálo a ktorých si navzájom ešte pridávali“. V lesoch okolo malej dediny sa dokonca stratí aj minister, ktorý tam poľuje inkognito. A keď sa niektorou dedinou preženie vojna, aj hrbatej chalupe vedia, koho treba ukryť a koho vyhnať. Občas zvíťazí láska nad zvykmi, občas povinnosť nad smútkom, ale vždy zvíťazí život. Ten býva aj vtipný, preto sa ani v Dome pre jeleňa nevyhneme smiechu, ako napríklad pri Ališi.
„Som dobrá a pekná. To môže hocikto od nás potvrdiť. Ale ešte stále som si nenašla ženícha. Nie je to preto, že by ma nikto nechcel. Pravda je taká, že každý z mojich ženíchov zomrel,“ sťažuje sa. A naozaj mala nápadníkov – bagrista, fotografista aj separatista.
Čítajte aj Kniha týždňa: Dôvod na radosť
Magický realizmus sála zo slovenských kopcov a dolín rôznym spôsobom, nielen priamo čarami. „V našej časti dediny sa na noc nezamykáme. Pod dvere sa kladú pasce. Je to lepší spôsob, hovorieval vždy môj otec,“ približuje Anika svoju dedinu Lysky. Na noc ženy zatvoria okenice a na verandu vysypú črepiny zo skla, ktoré jedna z nás zakaždým na svitaní zametie. Zvieratá zabíjame a štvrtíme v pivnici. Iba mäso pripravené v zakrytých hrncoch môžeme vyniesť von a variť pod holým nebom. Násilia má byť čo najmenej a ak už musí byť, nemalo by byť všetkým na očiach."
Z knižky Dom pre jeleňa môže byť čitateľ očarovaný. A to nielen preto, že je plná mágie, ktorá je v životoch jej hrdinov na dennom poriadku, ale pre autorkin vzácny jazyk a štýl. Je plný poézie, poviedky stavia ako pevne a pekne tvarované domčeky. Hrdinky sa nám prihovárajú v prvej osobe, aby rozpovedali svoje príbehy drsné ako skaly aj jemné ako vtáčie pierko – a my ich slovám a životu veríme. Hoci sama autorka píše v závere: „nedalo sa tomu veriť, bolo to príliš pekelné, humorné aj nešťastné.“
