Jurkovičove cintoríny treba vidieť na vlastné oči

Radoslav Passia zavŕšil druhý rok vedenia redakcie literárno-kultúrneho časopisu Romboid dvojčíslom, ktoré ponúka pútavé letné čítanie nielen pre milovníkov literatúry, ale aj výtvarného umenia.

25.07.2012 07:00
Radoslav Passia je novým šéfredaktorom Romboidu. Foto:
Radoslav Passia.
debata

A hoci má krátku redakčnú prestávku, čítať neprestáva: "Zaujali ma dva nové slovenské preklady klasika rakúskej literatúry Josepha Rotha – román Hotel Savoy a kniha fejtónov, reportáží a denníkových zápiskov z rokov 1919 – 1930 Cesty do Ruska. Dlhšie som sa tešil na novú knihu prozaika Víťa Staviarskeho Kale topánky a nesklamala ma, odporúčam ju na prečítanie. Staviarsky, podobne ako vo svojom debute Kivader, siaha po súčasnej téme zo sveta Rómov a opäť zaujme schopnosťou prostredníctvom jazyka presvedčivo evokovať prostredie. Navyše má veľký dar humoru, ktorým udržiava odstup od inak dosť „lepkavej“ ľúbostno-sociálnej témy.

V lete sa chystám pokračovať v návštevách vojenských cintorínov z 1. svetovej vojny, ktoré postavil známy slovenský architekt Dušan Jurkovič. Všetky ležia v Poľsku, ale len tesne za slovenskou hranicou severne od Bardejova. Tieto úžasné pietne stavby z dreva a kameňa sa v posledných rokoch postupne rekonštruujú a ich vizuálnu symbiózu s krásnou lesnatou karpatskou krajinou stojí za to vidieť na vlastné oči.

Keďže ma zatiaľ pracovné povinnosti nikam nepustia, čítam si aspoň cestopis Československá cesta od S. K. Neumanna, ktorý bol nielen básnikom, ale aj oduševneným turistom. Na svojej ceste po Československu v roku 1933 sa zastavil vo viacerých slovenských mestách a absolvoval niekoľko horských túr. Pre turistov je to zaujímavá kniha, lebo sa dozvedia, ako asi vyzerala turistika pod Poľanou, vo východoslovenskom krase, na Podkarpatskej Rusi alebo v Roháčoch pred takmer 80 rokmi.

Lokálpatriotov zase určite upútajú Neumannove postrehy o ich rodných mestách a vieskach. Kým Bratislavu chváli najmä za to, čo už dnes zväčša nemôžeme zažiť – za „pitoresknosť slnečného podhradia a geta, výraznosť niektorých historických architektúr, veľkomestský život a medzinárodný ráz“, Košice sa uňho zapísali zle – niekde na stanici stratil svoj nový trenchcoat, nepremokavý turistický kabát, takže ani starobylé centrum už nezmenilo celkovo nepríjemný dojem z návštevy mesta. Zdá sa, že duša turistu sa desaťročiami vôbec nemení – pekné miesto dokáže človeku zlepšiť náladu, ale keď nastanú nečakané problémy, pamiatky, krásne výhľady a miestny „svojráz“ ho zrazu vôbec netešia."

© Autorské práva vyhradené

debata chyba